Hlava hovorí „spomeň si na to čo urobil“,
srdce oponuje „veď ste sa milovali, bola si pri ňomšťastná, veľa ste sa smiali...“,
hlava „tak prečo nie je s tebou“,
srdce „nebol so mnou šťastný, zamiloval sa do inej“,
hlava „hlúposť, nevedel čo chce, prerástla si ho“,
srdce „priala by som si, aby sme boli spolu“,
hlava „prečo, aby ťa ponižoval?“
srdce „nie, aby ma miloval...“
Mám v sebe totálny zmätok, jedna myšlienka sa bije s druhou,navzájom sa prekrikujú a nevedia sa dohodnúť...
Tak čo sa vlastne do pekla stalo, keď kráčam ulicoua oproti mne ide môj bývalý so svojou novou priateľkou a ja jedine načo sa zmôžem je skočenie za novinový stánok....?
A keď prejdú, roztraseným hlasom zavolám kamarátkama čakám na spasenie, ktoré neprichádza... Majú z toho strašnú zábavu, a z pochmúrnej nálady mavytrhne poznámka „keby si sa nevracala z kozmetiky a tvar nemala dorýpanú,určite by si s úsmevom prešla okolo nich a všetko by bolo fajn“.
Možno majú pravdu, predsa len na skákanie za novinovýstánok, som už trochu pristará, ale je to naozaj tak? Je to iba o mojejješitnosti, alebo sa srdce nehojí dostatočne rýchlo? Neviem.
Namiesto toho ma napadá citát z mojej obľúbenej knihyPolnoc celý deň (Hanif Kureishi)
„Vo výbere milencovsme neomylní, najmä ak túžime po nesprávnom človeku. Existuje akýsi inštinkt,magnet alebo anténa, ktorá vyhľadáva nevhodných. Ten nepravý partner je,samozrejme na niečo pravý – aby nás trestal, týral, ponižoval, sklamával,navždy opustil, alebo, a to je zo všetkého najhoršie, vytvoril dojem, ženie je nevhodný, ale takmer ten pravý, a tak nás nechal visieťv predpeklí lásky. To predsa nedokáže každý.“
Tak čo sa vlastne stalo? Budem mať opäť polnoc celý deň?
