V poslednej dobe, keď ráno vstanem, počujem ako v rádiu hovoria, že to prichádza. Už onedlho. Ten tragický koniec sveta. V Rusku predávajú balíčky na prežitie, v Amerike si ľudia stavajú bunkre a robia si zásoby. No a ja? Ja premýšľam nad tým, že možno nejakú životnú katastrofu potrebujeme.
Chcem tým len povedať, že možno len potom, keď sa niečo zlé stane, keď stratíme všetky materálne hodnoty, začneme si vážiť tie ostatné. Keď stratíme slobodu,začneme si vážiť, keď ju budeme mať. Keď sa zo sveta vytratia obyčajné veci, až potom pochopíme, že tie obyčajné sú najdôležitejšie. Keď zrazu nebudeme nič cítiť, pochopíme, že tak veľmi cítiť potrebujeme. Možno len tým zlým, pochopíme ako veľmi potrebujeme to dobré. Lebo v živote to tak býva, že až keď človek spadne na dno, môže byť z neho lepší človek.
A tak premýšľam, čo budem robiť 20.12.2012.?
Premýšľam či napíšem sms -ky ľuďom, ktorých mám rada? Tým, ktorých som opustila, tým ktorí opustili mňa, Tým, ktorí sú každý deň, ľuďom, ktorí sú tu pre maličkosti alebo pre spomienky. Či budem chcieť objať niekoho na kom mi záleží? Alebo či budem chcieť povedať niekomu, že nie je sám, aby si odpustil, že má talent a je dobrý človek. Popritom ráno vstanem, otvorím chladničku a poteší ma, že mama mi kúpila jogurt, ktorý mám rada. Na ulici sa usmejem na starčeka, ktorý mi popraje pekný deň a pôjdem do práce. Pôjdem na poštu a pošlem knihy, ktoré si odoma ľudia objednali . V práci budem milá na všetkých, ktorí ma budú oháňať telefonátmi a potom, keď prídem domov, už len poďakujem. Za deň, za dni, za ľudí, za činy, za sny, ktoré sa mi nesplnili a za tie, ktoré sa mi plnia....
Lebo pokora a vďaka nám mnohým chýba..
A keď sa zobudím 21.12 budem dúfať, že koniec príde. Nie taký, ktorý zahalí Zem do tmy, ale ten, ktorý otvorí dvere do nového začiatku.
Do začiatku nového nesebeckého sveta..
