Nejako som nemala chuť ísť medzi živé bytosti. Toto počasie mi nesvedčí, ale potreba komunikovať je väčšia. Zašla som na pokec. Ani neviem po akej dlhej dobe. Niekedy ma baví len tak tliachať do vetra a snažiť sa odhadnúť kto je na druhej strane. Asi som prenasledovaná istou dávkou profesionálnej deformácie pozostávajúcej zo skladania dostupných informácií a následného nekompromisného vyhodnocovania. Je to zábavne a som v tom dobrá. Stačí len vedieť správne klásť otázky a rýchlo spájať. Nič mimoriadne. Len asociácie.
Na začiatku som vedela len prvé meno, vek, lokalitu kde býva, skutočnosť, že neovláda pravopis, ale používa zdravý sedliacky rozum. Neskôr spomenul, že má teraz narodeniny. Ani neviem prečo hodila som do vyhľadávača listov vlastníctva jeho prvé meno, dátum narodenia a lokalitu kde býva. Šmahom minúty som mala celé meno. Do obchodného registra som naťukala jeho celé meno, tram-ta-da-dá a bol názov firmy. Do googlu som dala názov firmy a bol web. Na webe bol email dokonca aj číslo. Celá táto nevinná operácia trvala tri minúty a vyľakala ma.
Big Brother is watching, zopakovala som si pre seba.
Všetko je na webe, absolútne všetko. Nejako zabúdame, aké odtlačky prstov tam zanechávame. Neuveriteľné a desivé zároveň. Tri minúty a vedela som s kým hovorím. Pridala som ešte jednu minútu, hodila telefónne číslo do vyhľadávaču a mala som zmapované čo predával cez inzerát. Ešte meno do facebooku a spoznala som kamarátov. Takmer kompletný obraz o ňom.
Večer som išla do mesta. Prechádzala som jeho ulicou. Lebo vždy prechádzam jeho ulicou, len teraz viem, že tam býva aj on. Ten, o ktorom viem všetko, ale neviem ako vyzerá. Vlastne to tuším, na facebooku boli dvaja s rovnakým menom e jeden tam mal fotku, ktorá zodpovedala popisu v profile. Išla som okolo jeho auta. Celý čas som chodila okolo jeho auta, vždy sa mi páčilo a nikdy som nevedela komu patrí. Pred rokom som zvažovala kúpu tej istej značky. Je to auto, ktoré sa nevyskytuje často a štatisticky je minimálna pravdepodobnosť, že budú dve na tej istej ulici. Chvíľu som sa pri ňom pristavila a rozmýšľala, či mu nechám odkaz za oknom. Asi by to bola pekná haluz, keby to tam ráno našiel. Zatriasla som hlavou a kráčala ďalej.
Cestou som rozmýšľala nad tým, čo všetko je na webe, kde všade veľmi neopatrne nechávam po sebe odtlačky. Bankoví úradníci majú detailne zmapovaný môj životný štýl, niekde neveriacky krútia hlavou nad mojimi míňacími zlozvykmi, rovnako ako mobilní operátori sledujú každý môj krok, každé moje slovo. Niekedy si so Sharon hovoríme, že na nás sa tam hore musí niekto dobre baviť. Že keď vytočíme číslo, začne im tam blikať červené svetlo a o prvotriednu zábavu majú postarané. Máme jednu zásadu, do telefónu a ani na verejnosti žiadne mená, vždy len prezývky. V hoteloch neodovzdávam elektronické kľúče s údajmi o mojej bankovej karte. Nie som fanúšikom facebooku a iných sietí. Viem ako plávať v týchto vodách, viem ako hľadať informácie a zametať po sebe stopy. Ale viem to naozaj dobre?
Orwell ani netušil akú mal pravdu. Všetko sa o každom vie, len vtedy keď je treba vedieť, nikto nič nevie...
Vojna je mier
Sloboda je otroctvo
Nevedomosť je sila
Volá sa Martin. Má o rok viac ako ja. Vysoký 193, vyšportovaná postava, modré oči, blond vlasy, jeden syn a dlhoročný vzťah za sebou. Vedie úspešne malú firmu, má strednú s maturitou a mizerný pravopis a je môj sused. Vzdušnou čiarou sme od seba asi 100 metrov.
S tou terasou počkám.
Vietor neutícha, práve naopak silnie.
Rovnako ako moja potreba ísť spať
A utíšiť začínajúcu schízu...
Big Brother is watching YOU!
foto: www.sxc.hu
