Je február.
Stojí na diskotéke v Bystrici s pivom v ruke, okolo neho sú samé balónové srdiečka, páriky, ktoré sa objímajú a súťažia o najdlhšie bozkávanie.
Všetci sú pobláznený hlúpym Valentínom, ktorý on neuznáva.
Stojí tam s kamarátmi a pri tom sám, pozoruje ľudí, ktorí niekomu patria a na chvíľu sa cíti čudne.
Zrazu má pocit, že láska vlastne existuje.
Že je jej dosť pre všetkých !
Veď ju predsa vidí, je všade okolo neho. A tak tam len stojí a píše mi smsku o tom, že možno tie moje články v ktorých o láske píšem majú niečo do seba. Že možno i on ešte verí.
Lenže ja neodpovedám.
Som v Benátkach na Námestí svätého Marka. Kŕmim holubov a pozorujem ľudí okolo seba. Pozerám na ľudí, ktorí sa objímajú, spievajú, usmievajú sa, držia sa za ruky a hovorím si, že tu je tak veľa lásky, že človek by ani neveril, že existuje také miesto, v ktorom vidí ľudí šťastných a spokojných.
Kamarátovi odpíšem až o pár dní.
Keď už som pevne nohami na Zemi, doma.
Keď emócie už nie sú až tak akútne aby sa museli riešiť v daný okamih.
A tak mu píšem o Benátkach, o láske a on mi vraví, že ho to po pár hodinách prešlo keď videl ako sa niektoré páry začali hádať. AKo si vlastne vôbec nerozumejú..
XXX
Niekto raz prišiel na to, že my ľudia by sme sa mali učiť byť šťastní.
S drobnými radosťami a maličkosťami.
Vraj by sme nemali chcieť všetko naraz a hneď, lebo čo rýchlo dostaneme to sa nám zunuje.
Možno takto podobne to funguje s láskou.
Niekedy nás môže prekvapiť, obrať nás o všetko alebo nám pomôže nájsť niečo čo sme ani nevedeli, že v sebe ukrývame.
Alebo nás prekvapí ako pocit, ktorý zažijeme, vo chvíli keď to nečakáme a povieme si, že ešte úplne nevymrela.
Že je jej dosť ešte na celom svete..
Len sem - tam je zle podelená :)
