„Figuborovú istota. Všetko zle,“ vynadala si. Pôžitkára poznala tri mesiace. Akby skopírovala ich konverzáciu, mala dosť materiálu na celú jednu knihu,stopäťdesiatštyri strán písaných písmom Tahoma veľkosťou 9. Hodinystrávene za notebookom nepočítala. Snažila si ho uložiť do šuplíkas názvom Virtuálny sprievodca životom. Evidentne nebola veľmi úspešná.Vždy ju dostihol v najmenej vhodnú chvíľu. Tak ako teraz. Sedí si na káve,pred sebou má konečne zaujímavého muža z mäsa a kostí, normálna živábytosť, žiadny virtuálny prelud a v hlave má virtuálnu ilúziu. „Nonič, všetko zle,“ zopakovala si. „Musím si to ukončiť, dnes ho zmažem zoživota. Jednoduchý delete,“ sľúbila si.
Prišladomov. Zapla počítač. Prečítala si poslednú konverzáciu, chcela to urobiť. Namiestotoho si len vynadala. „Ty nebudeš úplne normálna, si dospelá ženská, tak sapodľa toho správaj. Máš kamoša na skype, nič viac nič menej, dobíjate sinavzájom baterky, spestrujete životný sterotyp a to je všetko. Je topríjemné, tak prestaň riešiť, keď nie je čo!“ Zavrela notebook a išlatrieskať do loptičiek. Ukludňovalo to. Celý víkend bol o ničom.
V pondeloksa stretli na Skype. Opäť mali vtipnú neviazanú debatu plnú sarkazmua irónie.
Btwidem dopísať poslednú časť Pôžitkára a Zúfalky, čitatelia čakajú. Chceš savyjadriť?
Nie,ale chcem to na recenziu. Bude to mať tragický koniec?
Rozmýšlalasom nad tým, že urobím symbolický „delete“, ale potom som to prehodnotila.
A ktosa hodí pod vlak? Happyend? Svadba?
Nie,ty zmizneš z môjho sveta.
A pokračovaliv táraní a vzájomnom doberaní.
Pôžitkármal plnú hlavu práce a Zúfalky. Bola pre neho takým malým usmievavýmsvetielkom počas týchto dní plných stresu, fúzií a výkrikovz minulosti. Vždy ovplývala dobrou náladu, mala nadhľad, bola cenným zdrojominšpirácie, vtipu a chytrosti. Ako jedna z mála nič od neho nechcela.Konečne mal pocit, že je tu niekto, kto mu niečo dáva bez nároku naprotislužbu. Usmial sa, vyložil nohy na stôl a cucol si z whisky.
Zúfalkazačala rozbiehať nový projekt. Konečne tu nebol priestor myslieť na Pôžitkára.Bola streda, išla na jednu z mnohých povinných večerí, ktoré juv tieto dni čakali. Cez deň bola v rodnom meste a pri návratezápcha na prístavnom moste spôsobila jej meškanie. Do reštaurácie sa dorútilav tom, čo mala, na prezliekanie nebol čas. Familiárne sa privítala sosvojim klientom a bývalými kolegami. Voľné miesto bolo vedľa Martinaa pred sebou mala Janu, Thomasa a stenu. Po prvých prípitkocha obligátnych otázkach „ako sa máš, čo nove“ sa debata rozprúdila všetkýmismermi.
Začalasa baviť s Martinom, ktorý sedel vedľa nej. Zrak jej náhodou zablúdilk susednému stolu. Pozrela sa raz, druhý raz. Snažila sa rozpamätať naobraz fotky, ktorý mala uložený v pamäti. Vôbec nevnímala, čo jejMartin hovorí, stále pokukávala k vedľašiemu stolu. Po chvíľke sa spamätalaa začala sa venovať Thomasovi, budúcemu klientovi. V hlave mala jedenveľký otáznik. „Oops, to nie je možné, keď si ho konečne uložím do šuplíkas nálepkou Virtuálny sprievodca životom, ho stretnem vo svete živých bytosti?To je čo za haluz? Je to naozaj on? Do kelu, ako dobre vyzerá. Je nejakýzamyslený. Vôbec sa neusmieva. Hmm, asi je tam s nejakým nudným obchodnýmpartnerom.?“
Po predjedle to nevydržala a musela vypustiť svojeemócie. Zavolala kamarátku na chodbu. Dve dospelé ženské vo veku tridsaťa viac sa odplížili od stola, aby si mohli poobzerať Pôžitkára. Vyšla nachodbu a srdce mala v krku, v bruchu divné chvenie, emócieprebili zdravý rozum. Pripadala si ako pubertálna pätnástka. Nevedela, čo marobiť. Ako spracovať tú informáciu. Vrátili sa k stolu a začala siintenzívnejšie otupovať svoje zmysli šampanským. Koncetrovala sa na Thomasaa vidinu budúcej spolupráce a v chrbte cítila pohľad Pôžitkára.
Pôžitkárbol na tom podobne. Všimol si ju, keď sa tam dorútila ako veľká voda. Malasvižný krok, príjemný hlas a nákazlivý smiech. Venoval sa svojmuobchodnému partnerovi, keď ju uvidel lepšie z profilu. Začal si skladaťpuzzle. Mala na sebe bielomodré pruhované tričko, presne také isté ako na fotkena Skype. Spozornel a snažil sa identifikovať ďalšie črty. Nevychádzalz údivu. „To nemôže byť ona. Ten úsmev! Tie oči! To je iná náhoda. Jeto ona? Neuveriteľné!“ Začal sa usmievať a pohľad vpíjal do jejchrbta. Ani raz nenarazili na seba pohľadom.
Keďodchádzala, už tam nebol. Skončila v koktejlovom bare. Domov sa vrátilanad ránom. Zaspávala s úsmevom na tvári. Asi stretla Pôžitkára. „Je skvelý, úplne skvelý. Takéto stretnutieby nevymyslela ani Rosamunda Pilcherová, hmm to je iné kliše...“A úsmev sa zmenil v úškrn.
Vstávalaneskoro. Bola zničená. Bolela ju hlava. „Tohošampanského bolo tuším príliš,“ pomyslela si. Poloospato si urobila kávua všimla si odkaz na počítači. Čas 3:14 „Darling, je možné, že som ťa včera večer videl v Kogu?“ Ešteraz si to prečítala, usmiala sa: „Áno,bol to on.“
Zalialavodu a vrátila sa k počítaču. Našla tam ďalší odkaz z rána.
Tak videl som ťa včera v tomKogu, či nie?
Nehuč po mne, bolí ma hlava, kurňa.
No ešte buď na mňa nervózna...
Ak si tam videl niekohoneodolateľného, tak určite áno. Tiež som nad tým rozmýšlala.
Tak potom si to bola určite ty.A k čomu si došla?
Včera večer som mala k niečomudôjsť? Včera večer som došla akurát k názoru, že ma čaká ťažký mesiac.Auch bolí ma hlava. Ak si si nevšimol, nemala som až taký skvelý výhľad na teba.
Aký výhľad?
Aby som si ťa mohla obzrieťa poriadne ohodnotiť. Chááááááááááááápeš?
Ja už ničomu nerozumiem. Tak bolasi tam, či nebola.
Bola. Ty plus jeden, ja plus tri.
Wow.
Neusmieval si sa.
V kuse som sa usmievala obzeral ťa.
Bolo to veľmi zvláštne, najskôr somsa bavila s tým mladým a úplne náhodne som ťa zazrela a celý časrozmýšlala či si to ty. Potom som nevedela, čo mám robiť...
Preeeeeeeeeeeeeeeeesne. Akurát jasom popri tom stihol vypit 2 lahvinky bieleho. Toto by nevymyslela ani zúfalkaz blogu.
Btw, vieš o tom, žev skutočnosti vyzeráš lepšie ako na fotke?
Wow už zase sršíš komplimentami.
To je suché konštatovanie.
Také krásne ráno.
Ale usmievať som ťa nevidela.
Lebo si celý čas naschváš sedelachrbtom.
To miesto mi bolo udelené.
Som si všimol.
A tá oproti sa ma pýtala, čosa tamten stále sem pozerá.
Fuckt?
Áno.
Musím si nabudúce dať pozor, keďbudem niekoho špehovať. Btw vyzeráš rovnako vynikajúco ako na fotkách...
Wow, ďakujem. Také krásne ráno.
Tak sme sa konečne stretli.
Bolí ma hlava.
Veru tiež sa mi záhadnepohybujú všetky predmety v mojom okolí.
Alkohol je metla ľudstva, somčítala.
Včera ma dokonale vymietla.
Fuckt? Bolo to len alkoholom?
Vlastne včera som bol omámenýtvojím éterickým vzhľadom...
Pôžitkárzrušil ranné stretnutie a pokračovali ešte dve hodiny vo vymieňaní silacných komplimentov a opisovaní svojich pocitov z neplánovanéhostretnutia, ktoré ako povedal Pôžitkár, zorganizoval „Skypový pánbožko“. Keď topočula, musela sa smiať. Ročník 73 a 68 zabudol na svoj veka prežíval svoju druhú pubertu.
„Sakra, už je zase v mojejhlave. Možno by bolo lepšie, keby sme sa nestretli,“ povzdychla si večerv posteli. Pozerala na oblohu a oblohou preletelo lietadlo. „Možno je v ňom,“ napadlo ju.
Pôžitkárodletel na 6 mesiacov do štátov. Opäť si budú písať. Ona vstáva veľmi skoroa on chodí neskoro spať. Časový posun hrá v ich prospech. „Musím si ho uložiť do šuplíku akoVirtuálneho sprievodcu životom,“ nahlas si pre seba zopakovala.
„Happyend sa nekoná, len ďalšierozhovory medzi 6 a 8 hodinou ráno. Aspoň budem mať materiál na Zúfalkinstĺpček. Zástupcom mužského pokolenia bude Pôžitkár. Je dobré mať virtuálnehosprievodcu životom, len sa tam nesmú miešať prízemnosti. Hmmm, a asi začnemopäť behať,“pokračovala vo svojom vlastnom monológu.
Opäťpozrela na oblohu. Zdalo sa jej, že padala hviezda... Usmiala sa. „Je čas žiť,“ a zaspala. Vo sne samu prihovárala:
If I lay here
If I just lay here
Would you lie with me
And just forget the world?
(je tu to najsamlepšie video, veď vieš, že ráno myslím vždy na prízemnosti (smile))
Koniec.
VenovanéPôžitkárovi virtuálnemu sprievodcovi životom.
Doslov:
Pôžitkára Zúfalka boli dve stratené existencie, ktoré v tomto uponáhľanom sveteneprestávali veriť v skutočné obyčajné veci a prízemnosti, aj keď tie ichvirtuálne sa nikdy nenaplnili. Boli zvedení ich ilúziou. Túžili po nich, avšakich minulosť ich neustále dobiehala a na budúcnosť im chýbala odvaha...
Stretli sa len raz, videli sa, cítili sa a neprehovorili spolu ani slovo, len cez písmenka...
