Moja mama sa nikdy nepoložila. Nikdy. Bola najsilnejším bodom v našej rodine. Mala úlohu otca, matky, kamarátky, psychologičky, lekárky a zvládala všetko s pokorou a pevným odhodlaním. Viem, že ja som do jej predstave o mojom živote nezapadala. Viem, že sa možno hanbila, že nemám pred menom pár titulov a množstvo peňazí na účte. Ale i napriek tomu ma milovala, tak ako len matky milujú svoje deti. Nezištne a láskyplne.
***
Bol čas Vianočných výpredajov a blikajúcich svetiel. Potrebovala som veľmi rýchlo zabudnúť na Tobiasa, Jana potrebovala byť veľmi rýchlo sama bez svojich zvláštnych vzťahov, do ktorých sa zamotávala. Stano odišiel opäť do Anglicka a taxikár Julo nerozumel jej humoru. A Martin odmietol ísť na Vianoce domov. Vravel mi, že ešte nie je pripravený. A mne sa trochu uľavilo. Potrebovala som si totiž oddýchnuť od všetkých démonov, ktoré ma napádali každý deň.
Keď mala Jana zlú náladu, púšťala m nahlas v aute Beyonce a spomínala na Stana. Keď som mala zlú náladu ja pýtala som sa, prečo ma Tobias nechal.
- Lebo je to kretén, ktorý si ťa nevážil, - povedala vždy a ja som neustále sklopila hlavu. Vnútornosti ma boleli a často som mala zaslzené oči lebo Tobias mi chýbal. Chýbala mi jeho inteligencia a naše rozhovory, chýbal mi jeho homor, chýbalo mi moje pozorovanie, keď ráno čítal zaujato noviny, chýbalo mi naše milovanie a chýbali mi jeho oči, ktoré prezrádzali i to, čo mi nikdy nemohol povedať. S Janou sme stále chodievali do tých istých podnikov, do klubov, v ktorých sme sa každý víkend snažili zabudnúť na svoje smútky. Do klubov v ktorých som náhodne stretla Mira, už vôbec nie smutného, práve naopak, vždy usmiateho. Lenže bolo by príliš jednoduché Tobiasa nestretnúť, nevidieť jeho tvár, jeho flirtovanie s inými ženami. Možno by to menej bolelo, láska by časom vypršala a moje emócie by som časom dokázala vynechať zo svojho života. Ale nebolo to tak. Stretil sme sa náhodne v obchodnom centre deň pred Štedrým dňom, narýchlo som kupovala darčeky a keď som prechádzala okolo rýchleho občerstvenia, zbadali sme sa. Ani jeden z nás nebol vo výhode, lebo naše oči sa stretli v tú istú chvíľu. Tobias sedel pri veľkom drevenom stole s dvoma mužmi, ktorích som nepoznala. Pulzujúci tep som cítila na každom kúsku svojho tela, no hlavu som obrátila ešte skôr, než sme sa stihli pozdraviť. Do piatich minút mi svietila obálka na mojom mobile.
TOBIAS - My sa už ani nezdravíme?
JA - Nejako som to nestihla.
TOBIAS - Poďme večer von.
JA- O.K. O siedmej pred Abstract.
TOBIAS - O siedmej pred tvojim vchodom.
Keď prešiel mesiac od nášho rozchodu s Tobiasom, predstavovala som si ako ho budem ignorovať, keď mi raz zavolá. Aká budem hrdá a pokojná, lenže moje srdce bolo ešte vtedy otvorené a bolo otvorené ešte aj dlho po tom.
Bola mi zima, ruky som si trela jednu o druhú lebo rukavice som si nechala pre istotu doma. Tak sme sa teda mali stretnúť, po troch mesiacoch bez akéhokoľvek kontaktu. Bola so trošku nervózna, ale nechcela som aby si to všimol. Myslím, že vo filme Samotári sa hovorilo, že ak sa s niekým rozídeme necháme u neho kus svojej duše. Asi tak podobne som to cítila. Prenechala som časť svojej duše Tobiasovi a on mi svoju dušu prenechal tiež. Možno o tom ani nevedel, možno to ani nechcel, ale jeho bolesti a smutky som cítila i keď sme fyzicky spolu neboli.Chytala som vločky do rúk, a keď sa blížilo jeho auto, prestala som. Otvárala som dvere na jeho aute a on zababušený v sivom kabáte vyzeral trošku nervózne. Prehodili sme základné info o tom ako sa máme, čo máme nové, pozerala som sa von oknom na blikajúce lampy, potom úkosom na Tobiasa a v hlave som si hovorila, aké je to medzi nami čudné, iné, bez ľudskej logiky.
Sadli sme si do Abstract café, objednali sme si horúcu čokoládu, ktorá tam bola najlepšia v meste a nervózne sme sa pozorovali.
- Takže, ako sa máš?
- Dobre a ty? – vravela som pokojne.
- Veľa práce, ale inak stereotyp. Počul som o Martinovi. Chcel som ti napísať, ale nevedel som či to bude vhodné. Si v poriadku?
- Je to už lepšie, - vyšlo zo mňa rýchlo.
- Ako práca? – dodala som.
Tobias si zamiešal lyžičkou čokoládu a pozrel na mňa.
- Nebavme sa o práci. Dáši, chcem byť s tebou, - vravel a trošku sa mu pri tom triasol hlas.
- Prosím?
- Chcem byť s tebou, - zopakoval.
Trochu som sa zamrvila, pocity mi robili veľký hurikán a tak som vravela :
- Prečo si ma nechal? Urobila som niečo?
- Len som sa zľakol záväzku.
Trošku som sklonila hlavu a chvíľu som mlčala.
- Keby si ma nestretol, tak mi napíšeš?
- Nie.
Nechápavo som sa naň pozrela.
- Dal by som ti pokoj, ja som to predsa pokašľal. Takže to je môj problém.
- Čo odomňa očakávaš?
- Nič.
- Nič?
- Dáši, čo by si očakávala od človeka, ktorý dobre vie, že sklamal?
Mykla som plecom, odvrátila som zrak a vravela som, že neviem.
- Chceš mi povedať o svojich démonoch?
A potom som s upreným pohľadom na Tobiasa, vysypala všetko. Hovorila som pomaly, takmer potichu o tom, že neviem si k sebe pripúštať ľudí, o strachu, ktorý pociťujem pred každou prekážkou, ktorá leží predomnou, o problémoch s peniazmi, vravela som o slabostiach, o démonoch, ktoré ma ničia. Tobias sa na mňa len pozeral, prikyvoval hlavou, na znak toho, že mi rozumie a mlčky ma počúval.
Keď som si uvedomila, že nie je fér aby som svoje zlo prenášala na neho, ospravedlnila som sa. Tobias sa usmial,podal mi vreckovku a vravel, že som mu chýbala.
Naklonila som sa a objala som ho z celej sily a on urobil to isté. To čo som vtedy cítila, cítil i on. Viem to. Nemuseli sme si hovoriť o láske, nemuseli sme používať slová, ktoré vypršia skôr ako naftalén. Našimi telami prechádzala láska, ktorú sme si nikdy nesľubovali, túžba, ktorú sme si odopierali, strach, ktorý sme cítili obaja a zraniteľnosť.
Lebo najviac zraniteľní sú tí, ktorí príliš milujú.
Vtedy, v tej kaviarni, ktorá voňala sladko po čokoláde sa mi Tobias otvoril. Možno preto, že som sa otvorila ja. Neviem.
Hovoril mi o strachu, o zlyhaní, o pokore, ktorú nikdy nemal.
A ja som sa cítila, že sa naše srdcia na moment dotkli v tej istej chvíli. Vždy som verila na osud, na karmu, na veci, ktoré si do života vtiahneme pomocou myšlienok. Keď ma Tobias nechal, doma som si predstavovala ako sa raz náhodne stretneme, ja budem pokojná a vyrovnaná, on mi bude hovoriť o tom ako všetko ľutuje a ja poviem s rozvahou, že je neskoro.
Ale bolo to príliš čerstvé aby som presviedčala seba, že som dávno niekde inde.
V ten večer sme sa spolu milovali. Pomaly, pomaličky. Dotýkali sme sa jeden druhého tak akoby sme svoje nahé telá ešte nikdy nevideli. Ale páčilo sa mi to, bolo to iné než všetky milovania s ním, ktoré boli predtým. V tej chvíli som nemyslela na nič, nemala som v hlave žiadne výčitky, žiadne otázky. Dovolila som mu hrať sa s mojim telom i mojimi pocitmi úplne odhodlane, bez zábran. To milovanie boli tiché, žiadne výkriky, len zrýchlený dych a oči v ktorých som sa neutopila. Oči v ktorých som sa videla.
- Budeš to mať so mnou ťažké, - vravel potom Tobias
- Rozumiem, - povedala som.
- Viem, že mi neveríš, ale mám ťa rád. Fak ťa mám rád.
- Nemusíš mi nič hovoriť a vysvetľovať.
- Prečo mi nepovieš, že sa správam ako hlupák, - povedal a jeho čelo si pritlačil k tomu môjmu.
- Na čo ti mám hovoriť niečo, čo si sám o sebe myslíš?
Tobias sa tváril vážne. Vedel, že mi ublížil a myslím, že mu chvíľami bolo ľúto, že ma dokázal zraniť. Zvláštne bolo, že i napriek tomu, že som ho milovala, nehnevala som sa naň.
Akoby som sa mohla hnevať na svoj vlastný odraz?
Keď som nahá sedela v jeho lone a on mi bozkával krk, vravel mi.
- Nechcem už zažiť to čom už zažil, Dáši.
PREČO MI NEZDVÍHAŠ KOZA - napísala mi Jana keď som už na svitaní kráčala domov. Neodpísala som.
Z jeho bytu som odišla rýchlo, bez myšlienok som sledovala svoje nohy a cítila som v duši malú nádej, že možno dokážeme byť spolu naozaj šťastní. Ak to budeme obaja chcieť. Obaja chcieť.
