alebo o tom, ako som urobila zo svojej ratolesti zavisláčku na knihách. Milujem knihy. Vždy som bola vášnivá čitateľka. Knihy boli mojim malým unikom z reality všedných dní, mojim malým tajným svetom, kde som prežívala zas a znova životy svojich obľúbených hrdinov. Čo neprečítalo mňa, prečítala som ja. Čítala som všade a veľa. Nedokázala som sa odtrhnúť od knihy pokiaľ som ju nedočítala. Doma som prečítala absolútne všetko čo sa dalo čítať. Pamätám si hlavne papierové kriminálky. V knižnici som bola hotovým „VIP“ členom. Dokonca vďaka čítaniu som sa spoznala aj so svojou polovičkou, keď som brigádovala na plavárni a čítala Sophinu voľbu, moja budúca polovička sa pri mne zastavila a len stručne okomentovala: „Ale, aká čitateľka!“ A na druhý deň mi priniesol knihu Krstný otec, ktorého som mala už dávno prečítaného, ale tvárila som sa nadšene. O rok a pol už to bola moja polovička a keďže čítanie ma stále neprešlo, bola som veľmi otravná a pýtala som si opäť nejakú, pričom som sa mu priznala, že tú prvú, ktorú mi priniesol som už dávno čítala. Na druhý deň, priniesol Kamasutru, so slovami: „Verím, že túto si ešte nečítala.“ Mal pravdu nečítala. Čítanie sa stalo mojou