Poznala som raz takého človeka, neustále hovoril o tom ako nič nestíha a pri tom nemal ani prácu, ani štyri plačúce deti doma, ani ženu, ale starala sa oňho jeho mamka, ktorá ho v 35 - tich rokoch, nakŕmila, finančne zabezpečila, odela, vyvoňala aby bol krásnučký, hebučký a milučký. Čistý azuritko. Celý jeho deň spočíval v tom, že si spravil kávu, prešiel sa cez mesto ( ak bolo leto ), prešiel sa autom cez mesto ( ak bola zima ), poobede si zahral nejakú hru, večer šiel cvičiť cez víkendy kamarátom hovoril aký on má náramne ťažký život lebo nikdy nič nestíha.
Oproti tomu poznám kamarátku, ktorej deň začína o siedmej ráno a končí o desiatej večer. Podniká, má jedno dieťa, stihne navariť, poupratovať, zacvičiť si, stretnúť sa s rodinou a priateľmi a na jej tvári je viac úsmevu ako zatrpknutosti. Pýtala som sa jej :
- Ako si vieš rozdeliť čas?
- Jednoducho si predstavujem, že čas nie je.
- A to sa dá?
- Proste si hovorím, že čas je len ilúzia a nechcem aby ma obmedzoval.
- A to sa naozaj dá? - spýtala som sa ešte raz.
- Pozri sa na mňa. Ja som pánom času, nie čas je pánom mňa.
XXX
Pravda je taká, že žijeme v hektickom svete. Chodíme do práce, platíme účty, míňame na hlúposti, vedieme nepodstatné rozhovory, rozčuľujú nás ľudia, ktorí sú nepodstatní a na tých podstaných máme čoraz menej času.
Nestuále alibizujeme, že čas je ten, ktorý nám vedie život a my sme len jeho služobníci.
Lenže, možno je to naopak.
Možno keby sme vynechali facebookovanie za reálne rozhovory s ľuďmi, keby sme vymenili nakupovanie za výlet do prírody, prácu, ktorá nás nenapĺňa za splnenie sna, hrabanie peňazí za užívanie peňazí, sledovanie človeka na ktorom nám záleží, za stretnutie s ním, keby sme vymenili nezmyselné užívanie života za zmysluplné užívanie života, možno by sme hovorili, že nestíhame, ale preto, že robíme to čo nás napĺňa.
A čo je viac, ak nestíhame kvôli veciam a ľuďom, ktoré milujeme?!
