Sú to hodiny.
Mení si peniaze, otvorí peňaženku a ukazuje mi malé kučeravé dievčatko.
- Moja dcéra, Sofia.
- Je krásna, škôlkarka? - spýtam sa.
Smutne prikývne a vytiahne si ešte jednu cigaretu.
- Je v Taliansku so svojim otcom. Viete, ja som závislá - vraví. Smutne sa pozerám na jej vrásky a premýšľam prečo mi to hovorí. Neviem ako reagovať a tak spolu ticho mlčíme.
- Každý je na niečom závislý. , - vravím. Nesmelo prikývne a trošku sa usmeje.
Pozerám jej do očí. Su kalné a prázdne.
- Myslíte si o mne, že som gamblerka?
- Nič si o vás nemyslím, - hovorím.
- Neviem to zastaviť. - povie a skloni hlavu.
- Chcela by som sa s vami rozprávať. - dodá a nakloní si hlavu na pravú stranu.
- To môžte, hocikedy, - usmiala som sa a podala som jej tureckú kávu.
Lyžičkou si zamieša kávu, vysype si cukor, ešte raz si ju zamieša, usmeje sa. Sadne si k stolu a pozerá na miestnosť, ktorá jej zo živora robí peklo, potom si vyberie knihu a číta ju. Neobracia strany, pozerá na jednu stranu, potom na miestnosť kde sú automaty. Sledujem ju, vidím ako bojuje so svojim rozumom a závislosťou. Zhlboka sa nadýchne, dopije kávu, zaplatí mi a odíde.
Upratujem stoly, leštím ich handrou. Na stole je otvorená kniha, ktorú čítala a na nej červeným zvýraznené : Celý náš život je hra na slepú babu. S natiahnutými rukami hľadáme v tme blízkeho človeka.
Photo : deviantart.com
