- Čoho sa toľko bojíš? - pýtajú sa ma ľudia keď ma vidia ako cúvam. Odpovedám, že ničoho. ( lebo na niektoré veci je lepšie nehovoriť odpoveď ). A potom v momente keď si uvedomím, že dni sa jeden po druhom zlievajú do jedného a na odsúvanie presných definícií spoznávania svojej duše bolo už včera neskoro....uvedomím si, že sa najviac bojím seba..
D. si pred rokmi ocikávala tehotenský test revala, bála sa a hovorila mi o tom, že si to pôjde zobrať. Minule sme sedeli na vanilkovej zmrzline a ona mi pošepkala ako veľmi to ľutuje. ( niektoré rozhodnutia ležia na duši celý život )
Vždy som si hovorila, že strach z prijatia rozhodnutí je len pre slabochov, až kým som sa nepozerala na seba cez iného človeka. ( Lebo ľudia sú najlepším zrkadlom )
To sa však stáva a je lepšie pozerať na skutočný odraz v zrkadle ( akokoľvek je zamorený od sadzí ) než na ten, ktorý si utvoria ľudia okolo.
Ľudia sa nemenia a bolo by hlúpe od nich očakávať aby sa vtesnali do našej iluzívnej predstavy o nich. Tak ako motýľe by nevedeli žiť v sklenennej fľaši, tak by ľudia nemohli žiť len tak ako to od nich očakávame..
Desím sa nových začiatkov a koncov, ktoré sa bojím prijímať i keď vôňu cítim vo vzduchu. Desím sa všetkých mojich rozhodnutí, ktoré sú zapínačom pre ďalší sled udalostí. A desím sa strácania..
