Život je len jeden !

Dnes som ich cez presklenný výklad, do malého azijského bistra,zbadala. Neviem odkiaľ pochádzali a už vôbec neviem, či to boli naozaj Japonci. Viem však, že na smútok v ich očiach ešte dlho nezabudnem.Všetci sedeli pri jednom stole a dívali sa na veľký plazmový televízor, z ktorého ukazovali obrázky o spustošenej krajine a hrbili sa ako Quasimodo.Všetci večer zapíname správy a so zatajeným dychom pozeráme na ďalšie hrôzy z Japonska. Trhá nám srdce keď pozeráme na spustošenú krajinu, keď počujeme plač rodičov, ktorí si nevedia nájsť pod troskami budov svojich synov či dcéry a napadne nás čo by bolo keby sa to stalo u nás. Ale ráno všetci do jedného vstaneme a bojujeme za svoj životný príbeh. Pasujeme sa každý deň s pre nás " najväčšími " problémami života. Plačeme pre nenaplnenú lásku, hneváme sa keď nás v škole neocenia, sme nervózni keď máme toho na hlave veľa a mrzutí keď nevieme čo so životom.Všetky hrôzy, ktoré sa na nás valia z večerných spravodajstiev mi len pripomínajú ako je všetko pominuteľné.Aké sú smiešne niektoré smútky. Akí sme smiešni my, ľudia kráčajúci maličkými uličkami, s večnými migrénami, ktoré pociťujeme pred každou prekážkou a nekonečným analyzovaním vlastnej identity, či identity iných.A v neposlednom rade si pripomínam, že život je len jeden ! Skúste to aj vy..