Patagónia a moje víťazstvo nad vlastným strachom

Nečakané rozhodnutia sa akosi stali bežnou súčasťou môjho života. A nebolo to inak ani v tomto prípade. Jedno ráno som vstala a mala nutkavú potrebu niečo podniknúť. Prečistiť si hlavu. Užiť si slnka. Prechádzala som Dunajskou, keď som si spomenula na Sonine slova: „Najlepší reset je cestovanie, choď niekam, je jedno kam, len choď!“ Ani neviem ako, ale ocitla som sa v CK. Dovtedy som nikdy nepodnikla žiadny organizovaný výlet, nevyužila cestovnú kanceláriu a hlavne nebola na dovolenke úplne sama. Pripadala som si ako Alenka v ríši divov. Dala zopár kontrolných otázok. Ako kto využíva vaše služby? Chodia s vami aj jednotlivci? Aký je vekový priemer? Nebude hlúpe keď pôjdem sama? Na jednej strane som strašne chcela ísť, na strane druhej som si pripadala veľmi zúfalo. Po počiatočných obavách som si vybrala prvý výlet, ktorý sa dal realizovať od desiateho novembra – Patagónia .

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

Na stanici sme sa stretli dvanásti. Skutočnosť, že somnajmladší účastník zájazdu ma viac ako šokovala. Mladší bol len sprievodca,zbytok 50 a viac. Zhlboka som dýchala a celou cestou na letisko mitiekli slzy. V duchu som sa pýtala: „Toto si chcela? Bolo ti bolo treba?“Nebolo cesty späť. Mala som len dve možnosti. Buď sa budem naďalej najbližšímesiac utápať vo vlastnej sebaľútosti alebo všetko hodím za hlavu a začnemsi užívať nepoznané. Rozhodla som sa pre druhú možnosť.

Príchod do Buenos Aires ma nakazil dobrou náladou. Prvéslnko urobilo svoje a to bola len prestupná stanica. Pristátie v ElCalafate patrí medzi tie nezabudnuteľné, pri pohľade na tú krásu sa mi úplnezatajil dych. Pripadala som si ako na inej planéte. Okamžite som preplaa všetko mi bolo ukradnuté. Plnými dúškami som si tichúčko užívala krásyPatagónie.

Uvítanie

Uvítanie Dnes som našla skvelé video, o ktoré by som sa radapodelila, aby som čo najlepšie priblížila moje vlastné pocity.

Pri jedných z mnohých potuliek som uvidela miestnychpastierov na koňoch, ktorí sa preháňali pláňami Patagónie. Mlčky som ichsledovala a ticho som im závidela. Voľnosť, ktorú som z nich cítila.Veľmi som chcela byť s nimi, prekonať svoj strach a vrátiť sak jazdeniu.

Gustavo

Gustávo

Neviem či to bola náhoda alebo osud, ale na druhý deň savyskytla možnosť zajazdiť si okolo jazera Argentino. Povedala som si terazalebo nikdy. S maličkým srdiečkom som sa dala odviesť k miestnympastierom, ktorí organizovali tieto vychádzky. Keď som uvidela malú chatrčzbitú z dosiek, stádo koní a svorku opustených psov, nebolo mi všetkojedno. Pristúpil ku mne vysmiaty Martin a Gustavo. Ich smiech bolnákazlivý. Tá radosť, ktorá z nich vyžarovala, sa nedá opísať. Priblížilasom sa ku koňom. Bolo to presne 20 rokov odkedy som naposledy na nich sedela a nešťastnýpád spôsobil, že som sa vzdala niečoho, čo som dovtedy milovala. Odvtedy som sak nim ani nepriblížila. Môj strach mi to nedovolil. Srdce mi tĺklo akozmyslov zbavené. Sedela som na ňom a tep sa mi zvyšoval. Stále som váhala:„Vzdať to? Nevzdať to? Vzdať to? Nevzdať to?“ Hrdlo som mala stiahnutéa hlas mi preskakoval. Pozrela som sa okolo seba. Boli sme skupinkadvanástich jazdcov a dvoch bláznivých pastierov. Zahľadela som sa na dvemalé postavičky našej výpravy. Boli to súrodenci vo veku asi 10-12 rokov. Ichoči prezrádzali radosť z nepoznaného. „Teraz alebo nikdy,“ zopakovala somsi pre seba a vydala sa na cestu okolo jazera. Prvých desať minút boloveľmi rozpačitých, stále som bola v strehu. Uvoľnenie nastalo neskôr. Čímdlhšie sme išli, tým väčší úsmev sa mi objavoval na tvári. Po hodinke bol zomňa ostrielaný jazdec, presne tak, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi.Zvíťazila som. Zvíťazila som nad svojim vlastným strachom.

Veľakrát som rozmýšľala, čím mi je táto krajina blízka aprečo si ma získala. Je to jej nevyspytateľnosťou? Rýchlo meniacim sa počasím?Drsnosťou? Nekonečným tichom? Rešpektom, ktorý vzbudzuje? Prekonaním vlastnéhostrachu? Alebo som bola len v správnom čase na správnom mieste? Neviem.

Ak len kvôli tomuto som sa mala ocitnúť v to ráno naDunajskej, stálo to za to. V skutočnosti to stálo za oveľa viac... (smile)

Zopár veľmi amatérskych záberov pre potešenie.