Stlačila som enter a mail som poslala. Pozerala som sa cez zaprášené sklo kaviarne a uvidela som muža s ktorým chcem zmeniť život. S ktorým to všetko bude iné.
1. KAPITOLA Zmeny, ktoré nás čakajú majú svoju daň
V to leto zomrel otec. Bolo príšerne teplo keď som sa dozvedela, že leží v kóme, príšerne vlhko keď som si pripustila, že sa už nemusí zobudiť a príliš prázdno keď som si uvedomila, že už ani nezobudí.
V deň pohrebu mi mobil mi pípal častejšie než obvykle. Ľudia mali akútnu potrebu informovať ma ako ich to mrzí a ako len čas všetko vylieči. Bývalí spolužiaci, kamaráti a ľudia ktorích čísla mávam uložené len z princípu, si zrazu spomenuli. A to som celý život žila v tom, že ľudí spája radosť a nie smútok.
- Mala by si sa ísť obliecť, – chytil ma za rameno Martin.
Kývla som hlavou.
Ešte chvíľu som stála pri okne a hnevala som sa na Boha, alebo kohokoľvek kto prstom ukazuje a vyberá si. Vlastne to nebol hnev, bola to beznádej. Do istého obdobia si ľudia myslia, že sa ich smrť netýka. Ignorujú ju, nemyslia na ňu, schovávajú ju v zákutiach svojej mysle. Keď si však nájde cestu do našich životov zmení všetko.
Keď sme sa celá rodina zišli v smútočnej sále, ešte stále som si to neuvedomovala. Možno to prišlo až potom, keď mama otvorila dvere od miestnosti, kde mal ležať môj otec. Aj ležal. Ale jeho tvár bola pod vplyvom vody, ktorá sa dostala do jeho tela, zostarnutá minimálne o dvadsať rokov. Bolo niečo po pol druhej, keď moja mama dostala hysterický záchvat v ktorom kričala na ženu, ktorá to tam riadila, že to predsa nie je náš Karol. Bolo niečo okolo trišvrte na druhú, keď som sedela pred smútočnou sálou sama na lavičke uvedomujúc, že umrel. Bohovia si k sebe berú tých čo najviac milujú, - tak mi to tuším povedal Tobias keď som mu neskôr hovorila o otcovi. Ja to vidím inak. Všetci máme naložené svoje, každý z nás ma kríž, ktorý musí hrdo a s pokorou niesť a len čas vylieči a zošije horúce rany.
Do nášho domu zrazu usídlilo ticho. A nebolo to obyčajné ticho. To ticho bolo mrazivé, ľadové, také pri ktorom som mala zimomriavky neustále keď som premýšľala, že neviem či to budem vedieť, neviem či budem vedieť byť oporou mame.
XXX
V starom antikvariáte ,vedľa reklamnej agentúry v ktorej som pracovala, som si kúpila malý čierny notes. Mal koženú väzbu a bol taký akurát do kabelky. Niekedy v zime som si doňho napísala :
14. November
Chcela som včera urobiť niečo spontánne, niečo na čom mi vôbec nebude záležať a urobiť to len tak.. Nečítať o ľudských osudoch len v knihách a na kávach, nehovoriť o láskach, neanalyzovať cudzie ľudské duše, už viac o nich nepísať...už viac nemať pocit, že len tie slová ešte toho veľa znesú... už len to všetko prežívať..
Chlapec z potravín mi vravel, že som pekná. Prekvapilo ma to. Bola som prepomoknutá až na kosť a špirála sa mi otlačila na viečko a vôbec, necítila som sa sebaisto a predsa v tom bolo čosi zvláštne. Hľadal so mnou ovsené vločky aj keď nemusel, ale chcel a tak vravel, že mám pekné pehy. Lenže ja som rýchlo odišla lebo neviem prijímať komplimenty.. a vôbec..rada utekám.Možno som to zdedila po Tebe lebo aj ty si utiekol príliš rýchlo a ja si na to neviem zvyknúť. A najhoršie na tom všetkom je, že ani toho Mira nemilujem.
Ležala som vedľa Mira, pozorovala som jeho hruď ako sa zdvíha a premýšľala som prečo som ešte s ním. Telá sme mali prepletené, cítila som jeho vôňu, ktorá ma už dávno nepriťahovala. Miro sa zamrvil a tak vravel:
- Našiel som to.
- Čo si našiel? – spýtala som sa ho a on sa mňa vážne zadíval. A potom rýchlo povedal :
- Našiel som nám nový byt, náš spoločný.
- O čom to hovoríš? Ja mám byt, - vyletelo zo mňa.
- No práve. Ty máš byt. Chcem aby sme mali spoločný byt.
Zaskočilo mi :
- Okamžite prestaaaaaaaň ! – zakričala som.
- Povedal som niečo zlé Dáši?
- Ty vieš čo si povedal.
- Ale, no tak. Do kedy chceš takto žiť? Do kedy?
- Do kedy uznám za vhodné.,- odvrkla som.
- Dáška, chcem náš vzťah posunúť a ty mi v tom vôbec nepomáhaš.
- Neznášam keď robíš niečo za mojim chrbtom. Pýtal si sa ma vôbec ako to vidím ja? – postavila som sa nohy.
- Ty ma nemiluješ Dáška?
Mlčala som.
- Našiel som tvoj diár.
- Prosím?
- Našiel som tvoj diár v tvojej kabelke.
- Čo..čo si robil v mojej kabelke? – hapkala som.
- Hľadal som tam kľúče a proste som si to prečítal.
- Aha.
- Vieš, môžme to zmeniť. Láska pride časom, musíme ju vybudovať, – vravel Miro, postavil sa ku mne a začal ma hladiť po vlasoch.
V tú chvíľu som vedela, že ani sám tomu neverí a slová z neho vypadávajú ako drobné mince z roztrhaného kabáta.
Zhasla som svetlo a ľahla som si mlčky k nemu.
- Ja takto nemôžem ďalej Mirko. Nemôžem. ,- vravela som smutne.
- Poď bližšie, - vravel Miro a prisunul si moje nahé telo k svojmu. Dotýkal sa ma nežne, s láskou akoby som bola krehká babíka, ktorú nikdy nechcel rozbiť.
- Vždy si bol pri mne, ale ja mám pocit, že ťa musím nechať ísť. Ty sa chceš usadiť, mať deti, chceš niečo budovať a...
- A ty? Co chceš ty? – skočil mi do reči Miro.
- Potrebujem byť sama.
- Chcem sa s tebou ešte milovať, - vravel potichu.
- Neviem či..
- Na rozlúčku Dáška, - vravel so sklopeným zrakom.
Milovali sme sa dlho, zvláštne je, že si pamätám len na pocit, že to trvá večnosť. Akoby sme sa so všetkými pocitmi, ktoré sme rokmi nadobudli, nechceli rozlúčiť. Cítila som, že si nie som istá tým čo robím, ale vedela som, že musím niečo urobiť lebo sa moja duša uškvarí. U Mira som mala istotu, istotu, ktorá ma zároveň ničila a ktorej som sa presýtila.
Ráno sme obaja ležali na svojej strane postele, prázdny, vyprahnutý lebo všetko sme si odovzdali. Tak som to vtedy cítila a viem,že i Miro, ale možno to pochopil až neskôr. Rozišla som sa s Mirom, s mojou láskou s ktorou som chodila od 16 - tich, s Mirom, ktorý by mi zniesol modré z neba. S Mirom, ktorý poznal moju celú rodinu, s Mirom, ktorého moja mama považovala za poloboha., s Mirom, šéfkuchárom reštaurácie, ktorý kvôli mne nikdy nevaril jedlá z cibuľou lebo som ju neznášala, S Mirom, ktorý miloval mňa a plánoval so mnou budúcnosť.
- Vieš čo je najväčší paradox života? Že takých, ktorí by nás nosili na rukách, nemilujeme, - vravela Jana.
Prikývla som, vedela som, že má pravdu, ale takto to asi v živote chodí.
V ten večer som s ňou, v mojom byte , obklopená sviečkami a vôňou bieleho vína, revala, nadávala si a ľutovala sa. Lebo ak niekoho nemilujeme, neznamená to, že ho milovať nechceme.
A potom prišlo obdobie : KDEJEMIRO. Všetci ho hľadali, všetci sa pýtali a ja som bola už unavená z vysvetlovania, že my dvaja jednoducho už spolu nie sme. Najhoršie to niesla moja mama. Bola nedeľa, sedela som za kuracím rezňom, nič do mňa nešlo a mama pri sporáku tak zvláštne mlčala. Prekrížila si ruky a tak vravela:
- Keby tu bol Mirko, zjedol by to za teba.
- Zje to Rony, - podávala som nášmu psovi veľký kus mäsa.
Potom chvíľu mlčala a dodala:
- Mám pokazenú práčku, nemôžeš Mirkovi zavolať nech mi to opraví?
- Opraví ti to Martin.
- Ale veď mu len zavolaj, - podávala mi mobil.
- Mami, ja už s ním nie som, tak to prosím rešpektuj, - vravela som zvýšeným hlasom a ona čosi zamrmlala, že veď ja ešte budem ľutovať.
V ten večer keď sme s Janou vypili veľa vína,veľa sme plakali a rozmýšľali o zlomených srdciach som vedela, že ráno sa zobudím a niečo sa zmení. Zmení sa pocit a zmení sa môj smer.
Budem sama.
Lebo chcem byť sama.
A neskôr keď budem pripravená, niekto si ma nájde.
