Prázdno a smutno

Niekedy sa pýtam sama seba, je lepšie nikdy nepoznať alebo poznať a padnúť na dno? Vyletieť do výšin a ostať vo vzduchoprázdne? Snívať si len tak pre seba a nechať sa unášať vlastnou fantáziou? Nemať žiadne očakávania a následne žiadne sklamania? Sediac na terase, usmievajúc sa na hviezdy a v duchu si hovoriac, že pre každého je tu niekto súdený? A nechať sa len tak viesť?

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Neklásť si otázku, je to to pravé?

Nasledovať svoj inštinkt, srdce a nedbalo sa zbaviťsvojej zvyčajnej obozretnosti?

Stratiť hlavu?

Zažiť búrku emócií a vedieť,že ešte je to možné?

Jednoducho ostať nenapraviteľný optimista veriaci na osudovéstretnutia.. . ktoré keď prídu spôsobia zemetrasenie a nechajú spúšť?

A potom si klásť opäť otázku „je lepšie nikdy nepoznať alebopoznať a padnúť na dno“?

A smútiť za niečím, čo vlastne ani nebolo...

Je mi smutno. Je mismutno za malými útržkami. Za každodennými nádejami. Za zábleskami, ktoré nikdynezasvietili. Len blikali. Rozosmievali.Tešili. A otvorili škatuľku hlúpych očakávaní, že možno tam niekde ďalekobude opäť svetlo.