Tiež som dostala prsteň. Bolo to na Vianoce. Bol jemnýdecentný s nádherným briliantom. Skončilo obdobie plné hádok a totomalé osvieženie prišlo celkom vhod. Keď som ho uvidela, celá som sa rozžiarila.V duchu som si hovorila „záleží mu na mne, teraz už bude všetko dobré, máma rád.“ A kopec iných infantilných hlúposti má napadlo v danúchvíľu. Cítila som strašnú úľavu po posledných týždňoch. Bola som dokonalešťastná. Aspoň som si to myslela.
Perfektne mi sadol na ľavý prstenník. Nekonečne dlho som siobzerala svoju ruku. S láskou v očiach som sa na neho pozrelaa bozkom poďakovala. Oops, a to somnemala robiť. Čaro okamihu pominulo. Kŕčovito sa usmial a zdôraznil: „Toje VIANOČNÝ prsteň.“ Nič iné som si aninemyslela, ale to zdôraznenie zničilo všetko. „Zlato, nemusíš mi tozdôrazňovať, dám si ho zväčšiť a budem ho nosiť na prostredníku ľavej ruky,aby som nemiatla okolie, neboj,“ ironicky som dodala. Ďalšie Vianoce sme užnetrávili spolu.
Nenosím šperky, ale po uzavretí tejto kapitoly som si samaprvýkrát v živote kúpila prsteň z bieleho zlata posiaty drobnýmibriliantmi. Nosím ho na prostredníku pravej ruky. Znamená pre mňa nový začiatoka aj vztýčený odkaz pre môjho bývalého. Mám rada symboliku.
Prsteň to zdanlivo nepodstatné krúžkovanie. Prsteň tensymbol, že niekomu patríme a on patrí nám. Prsteň, tá maličká vecičkas bielym kamienkom, ktorou niekedy pohŕdame a v kútiku dušezároveň po nej túžime. Obyčajný prsteň, ktorý nás vracia do detských čias plnýchnaivných predstáv o živote. Prečo je pre nás niekedy tak dôležitý? Možnomáme radi len to, čo pre nás znamená...
