Namaľujme si zamilovaný obrázok..

Posielal mi po mojej kamarátke zamilované obrázky, ale pred chalanmi z Béčky sa tváril, že ma nepozná. Bolo to niekedy cez týždeň, stála som premrznutá v Kysáku a čakala som na vlak, ktorý ohlásil meškanie asi 20 minút. Všimla som si malé čokoládové oči, ktoré sa na mňa šibalsky pozerajú. - Teta a vy kam idete?- povedal malý čiernovlasý chlapček- Do Prešova a ty ideš kam? - spýtala som sa.- Ja čakám Hanku. - hrdo vyhlásil.- Hanka je tvoja sestrička?- Hanka je moja frajerka a pozri čo som jej nakreslil. Vybral z malého rupsačika pokrčený biely papier, na ktorom boli nemotorne namaľované dve postavičky, ktoré si dávajú pusu. - Takýto krásny obrázok určite Hanku poteší,- vravela som. - A nemáš frajera?, - spýtal sa ma.Hlavou som prikývla, že nemám a on dodal : - Neboj sa, veď si ťa niekto nájde, - a len čo to dopovedal už utekal ku mame, ktorá stále pri bufete. Mama ho pokarhala, nech neotravuje cudzích ľudí a ja som na druhú stranu počula ako jej vysvetľuje, že som povedala na jeho obrázok, že je pekný.Vďaka tomu malému chlapčekovi, ktorý mi nakreslil úsmev na tvári, som začala premýšľať o láske. O tej detskej, škôlkarskej. O tej v ktorej je všetko jednoduché. Zbytočné otázky a myšlienky, nahrádzajú malé kresbičky, či hry, prosté držanie sa za ruku a stavanie domčeka z lega.Pamätáte si na svoje škôlkarske lásky? Možno ich teraz stretávate v obchodoch už so svojimi deťmi alebo v autobusoch keď sa prepotení vracajú domov. Možno by ste ich už na uliciach nespoznali, kontúry tváre majú zmenené a ich tvár je poznačená skúsenosťami a vekom. Možno by si nespomenuli ani oni. Sú dni keď sa cítim ako ihla v kope sena, stratená, sama a vtedy si spomínam na Jana. Patrí do mojich osobných dejín, jeho listy mám ešte stále schované v krabici na balkóne a raz za rok si ich prezerám.Len pre ten pocit, že detské časy boli jednoduchšie a kresliť obrázky s tými správnymi je čoraz ťažšie. :)