Hovorím si, keď sa zakuklím do deky a čítam si, že mi nič nechýba. Hovorím si, že mi stačí príliš málo na to aby som bola šťastná. Mať rada ticho a pár ľudí, ktorí ešte ostali. Mať rada seba presne preto aká som a už viac nehľadať a (ne) chcieť zapadnúť do davu. Lebo i tak to je zbytočné..
Včera sme písali s D. Bolo jej smutno, vravela, že si dá na hlavu veľký klobúk a pustí si PUNK aby všetky jej smútky nepočula viac než je potrebné. Vravela som, že chápem lebo každý ma svoj spôsob ako sa (ne) prestať milovať. Písala o láske, písala a ja som len čítala lebo čo ja už o nej viem.
- Milovala si ho?
- Láska je len samospúšťací proces, dokážeme milovať hocikoho ak tomu uveríme, že ho milujeme. Milovala som všetkých, som ako Edith Piaff
- A kam teda zmizne láska?
- Kam? Neviem, možno nezmizne.. len si ju zakazujeme.
Možno sa bojíme, že nás prevalcuje a možno si zamieňame lásku za čosi iné, čo nám vošlo do cesty. Definovať to, by bolo viac než trúfalé..
Včera večer, keď sa mi zdala o čosi tmavšia než inokedy, sa vytratila. Pomaly, potichu, s drobným smútkom na viečkach o to väčším v duši. Vždy som vedela, že ak to bude už naozaj definitívne, bude to bolieť viac než to definitívne, ktoré bolo sto krát vyslovené a nikdy nerealizované.. A tak sa vytratila..Vytratila sa, aby sa zrodila nová. Možno lepšia, ľahšia, taká pri ktorej myšlienky schovám do vnútorného vrecka kabáta.
Kam však mizne?
Možno na miesto, ktoré spravuje niekto, kto rozdeľuje.. Rozdeľuje kto si ju v správny čas zaslúži.
PHOTO : deviantart.com
