Už dávno nečakám na lepšie zajtrajšky lebo tie sú dnes, v momentoch jednoduchých ako nenásilný letný vánok čo mi hladí moje čierne vlasy. V momentoch ako boli včera, úplne ľahkých a hrejúcich ako silné objatie.
V malej kaviarni v centre Prahy, som sa cítila šťastná. A nebolo to o momente, bolo to o jednom konkrétnom pocite. O pocite, že tam patrím. Na stôl som si položila jednu celkom konkrétnu knihu a otvorila som ju v momente keď som učičíkala moju dušu, že sa sem vrátim. Na veži o celziu viac lásky a pokoj v duši..
Dnes mi volala I. ktorá hľadá pokoj a jednu celkom konkrétnu lásku. Vravela som jej : " dievča maj sa rada, maj sa rada a menej premýšľaj. " Sebaláska, tá nám mnohým chýba. Láska k svojmu telu, k svojej duši, k bolestiam, ktoré schovávame pod strieškou aby nám na ne nenapršalo viac ako sme schopní uniesť. Potom ma však napadlo, že je hlúpe radiť o premýšľaní keď neviem, tak veľmi neviem patriť k ľuďom, ktorí nepremýšľajú....
---
Na námestí som stretla muža, ktorý čítal noviny. Žiaden prehnane gýčový obraz len jednoduchosť a pokoj. O chvíľu sa vrátim...príde čas..
