Niekedy plytká, pokojná a číra, inokedy s návalmi vĺn, odhodlaná si zobrať všetko – nekompromisne. Pri Tobiasovi som mala pocit neistoty, boli momenty kedy som naozaj nevedela čo si myslí, čo chce lebo jeho oči sa menili. Niekedy boli hladné od túžby po mne, inokedy kalné a ľahostajné. Nevedela som v ňom čítať aj keď som veľmi chcela, bol samé prekvapenie a keď na to pozerám s odstupom času, viem že ak by taký nebol, nikdy by ma nezaujal.
Lízala som zmrzlinu, vietor mi neposlušne prefukoval šaty a my sme hovorili o trapasoch.
- Tak povedz ten najväčší.
- Stratila som príčesok.
- To predsa nie je trapas, - mávol rukou.
- Stratila som ho v centre mesta a naozaj pekný chlapec za mnou zavolal : Slečna stratili ste vlasy.
Tobias sa nahlas zasmial, odhrnul mi vlasy z tváre a zamyslene sa na mňa pozeral.
- Takže? – spýtala som sa.
- Čo?
- No tvoj najväčší trapas?
- Žiaden nebol.
- Ty si teda suchár, - povedala som a drgla som ho do ramena.
- Nevyrábam trapasy, - odvetil.
- Ani náhodné?
- Náhody nie su Dáška, sú len fakty.
Zamyslene som sa naň pozerala a preložila som si nohu.
- Takže to, že sme sa stretli nebola karma?
- Boli sme vo vhodnej chvíli pri vhodnej spoločnosti.
- Žiaden osud?
- Žiaden.
- Ty naň ani neveríš?
- Sú to blbosti, neverím na nič čo nemám podložené.
*
- Čo chceš v živote dosiahnuť? – pýtala som sa ho, keď sme nahí ležali zababušení do žltých perín.
- Chcem mať veľa peňazí a budem si ich užívať. A ty?
- Chcem ráno vstať s pocitom, že sa mám prečo tešiť do práce a po práci sa chcem tešiť domov lebo ma tam bude niekto čakať.
Ostal vážny lebo som to povedala vážne.
- A ak ťa tam nikto čakať nebude? – spýtal sa zamyslene.
- Tak si kúpim psa. Pochopiteľne.
*
- Takže by si odpustila neveru?
- To som nepovedala. Len hovorím, že každý je schopný nevery.
- Podviedla si ma?
- My spolu chodíme? - spýtala som sa
- Nie, nechodíme, - vravel.
- Tak potom ti to môže byť jedno, nie?
Nadvihol sa a napil sa minerálky z fľaše.
- Páčim sa ti Tobias?
Pomaličky zdvihol hlavu, pozrel sa na mňa a vravel :
- Páčiš sa mi viac než si myslíš.
*
Sedeli sme za stolom u neho v obývačke. Sústredene si čítal papiere do práce a ja som sa jedným okom dívala do knihy a druhým na neho.
- Čo je Dáši?
- Nič.
- Prečo sa na mňa tak pozeráš?
- Nepozerám sa.
- Nepozeráš? – usmial sa.
- Šmírujem ťa, - vravela som pobavene.
A potom sa ma opýtal.
- Aký bol?
- Kto aký bol?
- Tvoj otec. Aký bol?
- Bol to muž môjho života.
- To je celé? – spýtal sa.
- Spieval mi na gitare, v lete sme chodili na huby a spievali sme si trámske pesničky, veľa fajčil a bola som jeho dievčatko.
Prikývol. Na znak toho, že rozumie.
- Mala si pekné detstvo?
Prikývla som.
- A ty?
- Naši sa rozviedli príliš skoro, otec je notorický alkoholik a s mamou som nikdy nemal extra vzťah.
- To ma mrzí, - vravela som.
- Nemusia ťa mrzieť cudzie osudy Dáška.
Usmiala som sa.
- Nemusia, ale tvoj ma môže, - vravela som s pokojom.
Nespustil zo mňa oči, papiere položil na stôl a tak vravel.
- Nechci zachrániť celý svet.
Zdvihla som oči a neisto som si vydýchla.
- A môžem zachrániť aspoň teba? – spýtala som sa.
Chvíľu mlčal, vstal, nalial si víno do pohára, uvolnene na mňa pozeral a tak zo mňa vypadlo :
- Vieš, ja ťa asi ľúbim.
Prekvapilo ho to. Ostal vážny, mlčky ku mne pristúpil, zdvihol mi tričko a začal mi bozkávať moje prsia.
*
Pamätám si na večer keď ma prekvapil. Vozili sme sa po meste a ja som ho kŕmila zmrzlinou z téglika, veľa sme sa smiali a počúvali Kryštof. Nohy som mala vyložené na palubnej doske, za oknom sa mihotali lampy a ja som si v duchu povedala, že práve v tejto chvíli som neuveriteľne šťastná. Keď sme prišli na akúsi chatovú oblasť, vypol motor a povedal mi.
- Dáška, mám ťa rád. Mám ťa fakt rád.
- Ja to predsa viem.
- Ale bojím sa, tak veľmi sa bojím, že ti ublížim.
- Čo to rozprávaš, prečo by si mi mal ublížiť?
Dívali sme sa na seba a ja som zrazu nevedela čo si mám myslieť.
- Niečo sa stalo Tobias, s niekým si bol alebo ako si to mám vysvetliť?
- Len si jedna z mála ktorej naozaj nechcem ublížiť. Vieš nechcem aby nám to prerástlo cez hlavu. Potom to bude o to ťažšie.
- Nerozumiem ti, ty sa so mnou rozchádzaš?
Objal ma silno a jeho líce si obtrel o moje.
- Tobias.. čo je?
Zovrel ma ešte silnešie.
- Buď tíško, len ma objímaj.
- Chcem ísť domov., - vytrhla som sa.
Mlčal.
- Bojím sa ťa, - povedala som tlmeným hlasom.
- To ja sa bojím tvojej lásky, - vravel.
V ten večer sme sedeli do neskorej noci v aute, pozerali sme sa mlčky na seba a dotýkali sme sa končekmi prstov. Tobias mi spieval : “ když amorové šípy uvidís jako když napne hrud..” a dlaňou mi prechádzal po tvári.
- Prečo si taký sám? – spýtala som sa ho.
- Lebo mi to tak vyhovuje, - vravel.
- Máš vôbec nejakého priateľa, ktorý ťa naozaj pozná?
- Nie. Je to zlé?
Prikývla som.
- Je to smutné.
- Som pustovník, vždy kráčam sám.
*
Mám na Teba chuť , - napísal mi keď som sedela s Janou v jej kvetinárstve a usmiala som sa.
- Má na mňa chuť, - povedala som nahlas.
- Tobias?
- Kto iný, jasné.
- Aha, - vravela čudne Jana.
- To znamená čo ? To tvoje Aha..
- Nič, - zamrvila sa.
- No otvor pekne ústa a spusti, - vravela som s pokojom.
- Sľubuješ, že nebudeš hysterická?
- Sľubujem, - vravela som.
- Pozri ja neviem či je to pravda, ale hovorí sa, že Tobias..- sklopila zrak Jana.
- Že Tobias čo? Hovor!
- Že nie si jediná v jeho živote.
Prestalo mi búchať srdce, na sucho som prehltla a odhrnula som si vlasy z tváre.
- Vieš Dáši, ja neviem či je to pravda. Len chcem aby si vedela, čo sa hovorí.
- Tobias nie je klamár.
- Uvidíme, - vravela Jana.
- Poznám ho Jani lepšie než ktokoľvek. Ak by ma podvádzal, radšej by sa so mnou rýchlo rozišiel. Viem to, také veci predsa nemusia mať racionálne vysvetlenie, také veci sa intuitívne cítia.
Jana len potichu pozerala na mňa a ja som si uvedomila, že vysvetľujem. Takže som ohrozená…Lebo ak má človek potrebu vysvetľovať, má strach. A ja som mala veľký strach, že mi Tobias moje srdce zlomí na milión drobných kúskov, ktoré nebudem vedieť zlepiť.
XXX
Pár dní sa mi potom neozval, a potom mi zazvonil mi telefón.
- Idem do Talianska.
- Kedy?
- Dnes. Je to tak narýchlo, prídem o dva týždne.
- Takže…takže sa už dnes neuvidíme.
- Nechcem ti sľubovať. Potom sa ozvem.
- Aha.
- Si ok, Dáši?
- Hm. Som.
- Čo robíš?
- Jem palacinky, chcem vedieť či ma budeš chcieť aj keď budem mať 200 kg, takže?
- To ti nemôžem sľúbiť, - zasmial sa.
- A čo mi môžeš sľúbiť?
- Nič, ale veď to sa ti na mne tak páči.
XXX
Po tom, čo Miro odišiel z môjho života som začala mať problém s peniazmi. Ťahala som celý byt sama, v práci bolo príliš málo zákazníkov a moja výplatna páska viac plakala, než vyskakovala od radosti. Neplatila som si účty na čas, chodili mi upomienky lebo termíny, ktoré ma viazali som nestíhala riešit. Ale, vždy som si hovorila, že to zvládnem. Lebo nejako už bude a riešenie sa musí nájsť.
Vedela som, že Martin prežíva niečo podobné, že jeho problémy s drogami neprestali a všetci doma pred tým zatvárame oči. Vedela som, že to robí preto, aby mu niekto pomohol, aby ho vyhrabal zo sračiek, lebo sám ma pocit, že nemá dosť sily na to aby to zvládol sám. Tušila som to aj preto, že doma bol zrazu pokoj. Martin chodil na čas domov, neflákal sa, pracoval, vyzeral vyrovnane. V jeho očiach však bol stále ten istý smútok, tí istí démoni, ktorých nedokázal zničiť.
17. septembra som ho našla vo vani s podrezanými žilami. Pamätám si to celkom presne. Vracala som sa domov lebo mama bola na školení a chcela poliať kvety. Celý deň som bola som nervózna, tak vnútorne. Akoby sa všetky moje vnútornosti chveli a narážali na seba tam a späť. Chcela som ísť ešte na kávu, ale Jana mi nezdvíhala mobila a Tobias bol v Taliansku. Neviem, či vtedy zaúradovala vyššia sila.
Neviem, či Boh, otec alebo ktokoľvek zariadil aby som sa ponáhľala domov.
Viem však, že keby som prišla o hodinu neskôr Martin by tu už nebol.
Keď som otvorila dvere od bytu a intuitívne som sa ponáhľala do kúpelňe sa moje srdce zastavilo. Martin ležal vo vani, po jeho rukách mu tiekla krv, bol bledý. V ruke stískal akýsi kus papiera, ktorý bol zamazaný od krvi.
- Martin, čo si to urobil, - plakala som.
Kým príšla záchranka, snažila som sa Martinovi zastaviť krvácanie. Martina odviezli do nemocnice a následne ho hospitalizovali na psychiatriu. Následne pokračoval sled udalostí, šokovaná mama, ktorá si všetku vinu dávala na seba a potom ja. Zdrvená s smutná, sama stískajúca papier, ktorý som nikomu neukázala. Papier na ktorom boli všetky Martinove pocity. Nenapíšem vám čo v ňom bolo lebo by to nebolo fér, napíšem vám len to, že som sa triasla. Zimomriavky som mala na celom tele, sedela som pred psychiatriou na lavičke, hlasno som plakala a ten papier zamazaný od krvi som roztrhala na maličké kúsky. A doľahlo na mňa všetko.
Poobzerala som sa okolo mňa a zbadala som ich.
Ľudí, ktorí vďaka minulosti nevedia žiť v budúcnosti.
Ľudí, ktorí sa boja svojho odrazu v zrkadle.
Ľudí, ktorí sa boja milovať.
Ľudí, ktorí nevedia odpúšťať.
Ľudí, ktorí nevedia žiť sami so sebou.
Vtedy na tej lavičke som si uvedomila, že ich máme ich všetci. Menšie, či väčšie ľudské škvrny, ktoré nám ležia na duši. Pohodlne si odfukujú kým naša hlava, či srdce pomaly neumiera na ich zamorenosť. Martin nevedel žiť sám so sebou, tak ako som to nevedela ja. Zúfalí ľudia robia jednoducho zúfalé činy, ktoré pochopí len rovnako zúfalý človek.
