Pre neznalých pomerov, je to telefonický hovor, kde jedensa snaží niečo riešiť, obhajovať, prezentovať, a zbytok zúčastnených si píše nainternom chate alebo si triedi poštu. Na začiatku sa všetci nahlásite, apriebežne by ste mali reagovať a dávať nové zmysluplné podnety. Na konci sapredsedajúci opýta, či bolo všetko jasné. Samozrejme, že všetci prikývnete a poskončení začnú individuálne rozpravy o čom to bolo tento raz. Takýchto hovorovsom v tom čase absolvovala 10-15 týždenne, ten zbytok sa mi darilo úspešneignorovať. Pracovať 12 hodín denne mi prišlo úplne normálne. To, že somv rámci adaptačným programov každému vysvetľovala ako je dôležité udržaťsi rozumnú rovnováhu medzi prácou a súkromným životom, opomeniem.
Sedeli sme s kolegami vo veľkej zasadačke spolu s mojímnadriadeným. Na spresnenie, jedným z mojich štyroch priamych nadriadených. Ten,kto vymyslel maticové štruktúry, nedomyslel dopady na jednotlivcov, ktorí musiastrpieť štyroch nadriadených, pričom každý jeden sa hrá na toho viacdôležitejšieho. Chudák zamestnanec, už dosť čo má problém určiť si priority vosvojom živote, ešte musí zvažovať priority štyroch kohútov a strategicky uvažovať,ktorá je momentálne tá najväčšia.
Chvíľku som počúvala. Rozhliadla sa. Nechápajúco pokrútilahlavou a položila otázku sama sebe, čo tu vlastne robím. Po skončení somešte chvíľu ostala sedieť. Z ničoho nič som sa pousmiala a rezkýmkrokom rozbehla za svojim šéfom. Ani neviem ako, oznámila som mu, že potrebujemprestávku. Pozrel sa na mňa a opýtal koľko dní. „Nechcem sa už vrátiť,“odpovedala som. Bol zaskočený. „Zober si dovolenku a potom sa uvidí,“povedal. Usmiala som sa, vrátila do kancelárie a napísala žiadosť o skončení.Odišla som. Bol čas obeda. Sedela som v kaviarni, pila kávu, pozorovalaokoloidúcich a na tvári mala opäť úsmev. Telefón zostal vypnutý. Počúvalasom svoj vnútorný hlas. Nemyslela som na dôsledky svojho konania. Tie ma dobehliaž večer doma. Sedela som na gauči. Pozerala do prázdna a v ruke držalapohár vína. Zrazu som mala voľný čas, žiadne maily, žiadne letiská, žiadnekonferenčné hovory, nič. Chytila ma totálna panika. Taký ten stav bezmocnosti,keď neviete, čo bude. Rozplakala som sa.
Prvé dni boli rozpačité. Ležala som, spala, pozerala TVobklopená jedlom a vínom. Nemala som chuť s nikým hovoriť. Po trochdňoch som sa stala odborníkom na televízne seriály a mala konečne dôvodvolať svojim kamarátkam na materskej dovolenke. Táto moja nemohúcnosť trvalaniekoľko dní.
Preprogramovať sa bola pre mňa výzva. Nálepka pracovnej deformáciezostala. Jedno ráno som sa pozrela do zrkadla, uvidela svoju strhanú tvára spôsobom mojim vlastným si urobila v excelovskej tabuľke akčný plánna najbližšie mesiace. Plánuj, vykonaj, plánuj, vykonaj, plánuj, vykonaj. Začalasom opäť cvičiť. Prečítala som všetky knihy, na ktoré dovtedy nebol čas. Zlepšilasvoje kuchárske umenie. Pripomenula si vôňu filmových klubov. Zabehla maratón. SpoznalaÁziu.
Je zvláštne, ako sa môj život zmenil v priebehujedného dňa. A stačilo tak málo. Rozpoznať hranicu kedy prestávam byťšťastná.
Pred pár mesiacmi som sa vrátila z ciest a objavila nanejakom spoločenskom posedení. Všetci mali tmavé obleky a kostýmy. Tvárilisa vážne a dôležito. Presne tak, ako sa na zástupcov „čeľade menejžerov“patrí. Bola som toho súčasťou. Stála som na schodoch. Rozhliadla saa položila otázku: „Toto je to, čo naozaj chcem?“ Chvíľka ticha.V hlave mi chaoticky prebehol film z posledných mesiacov. V duchusom si odpovedala: „Nie, ale hypotéku platiť musím“. A rozbehla som samedzi svojich.
Snáď sa mi to tento raz podarí. Nepotknem sa o svojuvlastnú nenahraditeľnosť. A začnem chodiť obutá. Excelovskú tabuľku už mamurobenú - práca, šport, knihy, cestovanie a moja rodina. Tá má dvojnásobnúbodovú hodnotu...
