Cez weekend 11. a 12. júna 2022 zorganizovala česká letecká škola F-AIR, firma NUOLI a klub WHITE WINGS s pánmi Atillom ANGYALom, Kornelom NÉMETHom a Štefanom MOLNÁRom na Letisku KOMOČA neďaleko Nových Zámkov predvádzanie lietadiel talianskej výroby značky TECNAM P92 Echo MKII. a P2002 Sierra MKII. Podujatie bolo určené pre tých, ktorí o kúpe niektorého z nich uvažujú, ale aj pre záujemcov, ktorí si chceli vyskúšať ich pilotáž. Dopredu som sa zaregistroval a zarezervoval si na nedeľu o 10:00 let na oboch typoch aeroplánov. Každý mal trvať 20 minút a stáť 20 €.
O Letisku Komoča som doteraz len čítal na internete a bol som naň veľmi zvedavý, lebo na fotkách vyzeralo tak, ako keby bolo moderným medzinárodným letiskom nejakého hlavného mesta, a nie bývalou práškarskou plochou. Fotky neklamali: letisko je fakt „tip - top“ a vyzerá tak, že by na ňom pokojne mohol pristáť aj AIRBUS A-380 :-D (to je, samozrejme, žart - nemajú tam colníkov). Všetko je do detailov prepracované a výpravné, ako na „normálnom veľkom letisku“, vrátane špalkov (klinov) pod kolesá lietadiel, v ktorých je vyrezaný dokonca názov letiska!
Do Komoče sa mi podarilo prísť s malou časovou rezervou. Zoznámil som sa s organizátormi aj pilotmi a pozdravil ich od kamaráta - pilota (a bývalého moderátora Zákruty) Jožka VYDRU, ktorý si bol na podujatí zalietať už v sobotu. Obchodník F-AIRu - pán Josef MÜLLER, ktorý predvádzaniu TECNAMov velil - ma najprv posadil do hornoplošníka TECNAM P92 Echo MKII.
Vďaka tomu, že krídla „nezavadzajú pod kabínou“, je z neho krásny výhľad. Sú v ňom namontované ešte klasické letecké prístroje v tvare „budíkov“. Naproti tomu - druhé lietadlo - TECNAM P2002 Sierra MKII. - malo už full - glass cockpit, čiže všetky prístroje sa zobrazovali len elektronicky na dvoch veľkých farebných displayoch. Aj modro-biely design lietadla bol „sviežejší“, no pre krídla pod trupom zas z neho nebol až taký dokonalý výhľad na zem. Ale - nevadí - vyskúšam predsa obidva aeroplány a potom zhodnotím (ktorý si kúpim ;-) ).
Nastúpili sme teda do ECHA, naštartovali a o 10:33 vzlietli z runway 32L Letiska KOMOČA. Po dosiahnutí bezpečnej výšky mi môj pilot Karol NOVÁK jr. odovzdal riadenie a poradil, akú výšku a rýchlosť mám udržiavať. Najprv som si skúsil priamočiary let, potom zatáčku o 360 stupňov doprava a potom doľava. Lietadlo sa perfektne ovládalo a poslúchalo ma. Párkrát som si to zopakoval - pilotovať ho bola pasia.
Let prebiehal pokojne - až na to, že sa minútu pred trištvrte na jedenásť vo vysielačke ozvali dva krátke, ale zdesené výkriky - ako keby „A!!! A!!!“ S pilotom sme sa pozreli na seba, lebo niečo také bežne z vysielačky nepočuť! Obaja sme sa zatvárili začudovane, ale bez slov sme to „uzavreli“ tým, že sa zrejme niekto zabáva s vysielačkou.
Zvyšok letu prebehol bez problémov. Keď sme mali na dohľad vzletovo - pristávaciu dráhu, riadenie som odovzdal pilotovi, ktorý lietadlo o 10:51 bezpečne posadil na komočskú dráhu 32L. Po pristátí ho dotankoval, aby bolo pripravené na lety s ďalšími záujemcami o kúpu či vyskúšanie pilotovania TECNAMu.
„Můžu Vás poprosit o 20 € za svezení, jak bylo domluveno?“ - prišiel za mnou obchodník F-AIRu pán MÜLLER, aby som zaplatil za 20-minútový let.
„Viete čo, ja budem ešte lietať na Sierre, takže Vám dám hneď teraz 50 €. Máte mi vydať 10 €?“ - navrhol som.
„A vlastně jo, promiňte, zapomněl jsem! Tak mi teď nic nedávejte, a zaplatíte mi až pak, po druhém letu,“ - ospravedlnil sa pán MÜLLER. Chvíľku sme sa doťahovali, pretože som chcel zaplatiť hneď, a on trval na tom, že to necháme na neskôr. Napokon som ustúpil a 50-eurovku vrátil do svojej peňaženky.
„Máte všetky lietadlá v poriadku? Zachytili sme totiž signál ELT niektorého z lietadiel v okolí Vášho letiska. Skontrolujte si to!“ - zavolali okolo jedenástej vedúcemu letovej prevádzky Letiska KOMOČA pánovi Kornelovi NÉMETHovi z Letových prevádzkových služieb. ELT (Emergency Locator Transmitter) je zariadenie na palube lietadla, ktoré v okamihu nárazu aeroplánu začne na frekvenciách 121,5 a 406 MHz automaticky vysielať núdzové signály, ktoré znamenajú, že s lietadlom niečo nie je v poriadku.
Vo vzduchu bol v tom čase len TECNAM P2002 Sierra MKII. Kornel NÉMETH ho zavolal vysielačkou. Nedostal však žiadnu odpoveď. Ani keď volanie opakoval. Skúsil teda posádku kontaktovať mobilným telefónom, ale ani tak nemal úspech. Vyslal teda do vzduchu iné lietadlo, aby sa poobzeralo po okolí, či SIERRA niekde núdzovo nepristála, alebo sa jej - nebodaj - nestalo niečo horšie. Pilot však Sierru nikde nevidel.
Kornel NÉMETH teda zavolal naspäť na Letové prevádzkové služby, aby referoval, že sa Sierra nehlási a nedokážeme ju lokalizovať. Oznámili mu, čoho sme sa obávali: nejaký svedok medzitým nahlásil spadnuté lietadlo asi 4 kilometre na juhovýchod od Letiska Komoča a už sa rozbehla záchranná akcia. Priletel záchranársky vrtuľník a na ceste sú hasiči a sanitka. Nepovedali však presné súradnice miesta, ani rozsah zranení: len že obaja členovia posádky žijú a lietadlo nepoužilo záchranný padák. Prečo? Táto otázka zostala nezodpovedaná.
Vtedy sme si spomenuli na dva výkriky vo vysielačke, ktoré zazneli o 10:44. Dostali sa do vysielania tak, že niekto z posádky mal jemne položený prst na tlačidle vysielania, a práve v momente nárazu či nárazov jeho sila pritlačila prst na tlačidlo, ktorým sa aktivovalo vysielanie? I ostatní na letisku si vtedy na ten rev v rádiu spomenuli: tí si zas pôvodne mysleli, že išlo o testovanie vysielačky, lebo vedeli, že v rovnakom čase ktosi v hangári nejakú vysielačku opravoval. No teraz sme si to dali do súvislosti a ten strašný krik naraz dostal zmysel!
Keďže piloti prileteli do Komoče z Čiech na lietadlách, položili nahlas otázku: „A jak se tam teď dostaneme?“ Bez rozmýšľania som ponúkol, že môžeme ísť mojím autom. Napokon - mám CITROËN C5 AIRcross, takže je priam stvorený na všetko, čo sa týka AIR-u. Trištvrte hodiny sme bezcieľne jazdili po okolí a na základe indícií hľadali spadnutú Sierru, avšak bez úspechu.
Až manželka jedného z hasičov, ktorý bol priamo pri zásahu, nám prezradila, ako sa dostaneme k miestu havárie čo najbližšie. To nám veľmi pomohlo. Rovnako aj to, že nad vrakom na lietadle BRISTELL výrazne oranžovej farby krúžil pilot Andrej MANYI, aby nás k miestu tiež navigoval. Zaparkovali sme auto na kraji osady NOVÝ GUG a potom išli pešo ešte pol hodiny do poľa. Cestou sme stretli sanitku, ktorá do nemocnice v Nitre prevážala inštruktora, ktorý sa pri leteckej nehode zranil ľahšie.
Vtedy už mohol Andrej odletieť, keďže miesto nehody bolo zreteľné vďaka hasičským autám, ktoré stáli tesne pri vraku, aj na krajoch poľa. Bez nich by sme biele lietadlo uprostred poľa skoro ani nevideli! Záchranársky vrtuľník s ťažko zraneným pasažierom odletel do nemocnice v Nových Zámkoch už pred naším príchodom. Kým počas hľadania miesta nehody sme dostali informáciu, že pasažier má zlomenú panvu a nejaké ďalšie zranenia, a inštruktor „len“ zlomený členok, hasiči nám povedali, že ich zranenia sú podstatne vážnejšie. Dokonca že je vysoko nepravdepodobné, že pasažier prežije, a že inštruktor je na tom len o málo lepšie. Obaja vraj boli v kritickom stave. O dve hodiny prišla tragická správa: 66-ročný pasažier Peter J. z Lučenca svojim ťažkým zraneniam podľahol...
Keďže som mal so sebou zrkadlovku, piloti z Čiech ma poprosili, aby som pre nich miesto nehody aj vrak nafotil. Miesto síce dokumentovali policajti aj vyšetrovatelia Leteckého a námorného vyšetrovacieho úradu SR (LNVÚ), ale k ich záberom by sa zrejme nedostali, a chceli mať nešťastie zdokumentované aj pre seba. Veľmi mi však kládli na srdce, aby som svoje zábery nikde nezverejňoval. To som aj dodržal - s výnimkou záberu vyššie a zariadenia ELT. Podvečer sa na internete začali objavovať fotografie z nehody, ktoré urobil niektorý z príslušníkov záchranných zložiek. Až vtedy som informoval mojich blízkych, vedúcu v práci a ľudí, ktorí vedeli, že som si išiel do KOMOČE zalietať, aby sa nestrachovali, keď sa k tejto informácii dostanú; že na lietadle, ktoré spadlo, som mal letieť až ako druhý v poradí.
Popoludní na miesto nehody dorazili reportéri televízií MARKÍZA, JOJ a RTVS. Môj sľub som splnil na 100% - žiadnu z mojich fotiek nehody (až na spomínané dve výnimky) som nezverejnil. Všetky zábery z miesta nehody som poslal pilotom z Čiech. Trvalo až do šiestej večer, kým policajní a leteckí vyšetrovatelia (ktorí najprv museli ísť z Trnavy po služobné auto do Bratislavy a až odtiaľ do Komoče) všetko zdokumentovali. Celý čas nám spoločnosť robili hasiči, ktorí strážili, keby sa lietadlo vznietilo (pri dopade ani potom nevzbĺklo). Zachraňovali nás minerálkou, ktorá - na pálivom slnku, ktoré na poli pieklo celý deň - padla vhod.
Keďže lietadlo havarovalo na pomerne odľahlom mieste v poli, žiadnych zvedavcov (okrem TV reportérov) tam nebolo. Otec "môjho" pilota - Karol NOVÁK starší - zorganizoval rozmontovanie zvyškov lietadla a ich prevoz do hangáru. Na to už nás nepotrebovali, ale naďalej na demontáž lietadla dohliadali vyšetrovatelia LNVÚ, ktorí ešte pred ňou miesto nafilmovali z dronu. Jeden z nich nám ušetril pol hodiny šľapania vďaka tomu, že nás priviezol až k môjmu autu zaparkovanému na konci osady NOVÝ GUG. Len na chvíľku sme sa zastavili na letisku, aby si piloti z Čiech zobrali svoje doklady (keďže sme z letiska dopoludnia odchádzali hľadať lietadlo naponáhlo) a s pánom MÜLLERom a majiteľom lietadla sme pokračovali do Komárna, kde museli podať svoje výpovede na Polícii. Čakanie na nich som využil na obedovečeru v Čárde pri Váhu.
Naspäť na Letisko do KOMOČE som viezol už len pána MÜLLERa, lebo pre nešťastného majiteľa lietadla prišla do Komárna jeho rodina. V Komoči sa mi pán MÜLLER aj s mojím pilotom poďakovali za pomoc a sľúbili sme si, že nabudúce si budem môcť polietať viac. Už sa na to teším!
Pôvodne som mal po letoch naplánovaný obed v Nových Zámkoch, prehliadku lodného mlyna v Kolárove, návštevu letiska a bývalej kolegyne v Šuranoch a napokon kúpanie v Podhájskej. Nebolo z toho síce nič, ale som rád, že som im mohol pomôcť v týchto ťažkých chvíľach. Neurobil som viac, než som dokázal urobiť, ani menej, než som mohol.
Len ma škrie, že sme potom zabudli na tých 20 €, ktoré som mal pánovi MÜLLERovi zaplatiť za môj let na TECNAMe!
A - pochopiteľne - trápi ma otázka, ako by tento príbeh vyzeral, keby pán MÜLLER do SIERRY ako prvého pasažiera bol posadil najprv mňa...
