Toho manželského. Môj brat požiadal o ruku hnedovlasú Zuzku mesiac pred svadbou. Bolo to rýchle ako blesk, ale svadba bola krásna, boli šťastní a ja som si pri unášaní nevesty vyvrtla členok. A potom sa dni nemenili, bez práce, so škrobákom na nohe som sedávala doma alebo v Janinom kvetinárstve. Nevymýšľala som plány, nežila som s nádejou na lepší život. Lebo ten môže byť stále ak si vytvoríme miesto pre jeho formovanie. Fungovali sme s Tobiasom na nezáväzných stretnutiach, ktoré som iniciovala väčšinou ja, lebo som neustále hľadala v telesnej blízkosti našu stratenú duševnú blízkosť. Topila som sa vo svojom iluzívnom svete, v ktorom som na piliér postavila lásku k mužovi, ktorý bol neuchopiteľný.
Tobias mi to chcel uľahčiť a tak mi nič nesľuboval, jasne mi dával najavo, že ide len o jeho sexuálne potreby a nič viac mi nemôže ponúknuť. Prišli dni keď som si hovorila, že to neviem. Nedokážem milovať muža pre ktorého nič neznamenám. Do telefónu som mu vravela :
- Už sa neozývaj.
- Budem si robiť čo chcem, - vravel.
- Lebo čo?
- Lebo to robím celý život a nemienim to meniť.
Zmenila som to však ja. Bol začiatok júla. Slnko silno pražilo, opaľovala som sa u Jany na záhrade, Stano kosil trávnik, Jana s veľkým bruškom sedela pod slnečníkom a mne zapípal mobil.
Som doma. Ak chceš vidieť najkrajší výhľad na Spišskú, tak sa mi ozvi.
- Kto píše žene, ktorá má príliš veľa sexu a málo lásky? – spýtala sa ma Jana. Škaredo som sa na ňu pozrela.
- Daniel. – povedala som s jemným úsmevom.
- ÓÓÓ Danieeel.
- Je doma.
- ÓÓÓ Danieel je domaaa.
- Môžeš prestať vydávať tie čudné zvuky?
Jana mávla rukou, napila sa vody a poznamenala :
- Páči sa mi ten Daniel.
- Tebe sa páči teraz každý od kedy si tehotná.
- Ale milujem len Stana.
- No, vravím, hormóny ti nerobia dobre, - zasmiala som sa nahlas. Pozerali sme obe na Stana ako v spotenom tričku kosí trávnik a tak som sa Jany spýtala :
- Naozaj musí žena vydržať bojovať za svoju lásku?
- Vieš láska je ako dobrý tenis . Vždy potrebuješ dvoch hráčov. Jeden hráč celú hru sám neutiahne. Tak už sa naňho prosím vykašli.
XXX
Fakt, že som strávila pri zrkadle viac než hodinu bol jasným dôkazom, že som chcela zabodovať.
- Dáši, sekne ti to.
- Lichôtky ti ešte stále idú.
- V tom som bol stále dobrý. Čo máš nové? Hovor a preháňaj. – vravel Daniel.
- Brat sa oženil, ja som si vyvrtla členok, stratila som prácu a moja mama sa ešte stále správa ako pubertiačka. A to nepreháňam! A čo ty??
- Stal som sa čerstvým ujom. Mám novú prácu a klamal by som ak by som ti nepovedal, že domov som sa tešil na teba.
Zmätene som sa naň pozrela.
- A čo ak by som sa s tebou nestretla?
- Je ti so mnou dobre, nemáš dôvod sa so mnou nestretnúť.
- Sebavedomie si tiež nestratil, - povedala som s úsmevom. Daniel sa nahlas zasmial a tak vravel :
- Ideme sa pozrieť na najkrajší výhľad na mesto?
- Sľubuješ, že to miesto nepoznám?
- Som si istý, že ho nepoznáš.
Zamierili sme autom za mesto, vonku bola vôňa po daždi i keď vôbec nepršalo.
- Cítiš ten vzduch?
- Dážď. Nie je to čudné, že neprší, obloha je jasná a cítiť dážď? – spýtala som sa, keď sme na vysokom kopci pozorovali opretí o auto blikajúce mesto.
- V živote sa dejú čudné veci.
- Napríklad?
- Napríklad si vedela, že prasatá môžu mať za sebou až 50 orgazmov?
Nahlas som sa zasmiala.
- Raj na Zemi, - hlasno som zakričala.
Daniel sa zasmial, pritúlil sa ku mne bližšie a pobozkal ma. Odtiahla som sa, pozrela som sa na Daniela. On mi pohladil moje vlasy a tak vravel :
- Naozaj výhľad nie je krycí manéver.
Usmiala som sa, ruky som si strčila do riflí a pozerala som na svetlá.
- Niekoho máš, však?
- Neviem, - vravela som.
- To nie je odpoveď, ktorú očakávam.
- Neviem, či ho ešte ľúbim.
- Bola by si tu so mnou ak by si ho ľúbila?
Trochu som sa zamrvila.
- Vieš, čo si myslím?
Daniel pokrútil hlavou.
- Že sa ti páčim len preto, že ťa naťahujem.
- Páčiš sa mi preto aká si.
- A aká som?
- Silná ako dotyk dieťaťa a pritom krehká ako čínsky porcelán.
Usmiala som sa. Nahla som sa k Danielovým perám, pobozkala som ho a tak som mu pošepkala : Milujem keď mi hovoríš také hovadiny.
Bola nám zima, v aute sme sa ohrievali objatím. Vonku za oknom bola tma, dole bolo mesto s ľuďmi, ktorí mali tisíce osudov. Na Tobiasa som nemyslela, myslela som prvý krát v živote jedine na seba a potom bolo pred nami zrazu trúbiace auto a svetlá, ktoré do nás plnou rýchlosťou narazilo.
