Stretli sa v hoteli uprostred veľkej Bratislavy. Bolo to také to rutinnéstretnutie s novým klientom. Ona pracovala ako konzultant v poradenskej firme.On v investičnej spoločnosti. Vždy bola veľmi bezprostredná a dokonale ovládalakomunikáciu s potencionálnym klientom. Jej uvoľnenosť a nákazlivý smiechotváral dvere všade. Prebrali bežné pracovné veci a schyľovalo sa k odchodu.Veľmi sa mu nechcelo. Ona fungovala ako stroj. Striktne rozlišovala pracovné asúkromné veci. Zapliesť sa s klientom neprichádzalo do úvahy. S úsmevomukončila ich dvojhodinové stretnutie.
Druhýkrát sa stretli asi o šesť mesiacov. Stretnutie dohodla jehosekretárka. Rýchlo preleteli pracovné veci a pokračovali v neviazanej debate ovšetkom možnom. Bolo to jej posledne stretnutie v ten deň. Tešila sa z dobréhoobchodu a mala výbornú náladu. „Bolo by škoda ukončiť túto konverzáciu v tomnajlepšom. Môžem Vás pozvať na drink?“ znenazdajky sa opýtal. „Vlastne prečonie,“ súhlasila. Skončili vo vinotéke oproti Irish Pubu. Sedeli na poschodí,hrala skvelá hudba, popíjali chilský Merlot, jedli francúzske syry a zdalo sa,že im nič nechýba. Celá vinotéka bola pohltená ich smiechom. Okolo polnoci sizačali tykať. Podnik opustili hodinu po záverečnej. Keď vyšli na ulicu a opätoksa jej zaryl do dlažby, nastalo precitnutie. Prvýkrát sa nechala uniesť apripila sa. A aby toho nebolo málo, so svojim klientom. Bola zmätená. Jednačasť si hovorila: „No a čo, veď sme len ľudia.“ Druhá kričala: „Dievča spamätaj sa!Toto sa nerobí!“ Typicky rozdvojená osobnosť. Bolo jej skvele a on mal rovnaképocity.
Stali sa z nich priatelia, ktorí boli schopní diskutovať celé hodiny.Nestretávali sa často. Zvyčajne raz za tri mesiace. Rituálne pili Merlot. Anijeden nenašiel odvahu niečo zmeniť. Rozmýšľala nad ním veľakrát. Mal pre ňuosobité čaro. Priťahoval ju. Napriek tomu každý si žil svojim vlastným životom.
Stretnutia si neplánovali. Tak to bolo aj v ten deň. Poslal jej správu „DámeMerlot“. V ten večer nič nemala. Stretli sa ako obyčajne. Jediný rozdiel bolpri privítaní, ktoré bolo dlhšie ako obyčajne. Mal odzbrojujúci úsmev. Snažilisa viesť bežnú konverzáciu, ale ich myseľ odbiehala k ich prvému bozku. Chutilamu, rovnako ako on chutil jej. Nedalo sa to vydržať. Bez slova sa zodvihli aodišli. Domov prišla ráno.
Ozval sa po štyroch mesiacoch. Zakázala si na neho myslieť. Jeho správaju prekvapila. Hrdlo jej stiahlo. Nebola schopná prehovoriť. V duchu sihovorila, stačilo, žiadne namotávanie, budem silná, kašlem na neho. Slušne hoodmietla, ale pochybnosti, či urobila správne v nej zostali. O mesiac sa ozvalopäť, stretli sa a mali skvelý čas ako obyčajne. Postretnutí jej poslal správu „Minulosť je minulosť, budúcnosť je ďaleko,teraz som tu ja, tak to nepokazme“. Potešila sa. Potom sa viac neozval.Zlomilo ju to. Až na jar. Od tohto momentu sa intenzita ich stretnutínezmenila. Iba túžba po tom druhom nebola nikdy správne načasovaná. Vždy chceljeden toho druhého v nesprávny čas. Celých päť rokov.
Mala narodeniny. Bola nedeľa. Objavil sa s obrovskou kyticou pred jejdvermi. Bola to asi tá najkrajšia kytica, ktorú kedy dostala. Pocit radostizakrývala posmešnými poznámkami a sarkazmom jej vlastným. Bavili sa na svojejhlúposti, na ich vzájomnom obchádzaní. Navrhol jej, aby to spolu skúsili. Po skúsenostiach s ním, ho odbila so slovami: „Keď budešvedieť naozaj čo chceš, zavolaj mi. A nezabudni mi nachystať dobrú kávu na ránoa papuče.“
Zavolal jej za dva mesiace. Bol august. „Mám papuče aj kávu!“ zvolalveselo do telefónu. „Neskoro,“ odpovedala. Týždeň predtým stretla muža svojichsnov. Ostali v kontakte tak ako predtým. Náhodne sa stretli na Vianoce.Skončili pri fľaši Merlotu. Bola unesená zo svojho priateľa a s nadšením o ňomrozprávala. On spomenul tiež svoju novú priateľku, ale v očiach sa mu objavilsmútok. O rok jej poslal svadobné oznámenie.
Medzitým sa ona po troch rokoch rozišla s mužom svojich snov a on jedruhý rok ženatý. Pred časom sa jej ozval.
„Vieš, rozmýšľal som, “ ticho povedal.
„Hmm, nad čím? “ opýtala sa.
„Či sme sa vždy na našich križovatkách životomrozhodli správne... “ povedal a celýčas sa jej smutne pozeral do očí. Od ich prvého stretnutia ubehlo osem rokov.Osem rokov nesprávneho načasovania, obchádzania, predstierania. V rádiu symbolickyhrali „Goodbye my almost lover“.
Goodbye, my hopeless dream
I'm trying not to think about you
Can't you just let me be?
So long, my luckless romance
My back is turned on you
Should have known you'd bring me heartache
Almost lovers always do...
Asi to tak má byť. Asi každý v živote stretne lásku,ktorá sa nikdy nenaplní. A potom rozmýšľame, čo to vlastne bolo. Bola tolen vášeň z nepoznaného alebo niečo viac? Je lepšie, že sa to stalo aleboani nie? Ako vieme, že je to, to pravé? Že je to ten pravý? Že je to tá pravá?A kedy je to správne načasovanie... Rozhodujeme sa vždy správne na našichkrižovatkách? Prečo tam nie sú semafory, ktoré by nám to uľahčili, aby smenestratili kontrolu nad vlastným životom? Alebo radšej nie?
Blíži sa máj. Lásky čas... Vypnite semafory! Chcem stratiťopäť kontrolu!
