Samotnej diskotéke predchádzala polemika dokedy je vhodné, aby zostali. Jeto o to komplikovanejšie, že jej spolužiaci sú o dva až tri rokystarší a samozrejme majú dovolené oveľa viac. Moja prvá reakcia bola: „Odesiatej budete doma!“ Nijakú inúvariantu som ani nepripúšťala. Ratolesť vyvalila na mňa oči, naprázdno preglglaa začala mi vysvetľovať: „Mamina, časy, keď diskotéky začínali o šiestej,sú už dávno za nami. Dnes diskotéka nezačne skôr ako o jedenástej.“Následne som pregĺgla naprázdno ja a spomenula si naozaj na časy, keďdiskotéky začínali o šiestej, chodili sme tam na siedmu a snažili smesa chytiť autobus č. 8, ktorý odchádzal 21:06, aby sme stihli byť doma o poldesiatej. Takže naveľa som dovolilanávrat domov o pol jednej s tým, že sa bude hlásiť v pravidelnýchpolhodinových intervaloch od jedenástej hodiny. To, že sa nedotkne alkoholu, som brala za samozrejmosť. Hlavne poposlednom zážitku. Tak aj bolo.
Včera večer som oduševnene rozprávala svojim známym aká je uvedomelá, akododržala všetky dohody vrátane pravidelného hlásenia sa domov, ako prišla naminútu presne domov v triezvom stave, ako mi na druhý deň sama od sebarozprávala kde boli a čo robili, ako som sa dozvedela, že v Bratislavesú miesta, kde sa kontroluje vek adolescentov pri vstupe na diskotéku a následneje adolescent okrúžkovaný farebným náramkom, ktorý pomáha barmanom určiť vhodnúhranicu pre podávanie alkoholu. Táto posledná informácia bola pre mňa niečímnovým a úprimne som sa jej potešila. V duchu som si pomyslela: „Paráda,aspoň niekde niečo funguje tak ako má, kiež by takéto kontroly boli všade.“
Teraz by mohol niekto namietať a búchať sa do pŕs, že všetko je o dobrejvýchove. A ja budem tvrdošijne opakovať, že ľudská zvedavosť je často krátsilnejšia a ani dobrá výchova nezabráni malým alkoholickým experimentom.Väčšina z nás si tým tiež určite prešla, možno len tá veková hranica, bolaniekde inde.
Táto euforická nálada mi vydržala do včerajšej polnoci...
Zaspala som skoro a dohoda bola o desiatej doma. Doteraz to vždytak fungovalo a ani ma nenapadlo pobehovať po byte a čakať, kým prídedomov. To som robila iba v sobotu. Kedy som si pripadala ako tiger v klietke,ktorý neustále kontroluje telefón a hodinky.
Zobudil ma silný buchot na dvere. Po ich otvorení som stratila slová. Stálatam moja ratolesť a bola opitá. Zhlboka som sa nadýchla, v duchu sompočítala do desať a pustila sa do výsluchu.
Čo si pila?
Nepila som.
Pýtam sa ťa, čo si pila?!
Fakt som nepila.
Toto sa zopakovalo asi päťkrát. Až sme sa dopracovali k tomu, čo sastalo, čo sa pilo, kde sa bolo a s kým.
Ráno sme pokračovali v moralizovaní. To už bola schopná argumentácie.Prišli sme na to, že vo Francúzsku sa víno podáva už násťročným. V Amerikesa alkohol oficiálne podáva od 21 rokov, ale takmer všetky americké filmy preteenagerov, ponúkajú scénu z osláv šesťnásťročnýchadolescentov v alkoholickom opojení. A tu? Je to rovnaké ako všade inde. Alkohol jevšade a keď sa chce, cesta sa k nemu vždy nájde a ani kontroly, náramkya dobrá výchova tomu nezabránia. Možno len poriadna skúška ohňom, nočnánevoľnosť a ranná bolesť hlavy... Prípadne zorganizujem výlet naHraničnú...
A mňa napadá, prečo sme strašne múdri, keď ide o cudzie deti a prečonám dochádzajú slová, keď ide o tie naše...
A možno sa iba strašne mýlim a preháňam. Jednoducho na prvú opicunašich detí som školenie nedostala...
Foto: http://www.sxc.hu
