Pamätám keď som Ťa spoznala. Pár mesiacov po tom, čo ocino odišiel. Mála trojfarebná guľka, ktorá sa neomotorne kĺzala po podlahe lebo ešte poriadne nevedela stáť. Byt, ktorý bol v tmavých farbách zabalený do smútku ,zrazu vystriedalo malé nemotorné psíča. Už v prvý deň si na mňa citovo zaútočil, keď si kňučal pred mojimi dverami lebo si sám nechcel spať. A tak ako som Ti v prvý deň otvorila dvere do mojej izby, tak som Ti otvorila dvere aj do môjho srdca.
Nikdy by som si nepomyslela, že zapadneš až natoľko, že Ťa začneme považovať za člena rodiny. Takého, ktorý urobil z mojej maminy po pár mesiacoch, ženu, ktorá sa usmieva, zo segry, brata a mňa ľudí, ktorí zmäkli keď si urobil niečo milé.A taktiež by som si nikdy nepomyslela, že si nám dal toľko lásky, ktorá nám zrazu doma chýbala.
Vieš čo je zvláštne?
Že ma nikdy nenapadlo, že ma to tak zasiahne. Že keď som počúvala, keď mi niekto povedal, že mu umrelo nejaké zviera, tak som ani len netušila ako veľmi ho to môže bolieť. Že ak niekto povie, že nechápe keď niekto plače, ak mu umrie zviera, tak to vraví preto, že nikdy nemal k žiadnu zvieraťu vzťah.
Pretože si nás naučil, že ak niekoho chceme milovať nepotrebujeme na to slová, pretože si bol môj kamarát, pretože si bol ten najlepší poslucháč na svete, pretože si bol najrozmaznanejší a nevychovaný, ale bol si náš a presne takého sme ťa milovali.
Lebo i keď si nebol dokonalým psíkom, ani my sme nikdy neboli dokonalí a tá najvčšia láska je tá, keď milujeme chyby toho druhého.
A ešte ma napadlo, dnes keď som videla Tvoje bezvládne telíčko, aký je život krehký. Je úplne jedno, či ľudský alebo zvierací.
Lebo ak ste niekoho v živote milovali je to na celý život..
