Raz som sa rozprávala s jednou známou, bola odomňa o generáciu staršia, mala čosi odžité a my sme preberali fóbie dnešnej doby.
- Vieš, čoho sa ľudia najviac boja?
Zakrútila som hlavou lebo som to nevedela.
- Boja sa lásky.
- Myslíš?
- Boja sa, že ich niekto prekukne a tak od vzťahov pri ktorých stácajú nad sebou kontorolu, utekajú.
- Nezdá sa ti to choré?- spýtala som sa.
- Celá táto doba je chorá, o ľuďoch ani nehovoriac.
XXX
Hm.
Smutné, že viem, že mala pravdu.
Naozaj sa ľahšie žije ak niekoho pustíme do života, necháme sa v ňom trochu pohrabať a potom ho naspäť vypustíme do sveta. Bez stopy na duši, bez stopy v živote..?!
Koľko krát ste počuli? : Vieš ja som teraz ťaký bezcitný/á, Vieš, nemôžem ti nič slúbiť, Vieš ty si zaslúžiš niečo lepsie...
Smiešne formulky ktoré ľudia používajú preto aby sa vnútorne cítili lepšie, aby nedajbože nemali výčitky svedomia. A tak sa môžu vyrovnaní pozrieť do zrkadla a povedať si: Zachoval/a som sa správne, veď o nič nešlo.
O.K. , priznávam, znie to ľahko.
Je predsa ľahšie byť vo vzťahoch, ktoré sú rezignáciou : nechcem byť sám/a, tak budem s ňou/ s ním.
Hm, zvláštne, že i tak je to všetko podmienené tým, že všetci do jedného túžime po niekom nad kým stratíme kontrolu. Paradoxom je, že ak niekoho takého nájdeme vieme si rýchlo argumentovať, že to nebude to pravé orechové len preto, že nechceme aby mal niekto nad nami moc..
XXX
Jeden mudrc povedal, že v istom čase musíme nájsť správnu vzdialenosť medzi ľuďmi, ak sú príliš blízko, tak nás pohltia, ak sú príliš ďaleko tak nás odpustia.
Viem o čom píšem, i ja som bola pohltená, i opustená tak ako každý..
Ale ešte stále verím v nepovrchné vzťahy..
A čo vy?
Photo : deviantart.com
