Po nákupoch s Čaputovou a kine s Dankom som mal znova šťastie na ďalšieho nášho prvoligového politika, ktorého som stretol v intímnej chvíli. Michala Šimečku som stretol ešte minulý rok pred voľbami aj s rodinou v detskom kútiku v jednom z menších obchodných centier v Bratislave. Keďže bývame neďaleko a v zlom počasí sme pravidelní návštevníci, tak stretnúť v mojom „húde“ pre mňa takúto politickú celebritu bolo pre mňa neobvyklé a fascinujúce.
Bol tam aj s partnerkou – aktuálne asi najznámejšou tanečnicou na Slovensku a ich dcérkou. Nedovolil som si ich nijak rušiť a ani invazívne očumovať, ale keď ich dcérka zatúžila po hračke, s ktorou sa práve hral môj syn, tak som už kontaktu nemohol zabrániť.
Keď som ich asi po týždni na ešte väčšie moje prekvapenie stretol znova, tentokrát v málo známom dovolenkovom rezorte na Liptove, kde taktiež pravidelne chodievam, tak mi to už nedalo a nabral som odvahu sa im rovno prihovoriť a pozdraviť ich.
Pôsobili na mňa v oboch prípadoch ako typická, bežná, normálna slovenská rodina. KDH by ich kľudne mohlo použiť na predvolebné bilbordy a ich voličov by určite nič na nich nevyrušilo. Zároveň som si uvedomil a aspoň tak na mňa pán Šimečka pôsobil, že napriek jeho liberálnym a progresívnym ideologickým presvedčeniam, by si s najväčšou pravdepodobnosťou porozumel s väčšinou aj konzervatívnych slovenských rodín v podstatných ale aj bežných spoločenských a životných témach. Alebo by bol aspoň schopný racionálnej a slušnej diskusie.
Mimochodom, podobný pocit som mal aj z ďalších politikov, ktorých som stretol z rôznych politických táborov a rozprával som sa s nimi napríklad pri návštevách parlamentu s mojimi študentmi. Prečo potom pri pozeraní ich mediálnych diskusií, vystúpení a hlavne ich vzájomných interakcií mám pocit, že sa nevedia zhodnúť ani na tom, že obloha je modrá a tráva zelená?
Je škoda, že niektoré naše najvplyvnejšie médiá niekedy a iné často neumožňujú slobodnú výmenu názorov tým spôsobom, že nepozvú všetky relevantné alebo názorovo protichodné strany. Prakticky sú tak súčasťou a nástrojom kultúry rušenia. Divák má preto vo výsledku pocit neférovosti, nevyváženosti, hľadá alternatívu a môže tak skončiť v jeho názorovej bubline, ktorú mu ponúkne alternatívne médium a z ktorej sa už ťažko vráti. Písal som o tom napríklad aj v blogu o amerikanizácii slovenských médií.
Podobne na škodu veci je, keď politické strany nevyužívajú mediálne platformy aj v „nepriateľských vodách“ nielen na vysvetľovanie svojich postojov ich názorovým kritikom, ale aj na oslovenie nových potenciálnych voličov. Asi nikto nebol príliš prekvapený z rozhodnutia, že predstavitelia strany Smer odmietali a naďalej odmietajú účasť v niektorých politických reláciách a taktiež nereagujú a neodpovedajú pre nich „nepriateľským“ médiám ako SME, Denník N alebo Aktuality.sk.
Bolo ale pre mňa šokujúcou správou, keď som sa dozvedel, že Progresívne Slovensko taktiež ignoruje, neodpovedá alebo nedáva rozhovory viacerým médiám. Okrem „alternatívy“ a pre niekoho „dezinfoscény“ sa na ich black liste ignorovaných médií objavil aj denník Postoj. Ten je síce otvorene inak ideologicky orientovaný, ale aj jeho najväčší kritici mu môžu len ťažko vytknúť nedostatok serióznosti a novinárskej profesionality.
V čase hrozného vojenského konfliktu u našich susedov, pretrvávajúcich problémov v našom zdravotníctve, školstve, justícii, ekonomike a viac-menej všetkých ostatných oblastiach štátu si nemôžeme dovoliť pokračovať v nekonečných sporoch živených ani nie tak rozdielnou ideológiou ako skôr ješitnosťou, túžbou po mediálnej pozornosti, nedostatkom empatie a zdravého rozumu.
Keď sa naše malé deti dokážu podeliť o obľúbenú hračku, musíme sa dokázať dohodnúť a nájsť spoločnú cestu aj my dospelí. Práve pre naše deti.
