Prišla som domov. Sadla na pohovku, zobrala album s fotkami, prezerala arozmýšľala. Ako sa to stalo? Uvedomila som si, že naša Dorka má za sebou niejednu, ale hneď minimálne tri puberty. Prvá sa objavila keď mala šesť rokov. Užnebola škôlkarka a pripravovala sa do školy. Trvala na tom, aby sme sa k nejsprávali ako k veľkej. Vytrvalo si presadzovala svoje a rovnako vytrvalo sasnažila obhajovať. Už jej nestačili odpovede typu, lebo je to tak. Požadovaladôkladne vysvetlenie, a keď ho nedostala, dôsledne nás ignorovala. Tentoprechod sme zvládli bez ujmy na zdraví. Stačilo len nájsť tie správne odpovedena zvedavé otázky.
Druhá puberta sa vrátila, keď mala desať rokov. Nastupovala na bilingválneosemročné gymnázium. V jej očiach už nebola školáčka zo základnej, ale mladá dámazo strednej. Keďže už nechodila na základnú, ale gymnázium, objavila sa u nejpotreba viac „dospeláckejšie“ sa obliekať, prípadne prifarbiť. Farbičky smeukočírovali, ale šatník sa trošku obmenil. Už to neboli rozkošné volánikovéšaty. Nosili sa veľké tenisky značky DC, rifle, vyťahaná mikina s kapucňou amp3 prehrávač. Dokonca sa objavili prvé pokusy ostať vonku dlhšie ako obyčajne.To, že odpovedala stručne a už nemala potrebu tráviť spoločné dovolenky srodičmi, sme predýchali. Našťastie trvalo to len chvíľku. Vrátila sa do„normálu“ a ostali jej len tie tenisky.
Táto tretia puberta začala v úvodespomínanou vetou. Ako som tak sedela, vrátila sa Dorka zo školy. Nenapadlo manič inteligentnejšie ako sa jej priamo opýtať, či fajčí trávu. Jej výraz tváreznačil totálny nezáujem o konverzáciu na túto tému a jej sebavedomá odpoveď, ženemá takú potrebu, ma zaskočila. Stiahla som sa a nechala tak. Vrátila som sa ktomu na druhý deň, keď som nazbierala potrebné dôkazy. Jej argumentačnéschopnosti ma opäť raz prekvapili. Bolo mi vysvetlené, že nefajčí trávu, aleskúšali iba „bongo“. Vytreštila som oči a nechápavo žiadala vysvetlenie. Bongoje plastiková fľaša upravená na fajčenie marihuany. Keď som sa opýtala narozdiel, mykla plecom a odštekla: „Veď to bolo iba raz a všetci to robia...“Naprázdno som preglgla a oznámila, že absolvuje test na marihuanu.
Ďalšie šoky prišli v podobe úplnej ignorácie vlastných rodičov, žiadnapotreba komunikácie, úplné zhoršenie známok. Z jednotkárky sa v priebehujedného polroku stal študent na prepadnutie. Na deň, keď som sa ocitla v školea jej triedna mi oznámila, že Dorka je „pokojný, flegmatický a podpriemernýžiak“, len tak rýchlo nezabudnem. To, že stále klamala, bolo normálnousúčasťou. Podľa jej argumentácie, len neuvádzala presné informácie, alebo semtam zabudla niečo povedať. Testovanie na marihuanu sme robili v pravidelnýchintervaloch. Jej tvrdohlavosť bola čoraz viac neznesiteľnejšia. Prehláseniatypu, nechcem s tebou bývať, boli na dennom poriadku. Slovník na ICQ by jejzávidela aj tá najväčšia hulvátka. Bola som nešťastná a nevedela som topochopiť.
Prečítala som rôzne knihy o výchove, radila som sa s priateľmi, až keďjeden mi povedal: „Neboj, to bude dobré, aj my sme si tým prešli. Trvá to asirok a potom sa to opäť vráti do normálu. Treba byť len trpezlivý a nenechať savytočiť, lebo to je to, na čo čakajú....“ Zhrozene som sa na neho pozrela anechápala, prečo naše vlastné deti majú v určitom veku potrebu bojovať sosvojimi rodičmi?
Posledná aférka bol naliehavý telefonát mojej dcéry, keď mi plačlivooznamovala, že opäť vyrobila nejaký problém v podobe „experimentovania“ salkoholom. Jediné, na čo som sa zmohla, bola prosba: „Hm fajn Dorka, tak poďmesi to zosumarizovať. Marihuanu máme úspešne za sebou. Cigarety si už skúsila?Ak nie, tak príď domov a kúpim krabičku. Alkoholové opojenie si tiež zvládla auž nám chýba len to posledné.... Myslíš, že by si s týmto chvíľu mohla počkať aneurobiť zo mňa babku v tak mladom veku?“
Neviem, čo sa stalo. Už to bude rok, situácia sa vracia do normálu. Známkyv škole sú opäť výborné. Komunikuje sa rozvinutými vetami, dokonca sa podnikajúopäť spoločné akcie. Samozrejme, že sa vo všetkom nezhodneme a sem tamvybuchneme, ale tak to je asi „normálne“.
Záverom ma len napadá citát Marka Ebena:
„Možná, že puberta je jeden znástrojů, jak příroda pečuje o lidský rod, aby nevyhynul. Protože člověk by asinikdy dobrovolně neopustil to bezpečí vlastní rodiny, kde je o něj postaránomilujícími rodiči a rodiče by asi těžko přenesli přes srdce, že to rozkošné abezproblémové dítě najednou odchází. Ale pak přijde spásná puberta a z tohorozkošného dítěte se stane nesnesitelný jedinec, který opovrhuje svými rodiči,jejich hudbou, jejich oblečením, jejich životním stylem, takže nakonec jednou,když praští dveřmi a odejde, rodiče to jakž takž přežijí. A co je zajímavé, žehned venku na toho nesnesitelného jedince čeká jiný nesnesitelný jedinec, ovšemopačného pohlaví, který také před chvílí někde praštil dveřmi a ti dvanesnesitelní pocítí k sobě tak neuvěřitelnou náklonnost, že spojí své životy astanou se z nich ti báječní milující rodiče, od kterých by žádné dítě neodešlo,nebýt puberty. Je to podle mě velmi rozumné, a co příroda dělá, dobředělá."
Vám, všetkým rodičom pubertálnych detí, prajemveľkú trpezlivosť a chladnú hlavu. Jednoducho si tým naše deti musia prejsť amy by sme im mali pomôcť prežiť toto obdobie bez ujmy na zdraví. Tak ich, ako aj našom vlastnom.
foto: mischa
