Mám rada ten moment, keď mi krajina putuje ako hraný film. Aj dnes to tak bolo, pár kilometrov od Spišskej som cez okno z vlaku pozorovala nebo. A bolo priezračne modré ako Tvoje oči. A tak ma napadlo, že Ti musím niečo venovať. Niečo čo robím najradšej. Tak ako malé deti kreslia obrázky v škôlkach a čítajú básne v máji. Venované všetkým mamám, lebo sa to patrí a lebo je to najjednoduchšia forma preukazania lásky. Ja Ti venujem slová.
Láska je o skutkoch, o pocite, že rodina je najkrajšie útočište, ktoré máme. Nikdy sa to u nás nehovorilo, písala som o tom už v nejakom článku, že láska nie je o slovách. Je to o pocite.
Je to o pocite, že si naše hniezdo Mamča :
LEBO SI BOJOVNÍČKA : Keď sa Ťa niekto spýta ako si mohla všetko to, čo sa nám stalo, zvládnuť, vždy povieš, že keby si nemala nás, tak by si to nezvládla. Vtedy sa jemne usmejem a pokrútim hlavou. Keby sme my nemali Teba, tak by sme to nezvládli. Sme na Teba hrdí.
LEBO SI TERAPEUT : Lebo problémov nikdy nebolo málo a nikdy nebolo tak veľa aby si to s nami nezvládla. . Lebo pri nás stojíš a chýtáš s nami naše záchranné ostrovčeky i keď sami prestávame veriť v lepšie dni.
LEBO SI HRDÁ : A pokorná zároveň. Lebo máš žensko - mužskú dušu. Krehkú a zraniteľnú a pri tom silnú a odhodlanú bojovať ,viac než všetci vojaci v armáde.
LEBO SI MAMA : Tak ako všetky. A pri tom iná a jedinečná. Lebo pre každého je tá svoja mamina tá naj. Lebo mám rada keď sa smeješ, tancuješ a hovoríš mi, či mám depky keď toľko píšem ( :)) ) . Lebo si mi vdýchla život a vytvarovala ma.
Ďakujeme.
PS : Nemám depku len som Ti chcela povedať, že ŤA lúbim. :)
