- A čo spomienky? spýtala som sa Ťa.
Usmiala si sa a potichu si mi pošepkala :
- Spomínať môžeš ak už máš všetko zatvorené. Kapitoly, prečinky, väzby. - postavila si sa a škatuľu si si zobrala do nového bytu. Bolo to jediné čo ti po ňom ostalo..
XXX
O pár dní sedím na druhej strane republiky. V malej kaviarni a premyšľam nad prvými láskami, nad prvými túžbami, snami, bozkami. Nad mužmi, ktorých sme nestihli milovať, ale bolo nám s nimi dobre. Nad rozhovormi, smiechom, bláznivými momentmi. Duša sa na chvíľu naplnila, srdce ostalo nedotknuté a my sme prešli do ďalších levelov. Nikdy sme sa nepristihli pri tom ako sa pýtame sami seba : Ale čo keby bol lepší čas, miesto, vesmír? Ako by to s nami dopadlo?
Nepýtali sme sa, lebo sa to stalo presne takto.
Kapitoly odišli ako vôňa leta. Preč, preč..
XXX
J. mi povedal, že nevie zabudnúť.
Pýtala som sa na koho a na čo. Vraj na jednu ženu, ktorú pred rokmi miloval.
- Tak preto urob niečo.
J. si zapálil cigaretu a pošepkal mi, že nemôže lebo tu má otvorené iné dvere, ktoré nemôže len tak zatvoriť.
XXX
Priečinky, kapitoly, väzby.
Tie ktoré sme vedeli smelo zatvoriť a tie, ktoré máme pootvorené pre prípad, že by sa znova vynorili. Škatule, ktoré si otvárame, keď sa cítime osamelí, ale i tie, ktoré neotvoríme už nikdy.Príbehy,ktoré sa opakujú, ale i tie, ktoré sa už nikdy nevrátia.
Také sú dni, takto plynú. Prichádzajú a odchádzajú ako vločky snehu...
