Do stromov sme vyrývali, že to bude navždy.

Boli sme taká obyčajná partia, vysedávali sme na lavičkách aj cez víkendy, tajne pofajčievali aby sme doma nedostali zaracha, dostávali sme prvé pusy a zamilovávali sme sa každý týždeň do iného. Do stromov sme vyrývali naše iniciály na znak toho, že to bude navždy a ja som ani len nepochybovala o tom, že to bude inak.Mama sa len usmievala a čosi vravela o tom, že uvidím ako sa to všetko zmení a ja som bojovne vyhlasovala, že to tak určite nebude.Potom prišla výška, nové známosti a priateľstvá, času menej na dôležité veci a dlhé dohodovanie na spoločné stretnutia. Včera som stretla Vieru, tlačila kočík a vyzerala šťastne. S nadšením som ju zastavila a chcela som o nej vedieť čo najviac.Bola strohá, vraj nemá čas na nič a na spoločné stretnutia už vôbec nie. Vraj má každý už svoj život a svoje starosti a ked bude mať čas tak sa ozve.A tak ma napadlo, že mi občas chýbajú tie časy zo základy či strednej, nahánanie za činžiakom a hlavu bez myšlienok o povinnostiach.Úplne by mi stačilo vyrývanie do stromov a pocit, že je to navždy.