On vraví : Mám rád tvoju dušu. Zahanbene som sa usmejem a potichu vravím, že i ja tú jeho. Lebo je krehká ako čínsky porcelán a čistá ako labuť, ktorú sme kŕmili pri jazere. A potom mu vravím o starých domoch a úzkych uličkách, o vysokých stromoch, o vôni starých kníh a o pokoji. Ideme sa prejsť, zbieram púpavy popri ceste, On hovorí o hudbe a kultúre, vraví..vraví... nech toľko nepremýšľam.. vraví..
Sedíme na lavičke v parku. Blízko, blízúčko, bližšie než kedykoľvek predtým. A nie je to vzdialenosťou našich tiel, ani dotykmi dlaní, ale intimitou nášho vnútra. A zrazu sa cítim príliš nahá a zraniteľná, príliš ľudská pre môj svet Ten okamih si vrývam do pamäte ako fotografie z detstva, ktoré mám povešané po stenách aby som nezabudla..
Ležíme mlčky na žltej posteli.
On vraví : Zajtra bude všetko iné. Po noci príde ráno..
Potichu sa otočím, schúlim do kĺbka a čakám..tak veľmi čakám na pokoj.
photo : deviantart.com
