Moja známa má dieťa s mužom, ktorého vôbec nepoznala. Teda aby som to dala na pravú mieru, poznali sa príliš krátko a ona otehotnela. Vykašľal sa na ňu v momente, keď mu ukázala na tehotenskom teste 2 prúžky. Študentka Vysokej školy, bez práce, bez peňazí v jednoizbovom byte so svojim otcom, ktorý bol notorický alkoholik a mamou, ktorá nenávidela svojho muža. Moja známa nenávidela steny bytu, nenávidela svoju dokašľanú budúcnosť, nenávidela seba natoľko, že sa v jedno utorkové ráno ocitla nahnutá na balkóne s bosými nohami, s vierou v lepšiu budúcnosť v inom ( večnom ) svete.
Viem znie to hrozivo.
Nepodarilo sa jej to, pár mesiacov sa liečila na psychiatrii, dlho som ju nevidela, odsťahovala sa a keď sme sa po pár rokoch náhodne stretli bol z nej iný človek.
- Vieš, čo je najhoršie? - spýtala sa ma vyrovnane.
Zakrútila som hlavou.
- Keď máš pocit, že strácaš silu. Keď sa pýtaš prečo máš práve ty toľko naložené na pleciach a keď prestaneš veriť. V lásku, v šťastie, v dobro.. Potom sa z teba stane smutný človek.
Hm.
XXX
Sedeli sme v obývačke, mlčky si čítal papiere, zdviho zrak a tak sa ma spýtal:
- Čo je?
- Nič nie je.
- Prečo sa na mňa tak pozeráš?
- Nepozerám sa.
- Nepozeráš? - spýtal sa s úsmevom.
- Šmírujem ťa. , - vravela som pobavene.
- Si šťastný? - spýtala som sa ho potom.
- Šťastie sú len momenty, - vravel.
- A v tomto momente si šťastný?
- Neviem Saši, je mi dobre.
- Aha, - odvrkla som.
- Opustila by si svoj svet pre niekoho iného? - položil si papiere na stôl.
- Možno áno, to záleží na okolnostiach. A ty?
- Ja nie.
- Prečo?
- Neviem či by som mal silu potom vrátiť sa ak by to nevyšlo.
XXX
Všetci do jedného máme niečo spoločné. Máme spoločný príbeh. A tak sa to vo svete hemží rôznorodými príbehmi, v ktorých každý z nás hľadá silu aby sa neutopil.
Hľadá silu lásky.
Odpustenia.
Hľadá silu šťastia
Pokory.
Človek sa tým, čo prežije učí. Pokore, iným hodnotám, učí sa neporovnávať svoje životy s inými lebo i tak nikdy nič nie je také aké sa nám zdá.
Pred pár dňami som si prečítala status na facebooku. Bol o plači,o sile, o tom,že ľudia občas plačú preto, že vydržali príliš veľa.
Cel tento svet je postavený na tom,že musíme vydržať. Pevne, s odhodlaním, s vierou na lepšie dni, ktoré prídu. Verte mi, určite prídu.
I ja plačem.
Sama, tak aby ma nikto nevidel, ale už nikdy nechcem stratiť silu.
Nechcem byť totiž smutný človek.
PHOTO : deviantart.com
