Hltám ich slová a bolesti a potom si ich doma premieňam do príbehov, o ktorých píšem.
Včera som dostala mail s predmetom správy : Ako je to možné? Ty máš odpoveď na všetko. Krútila som hlavou, že neviem a ani vedieť nechcem. Niektoré odpovede na otázky je lepšie nevedieť.
Tak ako S. keď napísala T. . – Takže som pre Teba nič neznamenala?
T. bol rýchly a napísal, že aktuálne nemal, čo robiť a tak bol s ňou.
Neskôr som sa jej pýtala prečo potrebovala vedieť niečo, čo i tak tušila.
Lebo som verila, že je iný.
Všeličomu veríme keď si chceme nechať niektorích ľudí v živote. Pravdou však je, že oni si nechcú nechať v živote nás. Ak by si nás chceli nechať, boli by sme ich súčasťou.
Paradox života.
XX
I tak jeseň milujem o čosi viac než leto. Ľudia majú k sebe akosi bližšie, viac sa tlačia k sebe lebo je im zima, viac premýšľajú počas chladných nocí a viac prenikajú do seba. Alebo možno len verím, že tomu je tak.
Ďalšia jeseň, množstvo listov a pokoj v duši.
Do seba už neprenikám, nechávam priestor i ostatným-
PHOTO . deviantart.com
