Sharon ma zvykla v tomto„uvoľňovaní stresu“ aktívne podporovať. „Nehraj sa tu na netýkavkua normálne si zanadávaj, a čo je na tom povedať do p..., veď sú tolen písmenka a uvidíš ako sa ti krásne uľaví.“ Mala pravdu, naozaj sauľavilo a sú to len písmenka a anineviem ako vulgarizmy sa dostali domôjho vyberavého prejavu. Malo to v istom smere aj pozitívne aspekty. Preurčitý okruh ľudí sa zrazu stanete ľudskejšími, už len tým, že dokážete sprostonahlas zanadávať. Najskôr na vásneveriacky pozerajú, potom sa usmejú a po prvotnom šoku začnete byťpre nich dostupnejšími. Je to zvláštne, ale je to tak.
Je to zábavná situácia až do momentu, kedy vásnapomenie vaša vlastná ratolesť a uťahaným hlasom zvolá: „Bože maminááááááááááááááá nenadávaj toľko!“Naprázdno preglgnete, možno sa aj začervenáte a v duchu si poviete,do kelu fakt, treba sa kontrolovať. A následne príde s geniálnym nápadoma navrhne, že za každú vypustenú nadávku, zaplatíte 5SK. Samozrejme, že súhlasíte.
Vzápätí sa v nej nezaprie mamonár a zafilozofuje:„Hmm, teraz by ti mohla zavolať Sharon“
„Sharon? Prečo?,“nechápavo sa opýtam.
„Keď volá Sharon stálenadávate,“ kývajúco hlavou odpovedá, „hmm to by som rýchlo zarobila veľa peňazí.“
Oops tak to musí byť fakt zléprebehne mi hlavou a prudko sa zamyslím a predstavím si naše hodinovételefonáty, v ktorých je tuším spomenuté absolútne všetko. A pomaly si začínam vstupovať dosvedomia.
Večer sme sa vracaliz nákupov. „Dlžíš mi 30 korún drahá,“ hovorím svojej ratolesti.
„Už len 10,“ pohotovoodpovedá, „4 nadávky to je mínus 20.“
„Aha, to môžem povedaťdvakrát do xxxx a sme na nule,“neovládnem sa
„Tak len 5!“ uškrniesa z vedľajšieho sedadla.
A mne len rezignovane prebehne hlavou: „ Do xxxx,Weissová, máš len dve možnosti, buď sa začneš ovládať, alebo sa nedoplatíš!“
Foto: http://www.inmagine.com/searchterms/cartoon_teacher-2.html
