Do našich dní s Tobiasom prišla ľahkosť. Nadviazali sme tam kde sme skončili a vôbec nie bolestivo s otáznikmi, ale naopak ľahko. To čo bolo nevyslovené sme nechali uložené v našich dušiach, výčitky sme umŕtvili a žili sme. Presne tak ako sme chceli. Viem vraví sa, že ľudia by sa nemali vracať do skrachovaných vzťahov, ale ja som verila, že teraz to bude iné.
O pár dní som sedela s Janou v jej kvetinárstve, ona robila veľkú nádhernú kyticu zo slnečníc pre primátorovu dcéru, ja som polievala kvety, ktoré mala v kvetináčoch a potom som sa naň pozrela a vravela som :
- Vieš to čo ti teraz poviem, nie je pre mňa jednoduché. Jana zdvihla oči, položila slnečnice na pult a čakala čo jej poviem.
- Niektoré veci si jednoducho neplánujem, len prídu a prekvapia ma.
- Si tehotná? - spýtala sa rýchlo Jana a ja som sa zasmiala.
- Som opäť s Tobiasom. , - vravela som,nervózne som sa nadýchla a čakala čo povie.
- S tým T O B I A S O M čo ťa nechal? - neveriacky sa pýtala.
- Áno.
- S tým T O B I A S O M, ktorý si ťa neváži?
- Váži si ma, ale tak po svojom, - povedala som.
Jana sa tvárila smutne a krútila hlavou.
- Vieš čo robíš?
Stála som pri veľkom kaktuse, sklopila som oči a vravela som.
- Úplne.
***
Začal Nový rok, bolo veľa snehu, zrazu veľa práce. Mala som rada, keď sme s Tobiasom nechodili nikam. Trávili sme večery u nás, ráno sme spolu pili kávu a čítali čerstvé noviny, večer sme pritúlení pozerali na filmy,ktoré Tobias požičiaval, veľa sme sa smiali a milovali. A potom prišla noc, za oknom sa chumelilo a nám bola zima, Tobias čítal nejakú knihu o mafiánoch, ja som naň mlčky pozerala a spýtala som sa .
- Si šťastný?
On na mňa len zdvihol zrak a vravel :
- Šťastie sú len momenty.
- Aha. Akedy si bol najšťastnejši?
- Neviem, to je ťažko takto povedať. A ty?
- Som šťastná keď som s tebou.
Usmial sa, kútiky úst sa mu oslobodzujúco zdvihli. Objal ma a vravel.
- Je mi s tebou dobre.
Cez víkendy sme chodili k Martinovi, niekedy išiel so mnou aj Tobias, vždy ma čakal pred budovou, nikdy doň nevkročil. Martin ožil. Je to také čudné slovo, ale videla som ako sa snaží a všimla som si ako pokukuje po malej hnedovlasej sestričke Zuzke. Takže bude v poriadku, určite bude v poriadku, hovorila som si a neskôr i Tobiasovi. On mi vravel, že to najhoršie ho ešte len čaká.
A potom sa stala taká čudná vec. Sedela som vo svojej kuchyni a varila som kuracie soté, Tobias ťukal do notebooku a jedným okom ma sledoval,. Zazvonil mi telefón a Tobias ho zdvihol lebo som pri sporáku tancovala. Hovorila som mu, nech povie, že neexistujem a momentálne som neviditeľná, lebo som nemala chuť s nikým hovoriť. Nahlas sa smial a hovoril, že som krásna keď varím. Usmievala som sa naň,kým vážne do môjho telefónu hovoril, že hneď budem pri telefóne.Nechápavo som naň pozrela kým mi predával tefón a on len porčil plecami.
- Prosím, - vravela som.
- Dagmara Krstová? - povedal ženský hlas.
- Áno, pri telefóne.
- Tu je Anežka Demetrová, potrebovala by som sa s Vami stretnúť. Môžme dnes okolo ôsmej pri kostole v centre mesta?
- Ohľadom čoho stretnúť? Viete neviem, či dnes budem mať čas, - vravela som lebo som chcela byť s Tobiasom.
- Viete je to veľmi vážne. Budem Vás tam čakať,- vravel ženský hlas a zložil.
Nechápavo som zložila.
- Kto to bol? - spýtal sa Tobias.
- Nejaká Anežka, chce sa so mnou stretnúť. Nie je to náhodou nejaká žena, ktorej si zlomil srdce? - vravela som uštipačne.
- Áno je a dnes ti budú volať ešte tri, dáte si rande bezomňa.
- A budeme ťa ohovárať aký si milenec.
- A aký som milenec? - zdvihol oči natešene. Položila som varechu na kuchynský stôl, prišla som k nemu, pobozkala som ho a vravela som.
- Nie najhorší,
- Povedz, že si lepšieho ešte nemala, - vravel.
- Nepreháňaj ty samec, - zasmiala som sa. Zasmial sa i on a tak vravel.
- Si skvelé dievča.
A tak ma vyložilna kuchynskú linku,rozopol si nohavice a pošepkal mi : Strašne rád sa s tebou milujem.
Bolo presne dvanásť hodín, o dvadsať minút nám mäso zhorelo, o hodinu sme sa išli najesť do Mekáča a presne o osem hodín som spoznala svoju sestru.
