Pred pár dňami som mala tú možnosť zoznámiť sa so stovkou malých duší, ktorých smiech sa ozýval celým strediskom.
Stovka detí, ktorá potrebuje byť uznávaná, milovaná, chválená, ale i obľúbená.
Stovka detí všemožne sa snažiaca niekam patriť.
A tak som sa zo sveta čakajúcich, nestíhajúcich, stresujúcich ľudí, preniesla do sveta malých ľudí, ktorých osobnosť formuje každý deň, ktorí práve prežívajú.
Nedá mi nenapísať mi na čo som prišla :
Neustále sa niečo deje
To, že sa nič nedeje, tvrdíme často.
Nič sa nedeje v práci, vonku, v našich životoch a z nás, dospelých ľudí sa stali lapači negativity.
Tak ja Vám niečo poviem.
Vždy sa niečo deje.
Okolo nás.
V nás.
Maličkosti, ktoré sedem ročné deti majú vo svojich životoch naordinované na denno - dennom poriadku.
Vždy som si myslela, že deti sa majú učiť od dospelých.
Už si to nemyslím.
To my, dospelí, sa musíme tak veľa naučiť od detí. :
Liečiť svoje smútky hlasných smiechom.
Robiť spontánne rozhodnutia.
Bojovať za kolektív.
Byť odvážnym i za cenu toho, že zlyháme.
Nemyslieť na budúcnosť, netrápiť sa nad minulosťou, ale žiť pre daný okamih, pre to, čo práve v tejto chvíli prežívame.
Prajem nám, aby sme nezabudli nikdy, že i my môžeme mať farebný svet, ak nám ho niekto ukáže v pestrých farbách.
