Používala som chvíľkové pocity, ktoré sa menili ako počasie, horšie na to bolo to, že som pokladala za dôležité informovať o tom muža, ktorý mi zlomil srdce. Odpoveď neprišla rýchlo. Moja intuícia mi alarmovala, že toto je veľká hlúposť, ale i tak som sa presviedčala, že ak do toho so mnou Tobias pôjde, zvládnem to. Jane som vtedy nič nepovedala a nepovedala som jej o tom ešte dlho po tom. Možno preto, že som sa hanbila. Také veci predsa racionálne zmýšľajúce ženy nerobia, nerobia to najmä pri mužoch, ktorí ich neľúbia. S Prahou sme sa rozlúčili v hotelovom bare s anglickými turistami, ktorým sme púšťali slovenské pesničky, lebo dj bol východniar Števo, s ktorým sa Jana zoznámila v ten večer, čo som ja pozorovala Prahu s Danielom.
Mama s Jozefom vyzerali zamilovane. Bolo to zvláštne pozorovať mamu s iným mužom, než bol môj otec, ale páčil sa mi. Veľa hovoril o umení, lebo pracoval ako maliar na voľnej nohe a mama bola jeho múzou. Býval vo svojom ateliéri s obrazmi, ktoré nechcel predať a s vlastným trávnikom, ktorý si vysadil špeciálnym substrátom. Chcel totiž raňajkovať s holubicami, ktoré ho navštevovali. Mal umeleckú bláznivú dušu a to sa mame páčilo.
Sedeli sme v autobuse, Jana mala na brušku položenú bagetu a tvrdila mi, že byť tehotnou má výhody, má stôl všade. Hneď ako nám stevart pustil film, Jana zaspala a ja som pozorovala za oknom mihotajúcu krajinu. A potom prišla odpoveď od Tobiasa : Súhlasím, ale len keď mi sľúbiš, že mi neskôr nepovieš, že ma nechceš vidieť
XXX
Nikdy som nebola nikoho milenkou. Teda, nikdy som nebola nikoho len milenkou. Niekedy som závidela Jane, že dokáže odovzdať telo mužom, ktorých nepozná. Ja som na to potrebovala čas. Musela som mať vytvorený duševný vzťah, aby som mohla pripustiť k telesnému. S Tobiasom som sa stretla v deň môjho príchodu u mňa doma. Veľa sme sa nerozprávali, o pár minút sme sa vyzliekali v mojej spálni, moje prsia som pritláčala k jeho hrudi, v ktorom bolo srdce, od ktorého som nevedela nájsť kľúč. Mali sme spolu sex, živočíšny, divoký, sex pri ktorom sa chveje telo a myseľ opantá rozkoš. Sex, pri ktorom žiadne pocity nie sú dovolené. Zrýchleným dychom sa ma pýtal, či sa mi to páči a ja som reagovala na jeho slová hlasnými vzdychmi. Keď sme o pár minút ležali pri sebe, tak ako predtým a predsa inak, som sa pritúlila ešte bližšie. Tobias na mňa pozrel a povedal :
- Musím už ísť.
- Tak skoro? – spýtala som sa.
- Áno, musím. , - skonštatoval, nadvihol sa, začal sa obliekať a odišiel.
Ešte chvíľu som ležala v posteli, ktorá voňala po jeho tele uvedomujúc si, že musím začať pracovať na vytvorení bezcitného miesta, do ktorého zaradím Tobiasa. Do ktorého zaradím moju lásku k nemu. A potom som si spomenula na Tobiasove slová : láska len život komplikuje a ja som predsa už komplikovanejší život nechcela mať. Začali sme hrať hru, v ktorej sa buď utopím, alebo ostanem pevne stáť na Zemi. Hlavne bezbolestne !!
XXX
V utorok ráno som šla do našej firmy. Šéf mi celý môj pobyt v Prahe posielal emaily a odkazy na firemnom telefóne, ktoré som si vypočula až na Slovensku. Dlho som tam nebola, no vo firme sa nič nezmenilo. V začiatkoch práce v agentúre, sme boli skvelá partia. Keď nastala finančná kríza, šéf znižoval stavy a ostala som na svojej pozícií len ja a škaredá Žaneta, ktorá sa stále tvárila ako trpiteľka roka. Teraz však bola vysmiata a veľmi komunikatívna.
- Ahoj Dáška, tak dlho som ťa nevidela. – privítala ma medzi dverami.
- Minule som tak premýšľala, že by sme mohli zájsť i na kávu, - dodala.
- No, niekedy môžeme, - vravela som, čo však pre mňa znamenalo, že niekedy nebude nikdy.
- Vieš i s Mirkom by sme mohli zájsť, obaja budeme radi, - povedala zrazu. Začudovane som sa na ňu pozrela-
- Myslíš s mojim Mirom? – spýtala som sa automaticky. Žaneta prekrútila očami a rýchlo mi odpovedala :
- No, to je už môj Miro, Dáška. , - vravela uštipačne.
Chudák Mirko, - povedala som si v duchu. Dať si na krk, takúto strigu nie je žiadna výhra. Ale keď je s ňou šťastný, tak nech. Radšej som na to nereagovala.
- Šéf ťa už očakáva, - povedala potom a otvárala mi dvere do jeho kancelárie.
Mala som rada môjho šéfa, bol to čestný, múdry muž, ktorý si najviac vážil svoju ženu a potom prácu, ktorá ho bavila. Sedel na hnedom koženom kresle, pozeral do papierov a tváril sa vážne.
- Tak Dáška, sadnite si, - vravel mi a ukázal na čiernu stoličku.
- Patríte k mojim najdlhším zamestnancom. Nebudem Vám klamať, i k najobľúbenejším. Robíte si svoju prácu zodpovedne a ja som naozaj spokojný, - povedal a ja som sa trošku usmiala.
- Problém však je, že naša firma sa dostala do veľkých finančných problémov.
- To znamená, že ma vyhadzujete?
- To znamená, že Vás musím prepustiť. Dostanete odstupné na ktorom sa dohodneme.
Prikývla som. Takže som ostala bez práce. A uľavilo sa mi. Znie to tak čudne, ale ja som konečne mohla odísť z práce, ktorá ma prestala baviť a mohla som ísť vyskúšať robiť niečo, čo ma baviť bude. Konečne si môžem otvoriť kaviareň.
Na snoch a predstavách je však krásne, že všetko vyzerá jednoducho, v skutočnom reálnom živote je to trochu komplikovanejšie.
Ide už len o to, ako sa s komplikáciami dokážeme vyrovnať.
