Niektorí len v krátkych ( nezabudnuteľných ) intervaloch, iní s nami zvádzajú beh na dlhé trate... a poniektorí to vzdali lebo museli ísť na druhý breh.. Keď som prvý krát videla Ivanu, mala som čerstvo po vydaní občianskeho preukazu, Ona bola v tom čase začínajúca učiteľka, neskôr aj naša triedna a kamarátka . V treťom ročníku jej diagnostikovali leukémiu. V štvrtáku jej na našich dozvukoch vyveštil neznámy bradatý muž, že sa vylieči.Verila som mu.V jej očiach som videla, že mu verila aj ona. Necelý rok po stužkovej umrela. Bolo príšerne teplo keď som sa dozvedela, že otec leží v kóme, príliš vlhko keď som si pripustila, že sa nemusí už zobudiť a príliš prázdno, keď odišiel..Mrazivé ticho,ktoré v tom čase doma rezonovalo, čoskoro ustúpilo.Lebo človek sa nikdy nezmieri, ale musí kráčať pomalými krokmi ďalej... Keď sa F. vrátil a povedal mi, že si kvôli hnedovlasej Ukrajinke podrezal žily ( ale sestra ho našla skôr, než očakával ), vedela som, že je bližšie.. Bližšie ku mne, lebo všetci o svojich démonoch hovoriť nevieme..Príliš veľa mien, príliš veľa ľudí, ktorí sa mi mihli životom.Prebývajú vo mne Ľudia, ktorích cítim vtedy keď zafúka vietor.., Ľudia, ktorích stretávam ešte v meste, tvoriacich už svoj vlastný príbeh..Ľudia, ktorí sú so mnou aj keď z neba padajú balvany…Ďakujem, že ste mi prenechali časť svojej duše.Ja Vám na oplátku sľubujem, že nezabudnem..-----------------------------------------------------------------------------------Špeciálne venujem Ivanke..
