Včera som stretla ženu v talianskej cukrárni, mala ryšavé vlasy a taký zvláštny pokoj v sebe. Tá cukráreň bola žltá ako púpavy a navonok ničím iná od ostatných a predsa, predsa som sa tam cítila krásne. Tá cukráreň mala dušu nezašpinenú od ľudského strachu a obáv... A v tom pokoji pri horúcej čokoláde, pri pohľade na červené ryby, ktoré sa tvárili, že patria presne do toho akvária, v ktorom sú, ma napadlo, že by sa Ti tu páčilo..
Chcela som včera urobiť niečo spontánne, niečo na čom mi vôbec nebude záležať a urobiť to len tak.. Nečítať o ľudských osudoch len v knihách a na kávach, nehovoriť o láskach, neanalyzovať cudzie ľudské duše, už viac o nich nepísať...už viac nemať pocit, že len tie slová ešte toho veľa znesú... už len to všetko prežívať..
Chlapec z potravín mi vravel, že som pekná. Prekvapilo ma to. Bola som prepomoknutá až na kosť a špirála sa mi otlačila na viečko a vôbec, necítila som sa sebaisto.. a predsa v tom bolo čosi zvláštne. Hľadal so mnou ovsené vločky aj keď nemusel, ale chcel a tak vravel, že mám pekné pehy. Lenže ja som rýchlo odišla lebo neviem prijímať komplimenty.. a vôbec..rada utekám.Možno som to zdedila po Tebe lebo aj ty si utiekol príliš rýchlo a ja si na to neviem zvyknúť.
Všetci vravia, že na Vianoce chýbaš viac než inokedy, ale ja krútim hlavou a vravím, že chýbaš každý deň. A cez leto zvlášť lebo pamätáš? Hľadali sme huby a spievali si nahlas, chodili na ryby a hrali karty na balkóne a ty si mi šepkal nech už s tým Ľubom začnem chodiť lebo to je muž pre mňa.. ( ale vieš nebol, ale aj ty sa môžeš mýliť )
Ďalší daždivý deň za nami..
Tak vidíš, čoraz viac nám chýbaš OCI..
( ale po ďaždi výjde slnko a potom nás budeš hriať o čosi viac ) :)
PHOTO : deviantart.com
