ReKapitulácia

V duchu si opakovala posledne dva verše a spomenula si na Davida, ktorý ju zoznámil s Yeatsom. Stretla ho na svojom pobyte v Londýne pred deviatimi rokmi. Po takmer desaťročnom rozpadnutom manželstve to bolo nečakané spestrenie. David bol mimoriadne úspešný, všestranne nadaný muž. Hovoril šiestimi jazykmi, hral bedminton, tancoval salsu, písal básne, riadil zaisťovaciu spoločnosť v Londýne, býval v blízkosti Regent parku, jazdil tmavozelený aston martin a mal vždy neuveriteľne dobrú náladu. Bol o štyri roky starší a ako bonus výborne vyzeral. Keď si tak spätne na neho spomenula, len neveriacky zakrútila hlavou nad svojou pochabosťou. „Prečo som ho vlastne odmietla,“ znela jej otázka. „Bol predsa dokonalý... too good to be true.... ach, už viem, volá sa to strach,“ povzdychla si. David bol ideálny prototyp po všetkých stránkach, dopustil sa len jednej chyby. Po 4 mesiacoch intenzívneho navštevovania prišiel s návrhom spoločného bývania a svadby. Zachvátila ju totálna panika a považovala to za prejav niečoho chorého. Jednoducho hlúpy žart. Ešte poriadne nedozneli dozvuky rozpadnutého vzťahu a už by mala skočiť rovnými nohami do niečoho nového? V žiadnom prípade. A bolo po láske. „Pravdepodobnosť, že by sa ozval po ôsmich rokoch je minimálna, navyše som zmenila adresu, takže David to nebude,“ skonštatovala pre seba.

Naliala si pohár mlieka. Mlčky pozerala na kvety. Privoňala k nim, všimla si orchideu a napadol ju Merlot. Stratený prípad, s ktorým sa len neustále obchádzali a to ho robilo pre ňu neodolateľným. Ten jej raz doniesol osobne nádhernú kyticu kde bola aj orchidea. Bolo to na jej narodeniny. Tuším pred štyrmi rokmi. „Hmm, prečo by mi posielal kyticu teraz, veď je ženatý a dlho sme sa nevideli? Možno si pomýlil dátum. Blbosť. To nemôže byť od neho.“ Zamietla túto možnosť.

Pomaly vstala, vyšla na terasu, ľahla na hojdačku a zatvorila oči. V hlave sa jej začali mihať obrázky mužov, ktorých stretla po ex manželovi do času keď stretla ex priateľa. Dvaja zásadní ex. Všetko ostatné bolo len krátenie času, vzťahy na dobu určitú ako to zvykla s obľubou nazývať. „Vzťahy na dobu určitú, hmm, tuším to bolo jedno z najlepších období,“ zopakovala si nahlas. „Žiadne očakávania, žiadne sklamania, iba užívanie si spoločných chvíľ, žiadne emočné výkyvy, totálna vyrovnanosť a chladnosť? Chladnosť? Absencia citov? Nie! Tak, čo to vlastne bolo?“ pokračovala vo vnútornom monológu. Mala ich rada, to určite áno, len si s nimi neplánovala spoločnú budúcnosť, jednoducho si to nevedela ani len predstaviť. Zvyčajne si urobili aj nepísanú dohodu o „nevážnosti“ ich vzťahu, ale po čase sa to začalo vymykať z nepísaných pravidiel a tak z toho vždy zdupkala.

Úteky skončili pri Norovi. Pri ňom skončilo všetko, aj posledné zbytky zdravého rozumu sa stratili v nedohľadne. Stretla ho v kaviarni. Bol úžasne vysoký, štíhly a mal šialene studené smutné modré oči. Zdal sa jej nekonečne príťažlivý aj keď nebol prototypom prvoplánovaného krásavca. Asi to bolo tou výškou. Bola zaťažená na vysokých štíhlych chytrých mužov. Patril do tej kategórie. Bol cudzinec, ktorý hovoril veľmi dobre slovensky. Často si ho doberala dvojzmyslami, v ktorých hľadal logickosť. Záhadne ju nenachádzal, napriek tomu ju dostal. Prvé rande mali v sobotu. Prechádzali sa v parku, skočili na večeru do starého Le Monde a pokračovali v bare v centre mesta. Mal úžasný hlas, taký vyrovnaný a pokojný. Áno, asi to bolo toto čo ju na ňom priťahovalo, pocit totálneho bezpečia vychádzajúceho z jeho hlasu. Sedeli v bare s úžasom v očiach na neho hľadela a túžila, aby ju pobozkal, trvalo to večne kým sa k tomu odhodlal. Oplatilo sa počkať, bol neuveriteľný. Odprevadil ju domov. Ležala na posteli, chcela spať, ale nemohla. Pozerala do stropu, usmievala sa, počúvala Norah Jones a v nedeľu tŕpla či sa ešte ozve. Ozval sa. Prežili spolu takmer tri roky. Tri roky plné emocionálnych výkyvov. Keď bolo dobre, bolo tak strašne dobre, že sa to nedalo ani opísať. Keď bolo zle, bolo tak strašne zle, až rozum zastával. Prežili hotové nebo aj peklo na zemi. V tom deštrukčnom vzťahu sa stratili posledné zbytky ľudskej dôstojnosti. Niekedy si hovorila, že to bolo za trest. Inokedy mu bola vďačná za búrku emócii, ktoré v nej prebudil. Sľúbili si spolu prežiť 70 rokov. Neoslavovali prvé výročie, ale počítali koľko rokov ešte spolu budú. Šialenci. Pri ňom určite vedela, že ešte žije. „Vlastne to bolo skvelé“, aj keď sa teraz navzájom sebe vyhýbajú ako čert krížu. „Hmm, vždy mi dával ruže, bolo to veľmi monotematické a zároveň úžasne bezpečné. Červené ruže, vždy to boli červené ruže. Takže tento variant určite vypadáva,“ ukončila si to pre seba.

Zazvonil telefón. Zišla dole. Nestihla ho dvihnúť. Volala kamarátka. „Teraz nie,“ vypla ho. Opäť obišla stôl. Ohmatávala kvety. Zobrala kartu. Oprela sa o stenu. Ovievala sa ňou a dumala ďalej. „Kto by to tak mohol byť? Kto vie, že sa mi práve toto páči? Že by ex manžel? To snáď nie. Je síce pravda, že sa rozišiel so svojou polovičkou o 15 rokov mladšou zlatokopkou, ale dátum narodenín si určite pamätá. Až do minulého roka sme ich vždy oslavovali spolu s tými jeho. Tento rok bol tuším prvý, kedy som mu neposlala pozdrav a ani nekúpila darček. Aké je to zvláštne. Minulý rok som mu zohnala jeho obľúbený film a on prvýkrát porušil našu tradíciu spoločnej večere.“ Povzdychla si. Len sa s ňou stretol niekedy v máji, aby jej oznámil, že má novú známosť. Novú vážnu známosť ako nezabudol zdôrazniť. Bolo jej to veľmi smiešne a nechápala prečo to s ňou rieši. Popriala mu veľa šťastia. Boli z nich dobrí priatelia, hoci pri tejto poslednej známosti sa miestami správal iracionálne. Vždy si dobre rozumeli, mali veľa spoločných záujmov a bol skvelý otec. To sa mu musí nechať. Škoda len, že sa mu zapálili lýtka. Hovorí sa, že muž vďačí svojej prvej žene za úspech a úspechu za svoju druhú ženu. To bol jeho prípad. Priam ukážkový ako z veľkej knihy Murphyho zákonov.

Napustila si vaňu plnú peny. Zavrela oči a ponorila sa. Najradšej by sa utopila. V duchu pomaly počítala. Jeden, dva, tri, štyri, päť..... desať..... dvadsaťdva..... päťdesiattri.... sedemdesiat.... sedemdesiatpäť a prudko sa vynorila. Pozrela sa do zrkadla. Rukami si pretrela tvár, zhlboka sa nadýchla a zakrútila hlavou. „Ty nebudeš normálna, dostala si kvety a ani sa z nich nedokážeš tešiť, len tu rozmýšľaš nad minulosťou, ktorá ťa prenasleduje a nedá ti dýchať. Už s tým konečne prestaň!“ nadávali si. Ľahla si späť do vane. Podoprela hlavu a začala hľadať súvislosti. Ani sa nemusela namáhať. Bolo to okaté. Vždy mala potrebu niekoho zachraňovať. Zásobovať svojou nadbytočnou energiou. Potom sa čudovala, keď si chcela cucnúť a nebolo z čoho. Druhá strana si zvykla až príliš rýchlo na neobmedzený bezplatný prísun. Druhá strana kvitla, doslovne prekvitala v jej prítomnosti. V robení ego masáži bola priam geniálna a ona, ona vädla. Rýchlo si dala nekonečne dlhú studenú sprchu. Vyšla až keď začala drkotať zubami. Zamotala sa do uteráka. Za sebou nechávala mláky vody. Zobrala albumy s fotkami a potvrdila si svoju teóriu o vädnutí a prekvitaní. Dvaja „zásadní ex“ boli ako z jedného katalógu a tretí, ktorý jej behal v hlave, sa im nechutne podobal. „Strašné, prečo mám potrebu si vyberať stále tie isté typy?“ pýtala sa sama seba. Tanča povedala, že máme radi výzvy aj za cenu vlastnej sebadeštrukcie. „Sakra, veď to je hotová diagnóza,“ pomyslela si a odložila fotky.

Vrátila sa do kúpeľne. Utierať už nebolo čo. Voda vsiakla do uteráka a bola v celom byte. Vytlačila zubnú pastu značky Elmex, vycerila zuby a začala ich čistiť pozerajúc do zrkadla a obzerajúc tvár plnú grimás. Vypláchla ústa. Sadla na okraj vane a natierala sa telovým mliekom na spevnenie pokožky. Stlačila kožu na stehnách a pomyslela si: „Tuším to už lepšie nebude, asi by som mala zmeniť životosprávu, obmedziť večerné popíjanie a obžerstvo s kamarátmi a vyhlásiť boj celulitíde. Aspoň by som chvíľu robila niečo pre seba...“

Začala sa obliekať. Zapla telefón. Prišla esemeska. „Wow, James,“ usmiala sa. „So what, Moneypenny, r u ready for a long trip to Paris, ur birthday is comming soon.“

„James, miláčik James“, dlhoročný priateľ, ktorý sa vždy ozval v tú pravú chvíľu. „Neviem ako to robí, ale robí to veľmi dobre. Jeho inštinkt je na nezaplatenie,“ usmiala sa. „Budem pár dní v Paríži spolu s Maxom a Jamesom. Poriadne si to užijem. Obehneme všetky výstavy a áno niečo malé si kúpim.“ Rýchlo odpísala a poďakovala za kvety. Prišla zamietavá odpoveď, on kvety neposlal.

„Oops, tak od koho sú?“ visela vo vzduchu otázka. „Veď je to jedno,“ mykla plecom, pohladila ich rukou a kapitulovala pred vlastnou minulosťou a mizernou prítomnosťou. Bola z nej chorá a unavená. Buchla dverami a vyšla von. Išla sa nájsť...



Foto: www.fotosearch.com