Pamätáte si tú hádku, počas ktorej ste vôbec ani nevedeli, ako konflikt vlastne vznikol? Alebo moment, keď vám došlo, že ten druhý vôbec netuší, čo od neho chcete alebo očakávate? Presne aj o takýchto momentoch vo vzťahoch je nasledovný článok.
Kvalita nášho života závisí od vzťahov, ktoré máme. Niektoré sú krátke, iné trvajú roky alebo celý život. Niektoré vznikajú z nutnosti, keď s niekým len spolupracujeme alebo budujeme spojenectvá, iné stoja na blízkosti, hodnotách a vzájomnom porozumení. Mať a udržať zdravý vzťah je svojím spôsobom umenie. Niektorým to ide prirodzene lepšie, iní na vzťahy zanevreli, stali sa ostrovmi sami pre seba, alebo im to z najrôznejších dôvodov jednoducho nejde.
Vo vzťahoch rastieme, spoznávame seba i iných. No prichádzajú aj krízy. Ak chceme zvládnuť ťažšie chvíle, musíme odložiť svoje ego a neupínať sa len na svoju pravdu. Namiesto toho by sme sa mali snažiť vytvárať mosty medzi našimi odlišnými realitami. Cítime inak, myslíme inak, máme rôzne potreby, túžby, skúsenosti, presvedčenia a očakávania. Našou úlohou je nájsť ľudí, s ktorými tieto reality dokážeme prepájať, vypočuť si ich a porozumieť. S niektorými to pôjde, s inými nie, aj keby sme sa šli pretrhnúť. A to je v poriadku.
Sú chvíle, keď aj napriek našej snahe, niektoré vzťahy nevyjdú. Niekedy za to môžeme my, inokedy druhá osoba, alebo obaja súčasne. Dokonca môžu byť na vine okolnosti alebo fázy, ktorými v danom čase prechádzame.
Aj pevné a zdravé vzťahy prejdú skúškami, ktoré ich nečakane naštrbia, alebo naopak posilnia. Objavia sa konflikty, zareagujeme prehnane, urobíme chyby, a zrazu sa v jednej chvíli naštrbí budovaná dôvera a vzťah je narušený. Či vydrží, závisí od prístupu oboch ľudí v ňom a toho, či sú schopní jeho nápravy.
Každý vzťah prejde rôznymi krízami, malými aj veľkými, ktoré môžu byť buď príležitosťou na posilnenie vzájomného puta, alebo, naopak, môžu spôsobiť odcudzenie a narušiť blízkosť. V každom vzťahu sa objavia chvíle, ktoré nás poriadne preveria. Tieto momenty sú pomerne časté, pretože vznikajú, keď sa vzťah prehĺbi a ľudia sa voči druhému viac otvoria. Ide o dynamiky, ktoré nás konfrontujú s našimi silami i slabosťami. Takéto situácie môžeme vedome využiť na prehĺbenie vzájomného spojenia, lepšie pochopenie, vybudovanie dôvery a posilnenie vzťahu samotného.
Pre lepšie pochopenie týchto výziev vo vzťahoch sa v tomto článku zameriam na 7 vybraných vzťahových dynamík. Niektoré nás zaskočia, iné vyvolajú zmätok alebo úzkosť, ale v konečnom dôsledku nám všetky zložia ružové okuliare a pripomenú nám, že vzťahy sú nielen plné príjemných chvíľ, ale vyžadujú aj veľa sebareflexie a úsilia.
1. Priepasť očakávaní
Jednou vetou: Sme odlišní, máme iné predstavy a očakávania a keď sa nestretnú, vzniká napätie.
Jednou z najčastejších dynamík vo vzťahoch je nesúlad očakávaní. Každý z nás vstupuje do vzťahu s predstavami formovanými skúsenosťami, hodnotami a kultúrnym zázemím. Očakávame, ako by mal vzťah vyzerať, aké prejavy náklonnosti sú dôležité a čo by si partneri mali dávať. Niektoré očakávania vyslovíme, iné považujeme za samozrejmé a ani si neuvedomujeme, že druhý o nich nemusí ani len tušiť. Každý človek má iné skúsenosti a náklonnosť či starostlivosť prejavuje inak.
Ak sa očakávania nekomunikujú, skôr či neskôr prichádza frustrácia z nenaplnených potrieb. Situácia sa zhoršuje, ak obaja predpokladajú, že partner by mal vedieť, čo ten druhý chce, hoci to nikdy nepovedali. Výsledkom môžu byť opakované sklamania, ktoré vzťah postupne emocionálne ochladzujú. Častým sprievodným znakom, že sa niečo také deje, sú pocity frustrácie, pasívno-agresívne prejavy a hádky, v ktorých si partneri vyčítajú nedostatok snahy a záujmu. A nemusí ísť o to, že by sa nesnažili, robia veci len spôsobom, ktorý ten druhý nevníma ako dostatočne hodnotný a dôležitý.
Príklad: Anna očakáva, že si s ňou partner Peter každý večer sadne a porozpráva sa, pretože to vníma ako základ blízkosti. Peter však lásku prejavuje inak. Upratuje, natankuje jej auto, pripraví večeru. Anna sa cíti prehliadaná, Peter je zaskočený, pretože v jeho očiach robí všetko správne. V predchádzajúcich vzťahoch bol za tieto prejavy ocenený, preto očakáva, že aj Anna ich bude vnímať rovnako. Ak by obaja pokračovali bez komunikácie, napätie by mohlo rásť, až by sa začali cítiť vo vzťahu nepochopení a neocenení.
Ako by to mohlo vyzerať: Anna s Petrom si večer sadnú a pohovoria si o svojich potrebách a predstavách. Anna vysvetlí, že pre ňu je dôležité mať čas na spoločný rozhovor, aby cítila blízkosť a záujem. Peter vysvetlí, že náklonnosť prejavuje inak, sústredí sa na pohodlie druhého, pretože nikdy nebol zvyknutý zdieľať to, čo prežíva a rozprávať sa o tom. Obaja pochopia, že láska sa môže prejavovať rôzne, a dohodnú sa, že minimálne raz za týždeň si vyhradia čas na spoločný rozhovor, pričom Anna si viac začne všímať a vážiť, čo všetko pre ňu Peter robí, aj keď to dovtedy brala ako samozrejmosť.
Čo s tým môžeme robiť? Úprimne a otvorene komunikujte svoje potreby a očakávania. Druhý človek nevie čítať myšlienky. Ak niečo chcete, povedzte to jasne a priamo. Zároveň si overte, či sú vaše očakávania realistické a či ich druhý človek dokáže a chce naplniť. Učte sa o jazykoch lásky druhých ľudí, možno vám prejavujú náklonnosť len iným spôsobom, než očakávate alebo na aký ste zvyknutí.
Otázky na zamyslenie: Kedy naposledy ste cítili, že vaše očakávania neboli naplnené? Ako ste na to reagovali? Komunikovali ste vaše potreby a očakávania priamo a konštruktívne, alebo ste čakali, že to druhému proste dôjde?
2. Zahltenie emóciami
Jednou vetou: V konfliktoch nás môžu ovládnuť emócie až natoľko, že stratíme schopnosť racionálne myslieť a komunikovať.
V každom vzťahu sa objavia nezhody. Či už ide o drobné nedorozumenia alebo vážnejšie hádky, reagujeme na ne rôzne podľa toho, aké pocity v nás konflikty vyvolávajú. Niekto dokáže zachovať chladnú hlavu aj v náročných situáciách, iný má pri konflikte pocit ohrozenia a automaticky prechádza do stresovej reakcie. Dokonca je to aj biologicky dané. Čím nižšia je naša tolerancia na stres a konflikty, tým ľahšie skĺzneme do režimu „bojuj alebo uteč“. Srdce nám začne biť rýchlejšie, stúpne adrenalín a kontrolu prevezmú naše emócie.
Cítime stres, strach, paniku, vinu, hnev alebo smútok tak silno, že sa cítime, že nám ide doslova o život. Začneme reagovať impulzívne, teda prchko. Ak sa to stane obom partnerom naraz, situácia môže rýchlo eskalovať. Strácame kontrolu nad tým, čo hovoríme a robíme, a v zlomku sekundy môžeme nechtiac zraniť či ublížiť. Keď sa cítime byť akýmkoľvek spôsobom ohrození aj emocionálne, logika ustupuje do úzadia a podvedome sa snažíme ochrániť vlastné záujmy a rýchlo obnoviť pocit bezpečia.
Krátka pauza alebo dočasné vzdialenie sa od konfliktu môže paradoxne vzťah posilniť. Dáva obom partnerom priestor spracovať svoje emócie, upokojiť sa a získať nadhľad. Namiesto toho aby sa hádka stupňovala, každý má možnosť pochopiť svoje pocity a pripraviť sa na konštruktívnejší rozhovor. Okrem toho mierne odstúpenie môže prirodzene posilniť vzájomnú túžbu, keď niekoho na chvíľu nemáme pri sebe uvedomíme si jeho hodnotu v našom živote ešte viac.
Príklad: Milan so Soňou sa hádajú, kto mal vyzdvihnúť deti zo škôlky. Soňa je po náročnom dni vyčerpaná a zo zúfalstva začne na Milana kričať, že jej vôbec nepomáha. Milan sa cíti ukrivdený, odchádza z miestnosti a tresne dverami. V tejto chvíli sú obaja zahltení, Soňa frustráciou a hnevom, Milan pocitom krivdy a obviňovania.
Ako by to mohlo vyzerať: Soňa Milanovi povie, že sa cíti byť úplne vyčerpaná a Milanovi povie, aby odteraz vždy vopred dohodli, kto deti vyzdvihne, pretože to vždy riešia až na poslednú chvíľu. Milan sa pokúsi Soňu vypočuť, pochopiť a následne sa pokúsia vymyslieť, čo robiť inak, aby na druhého nepridávali dodatočný tlak. Soňa sa cíti byť vypočutá a Milan ukazuje ochotu nájsť riešenie, ktoré bude pre oboch prijateľné, čím zvyšujú šancu na zníženie stresu v budúcnosti.
Čo s tým môžeme robiť? Naučte sa rozpoznávať citlivé miesta toho druhého a dohodnite si pravidlá na riešenie konfliktov. Nie ste nepriatelia, lepší prístup je, že stojíte spoločne voči nejakému problému, ktorý sa objavil a na ktorý hľadáte riešenie. Pomôcť môže napríklad spoločná dohoda, že v emočne vypätých situáciách si dáte krátku pauzu, aby ste sa upokojili, a o probléme sa porozprávate až vtedy, keď budete schopní reagovať s chladnou hlavou. Pomôcť môžu dychové cvičenia, vedomá zmena prístupu k riešeniu konfliktov alebo jednoduchý spôsob, ako zastaviť eskaláciu: „Potrebujem chvíľu, aby som sa upokojil(a), môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“
Otázky na zamyslenie: Kedy naposledy ste sa počas konfliktu cítili zahltení emóciami? Aké pocity to boli a ako to ovplyvnilo vaše správanie a komunikáciu? Čo sa dá v takých chvíľach robiť inak, aby ste zabránili eskalácii? Pomáha vám dať si pauzu, aby ste sa upokojili, alebo máte tendenciu okamžite reagovať impulzívne? Aké konkrétne kroky by ste vedeli podniknúť na zníženie emocionálneho napätia vo vzťahu?
3. Prelievanie pocitov a zodpovedností
Jednou vetou: V blízkom vzťahu sme ako spojené nádoby – emócie jedného sa môžu preliať do druhého, rovnako ako záťaž zodpovedností alebo iných ťažkostí, ktoré si často ani neuvedomujeme.
Určite ste už zažili situáciu, keď niekto vo vašom okolí pôsobil pokojne, no pod povrchom v ňom niečo vrelo. A čím viac to v sebe dusil, tým silnejší diskomfort ste začali pociťovať aj vy. Čo sa vtedy deje?
Ak máme k niekomu blízko, vytvorí sa medzi nami nielen citové, ale aj energetické spojenie. Keď zdieľame spoločný priestor a citovú väzbu, naše pocity a nálady sa môžu vzájomne ovplyvňovať, často aj bez toho, aby sme si to uvedomovali. Môže sa to stať s romantickým partnerom, ale aj s kolegom či spolubývajúcim. Čím hlbšie je naše prepojenie, tým viac sa vzájomne vnímame a ovplyvňujeme. Vo vzťahu potom fungujeme ako dve nádoby spojené neviditeľnou trubičkou.
Keď jeden potláča svoje emócie, môžu sa nevedomky prejaviť cez druhého. Ten môže byť podráždený, smutný alebo vybuchnúť pre maličkosť bez zjavného dôvodu. Pároví terapeuti dobre vedia, že v blízkych vzťahoch sa emócie zdieľajú, pretože ľudia fungujú ako prepojený celok, ako spojené nádoby. Podobne je to aj so zodpovednosťou. Ak sa jeden vyhýba svojim povinnostiam a necháva všetko na druhého, jeden je preťažený, zatiaľ čo druhý uvoľnený.
Tento jav ukazuje, ako hlboko nás vzťahy spájajú, najmä v rovine našich neviditeľných vnútorných svetov. Naše pocity nemusia byť vždy len naše – môžu odrážať to, ako sa cítime pri iných a čo sa na nás prenáša. Nespracované emócie a neprevzaté zodpovednosti sa tak môžu stať bremenom, ktoré vo vzťahu vytvára ešte väčšiu záťaž. Nie všetci však preberajú emócie rovnako intenzívne. Náchylnejší sú najmä tí so zvýšenou empatiou a citlivosťou. Môže sa tiež stať, že niekto nás nabije pozitívnymi pocitmi, ktoré sa na nás takto prenesú. Na to ale frflať asi nebudete.
Príklad: Rišo bol od detstva vedený k tomu, aby potláčal svoje emócie. Stal sa z neho analytický muž, ktorý vníma emócie ako obmedzujúce a nepotrebné. Keď sa dal dokopy s Ninou, ktorá je emocionálna a tvorivá, ich vzťah bol miestami napätý, čo sa ešte viac zhoršilo po narodení dieťaťa. Rišo sa cíti pod stresom z otcovstva a pracovných povinností, no svoje pocity rieši len nadmerným športom, po ktorom cíti aspoň fyzickú úľavu. Nina však vidí, že Rišo je čoraz viac pod tlakom a vyzerá byť nesvoj, ale on s tým nič nerobí. Postupne aj ona začína pociťovať čoraz väčší stres a úzkosť, niekedy sa dokonca cíti, akoby sa šla zblázniť. Je to preto, že Rišove potlačené pocity začínajú vychádzať cez ňu, keďže je na neho citovo veľmi naladená.
Ako by to mohlo vyzerať: Nina vytvorí bezpečný priestor, aby sa Rišo mohol podeliť o svoje pocity. Pomôže mu pomenovať, čo ho trápi, a navrhne, ako by mohli situáciu zvládnuť. Ak je toho na Ninu príliš, navrhne, aby Rišo vyhľadal kouča alebo terapeuta, ktorý mu pomôže lepšie sa vysporiadať so svojimi emóciami, čo pomôže nielen jemu, ale aj vzťahu ako takému.
Čo s tým môžeme robiť? Keď pochopíme, že čím bližšie k niekomu máme, tým sme ako spoločné nádoby, ktorých obsah sa môže vzájomne prelievať, núti nás to prevziať väčšiu zodpovednosť za to, čo je naše. Ak to dokážu obaja, vzťah bude nielen vyváženejší, ale aj odolnejší voči skrytým napätiam, ktoré by inak mohli prerásť do vážnych problémov.
Otázky na zamyslenie: Kedy ste si naposledy všimli, že sa vaše emócie alebo stres odrazili na niekom inom vo vašom okolí? Ako sa to prejavilo a čo ste cítili? Ako reagujete, keď si všimnete, že vaše potlačené pocity začínajú ovplyvňovať vzťahy okolo vás? Aké kroky môžete podniknúť, aby ste lepšie zvládali a vyjadrovali svoje emócie a zbavili sa stresu? Ako môžete vo vzťahu vytvoriť priestor na vyjadrenie emócií a prevziať zodpovednosť za svoje pocity, aby ste zlepšili vzájomnú rovnováhu?
4. Pasca zdúvania sa a potláčaného hnevu
Jednou vetou: Nekomunikované sklamania, frustrácie a potlačený hnev sa hromadia, až nakoniec vybuchneme alebo začneme voči druhému cítiť väčší emocionálny odstup.
Je veľmi pravdepodobné, že ste sa už ocitli v situácii, keď sa na vás niekto zdul, sfučal, začal sa vám vyhýbať alebo komunikoval len cez zuby, a vy ste vôbec netušili, čo sa stalo. Možno ste takto reagovali aj vy. Tento mechanizmus je pomerne jednoduchý: cítime sa sklamaní, nahnevaní alebo podráždení, no nedokážeme tieto pocity komunikovať priamo, napríklad zo strachu z konfliktu, a tak ich potlačíme. Tieto emócie sa hromadia a najlepšie sa vyjadrujú tým, že sme zrazu „zdutí“.
Ak sme si osvojili tento vzorec správania sa, pravdepodobne nie sme zvyknutí otvorene komunikovať svoje myšlienky, pocity, potreby a očakávania. Zároveň nás strach z hádok a konfliktov vedie k tomu, že sa vyhýbame vyjadreniu toho, čo naozaj cítime. Problém nastáva, keď v sebe potláčame veľké množstvo emócií, ktoré sa nakoniec „prevalia“ v explozívnej reakcii. Takáto reakcia môže druhým prísť ako neprimeraná, pretože v tej chvíli nám takpovediac odpáli dekel a von z nás vychádza všetko to, čo sme doteraz potláčali.
Tento mechanizmus je typický pre ľudí, ktorí ignorujú svoje pocity, nerešpektujú svoje hranice a limity, alebo nie sú v kontakte s tým, čo skutočne cítia. Hoci si tieto pocity neuvedomujú, hnev, podráždenosť a frustrácia sa v nich hromadia, a nakoniec, keď už to neunesú, vybuchnú. Tento spôsob zvládania konfliktov vytvára tlak na seba aj svoje okolie, ktorý sa môže eskalovať do neprimeraných reakcií. Výsledkom býva nárast vzťahového stresu a úzkosti, pretože sa naruší emočné bezpečie vzťahu, kým ten, kto sa zdúva, opäť nevyfučí a komunikácia sa obnoví.
Príklad: Elena je na prvý dojem pomerne komplikovaná osobnosť. Všetko musí byť podľa jej predstáv a nie je ľahké jej vyhovieť. Pozná to aj jej partner Jožko, ktorému sa občas stane, že domov príde neskôr, než je zvyčajne. Keď sa to stane, Elena sa mu ani nepozdraví, sfučaná ho obchádza, nekomunikuje s ním. Elena si totiž myslí, že jej všetko musí vopred hlásiť a ak to neurobí, cíti hnev a Jožkovi to dá vyžrať. On okolo nej potom celý večer chodí po špičkách, plný strachu, ako dlho sa s ním Elena nebude baviť tentokrát.
Ako by to mohlo vyzerať: Jožko sa rozhodne svojej partnerke povedať, že takéto trestanie mu ubližuje, pretože v ňom vyvoláva pocity úzkosti a paniky. Elena si uvedomí, že aj napriek svojim nutkaniam by sa mala správať lepšie, inak tento vzťah zničí a ostane sama. Obaja sa dohodnú, že s pomocou terapeuta sa naučia otvoriť komunikáciu o svojich pocitoch a potrebách spôsobom, ktorý sa vyhne pasívno-agresívnemu správaniu. Jožko sa naučí, ako vyjadriť svoje hranice bez strachu, a Elena pochopí, že nespokojnosť nemusí dávať najavo tichom alebo ignorovaním druhej osoby. Spoločne objavia, že pod Eleniným hnevom sa v skutočnosti skrýva strach z opustenia, ktorý sa stáva intenzívnym, keď sa Jožko bez vysvetlenia niekde zdrží. Dokonca si tiež uvedomila, že má strach zo zraniteľnosti, necíti sa totiž komfortne vyjadrovať svoje sklamania a iné ťaživejšie pocity, komfortnejšie je pre ňu nafučať sa a nahnevať. Spolu s Jožkom sa teda rozhodnú, že zapracujú hlavne na tom, aby sa obaja cítili bezpečne zdieľať to, čo si myslia a cítia.
Čo s tým môžeme robiť? Naučíme sa zdravým, bezpečným a konštruktívnym spôsobom vyjadrovať hnev, aby sme tým neubližovali partnerovi. Zároveň sa naučíme identifikovať naše hranice, pocity a obavy, a to, ako sa môžeme správať lepšie, aby druhá osoba pocítila bezpečie a rešpekt.
Otázky na zamyslenie: Kedy ste naposledy zažili, že sa niekto na vás zdul, začali si držať odstup alebo prestal komunikovať? Ako ste na to reagovali a čo ste si vtedy mysleli? Aké následky má tento spôsob správania na váš vzájomný vzťah? Ak ste sa zduli vy, ako sa cítite, keď potláčate svoje pocity, namiesto toho, aby ste ich komunikovali? Prečo je pre vás ťažké vyjadriť svoje pocity otvorene? Ako by ste mohli vo svojom vzťahu zlepšiť spôsob, akým vyjadrujete nespokojnosť alebo hnev, aby to neškodilo vám ani druhému? Aké konkrétne kroky môžete podniknúť, aby ste vyjadrili svoje pocity skôr, než sa nahromadia?
5. Zrkadlenie tráum a dávnych krívd
Jednou vetou: Čím viac sa s niekým zblížime, tým viac sa odhalia aj naše bolestivé miesta, zranenia z minulosti alebo črty, ktoré v sebe potláčame, alebo o ktorých ani nevieme.
Vo vzťahoch nie sú všetky chvíle len šťastné a bezstarostné. Ak niekto túži po čistých, pozitívnych a bezstarostných momentoch, hlboké a dlhodobé vzťahy môžu pôsobiť zahlcujúco. Partneri si občas môžu nechcene stúpiť na nezahojené emočné rany, ktoré však môžu byť vyliečené, ak vzťah poskytne inú skúsenosť, než tú, ktorá tieto rany spôsobila. Nie všetci sme vzťahovo traumatizovaní, no každý z nás si nesie z minulosti nepríjemné zážitky, krivdy a bolesť. Niektorí vo väčšej miere, iní v menšej.
V blízkych vzťahoch, najmä v romantických, môže dôjsť k situáciám, keď nevedomky vyvoláme u partnera pocity, ktoré spustia staré rany. Minulosť sa začne prelínať s prítomnosťou. Svojím správaním alebo reakciou môžeme pripomenúť niekoho z minulosti, kto nám ublížil, alebo vzťah, ktorý zanechal stopy. Práve v týchto chvíľach sa môže stať, že pocitovo opäť prežívame minulosť, aj keď situácia vyzerá na prvý pohľad nevinná. Partner nám môže nevedomky ukázať naše potlačené pocity a črty osobnosti. Také, ktoré si vôbec nechceme priznať, že ich máme, pretože s nimi nechceme mať nič spoločné.
Vo vzťahoch dochádza k neustálemu prelínaniu svetla a tieňov. Svetlo predstavuje naše vedomé stránky, teda to, čo si uvedomujeme a čo poznáme. Tiene sú potlačené, nespracované a často bolestivé aspekty našej psychiky, ktoré si nesieme so sebou. Blízka osoba nám tieto tiene zrkadlí, čím sa stávajú viditeľnými. Práve tieto tiene, ktoré sa skryto odrážajú v reakciách nášho partnera, sa dostávajú na svetlo. Niekedy si ani neuvedomujeme, že to, čo nás na partnerovi irituje alebo zraňuje, môže byť zrkadlom našich vlastných nevyliečených zranení.
Ako k tomu pristúpiť?: Keď si partneri uvedomia, že niektoré reakcie pochádzajú z minulosti a sú spojené so starými zraneniami, môže to byť príležitosť na rast a zmenu. Ak sa naučíme rozpoznať, čo v nás partner nevedome spúšťa, môžeme to vnímať ako príležitosť na hlboké sebapoznanie. Pokiaľ obaja partneri zdieľajú tento prístup, môže to viesť k transformácii a uzdraveniu vzťahu.
Príklad: Štefan si v garáži vždy zloží svadobnú obrúčku predtým, ako ide umývať auto. V jeden deň si ju však zabudol nasadiť a keď vošiel do kuchyne, jeho manželka Jarka si to okamžite všimla. V tom momente zmrzla, nevedela sa ani nadýchnuť. Po lícach jej začali stekať slzy. Štefan nechápal, čo sa deje, bol preč len pol hodinu, kým si umyl auto. No Jarka videla jeho ruku bez prsteňa a okamžite začala myslieť na to, že jej Štefan náhle ide povedať, že ich vzťah skončil. V tej chvíli sa vyplavili veci z minulosti, na ktoré už roky nemyslela. Začala sa cítiť, ako keď jej otec odišiel bez vysvetlenia a už sa domov nevrátil. Rovnaký pocit mala aj vtedy, keď jej minulý manžel pri hádke zahodil obrúčku a nadránom ju vyhodil z domu. Ostala na ulici sama, bez vecí, bez podpory. Pri pohľade na Štefana zrazu videla svojho otca a minulého manžela. Pocity, ktoré prežívala pred rokmi, sa v nej opäť prebudili.
Ako by to mohlo vyzerať: Keď sa Jarka upokojí a zastabilizuje, Štefan sa začne zaujímať o to, čo sa vlastne stalo. Dozvie sa, aké pocity v jeho manželke vyvolala úplná banalita a čo je ich príčinou. Spoločne sa rozhodnú prehĺbiť vzťah tým, že sa porozprávajú o svojich strachoch, ranách a obavách, aby vedeli byť jeden pre druhého, keď sa podobné spúšťače opäť objavia. Takto môže vzťah zosilnieť, pretože prináša nielen bolesť, ale aj šancu na uzdravenie, keď zažijú opak toho, čo ich v minulosti najviac zranilo.
Čo s tým môžeme robiť? Viac spoznáme svoje bolestivé miesta a ak je to potrebné, ponoríme sa do nich sami alebo s odborníkom, aby sme spracovali najtraumatickejšie zážitky a rany uzdravili. Tento proces si vyžaduje čas a trpezlivosť. Keď sa pozrieme na to, čo spúšťa naše intenzívne reakcie, lepšie pochopíme, prečo reagujeme, ako reagujeme. Ak nás napríklad irituje niekoho emociálnosť, môže to byť preto, že sa hanbíme za vlastné pocity a necítime sa bezpečne ich vyjadrovať. Týmto spôsobom sa naučíme lepšie porozumieť sebe aj druhým, staneme sa viac uvedomelými a zároveň aj lepšími partnermi.
Otázky na zamyslenie: Čo ma na druhom človeku najviac irituje? Prečo je to moje citlivé miesto? Môže to súvisieť s niečím z mojej minulosti? Kedy naposledy som mal/a silnú emocionálnu reakciu na niečo, čo sa na prvý pohľad javilo ako drobnosť? Existujú situácie alebo reakcie, ktoré ma nevedome vracajú k niečomu, čo sa mi stalo v minulosti? Ako vnímate vplyv svojich minulých skúseností na vaše aktuálne správanie vo vzťahu a čo by ste chceli zmeniť?
6. Sklon vracať sa k veciam nevyriešeným a neuzavretým
Jednou vetou: Ľudská myseľ má prirodzený sklon vracať sa k nevyriešeným a neuzavretým veciam, pretože sme nastavení na to, aby niečo malo jasný začiatok a koniec.
Niektoré filmy a knihy majú otvorené konce, dej nie je jasne uzavretý, a ľudia majú rôzne interpretácie toho, čo sa vlastne stalo, a necítia taký kľud, ako keď je príbeh jasne ukončený. Alebo sa s nami odrazu niekto prestane rozprávať, z nášho života sa bez vysvetlenia vytratí, a my sme zahltení myšlienkami o tom, čo sa vlastne stalo. Tieto nevyriešené situácie sa vo vzťahoch stávajú častým problémom. Neustálym premýšľaním o minulosti sa snažíme zaplniť prázdnu dieru, ktorá vznikla, pretože niečo nebolo dostatočne „vyriešené“. Preto sa napríklad tak veľa hovorí aj o fenoméne ghostingu, kde komunikácia s druhou osobou končí náhle a bez vysvetlenia. To niektorých ľudí veľmi citovo zasiahne, pretože sa stále zamýšľajú nad tým, čo sa stalo, alebo čo urobili zle.
Počas hádky sa môžeme rozhodnúť mlčať len preto, aby bol konečne kľud. Alebo si všimneme, že partnerka sa už nechce o niečom rozprávať, a problém necháme vyprchať do stratena. Počujeme slová „nechaj to tak“ alebo „nechcem to riešiť“, no aj tak nás nejaká vec neustále trápi, pretože nie je dostatočne vydiskutovaná, a teda problém nebol uzavretý. Môžeme premýšľať nad minulými vzťahmi, ktoré skončili náhle alebo za nejasných okolností, aj keď momentálne sme v lepšom a oveľa zdravšom vzťahu.
Všetky takéto náhle useknuté a nevyriešené veci, po ktorých nemáme pocit, že niečo bolo dostatočne vykomunikované, dotiahnuté do konca, uzavreté, sú poznačené javom známym ako Zeigarnikov efekt. Podľa tohto efektu naše mysle zostávajú "viazané" na nevyriešené záležitosti, ktoré stále "visia vo vzduchu". Keď niečo nie je ukončené, ako napríklad hádka, nezodpovedaná otázka alebo neuzavretý vzťah, naše mysle sa k tomu neustále vracajú, pretože ich vnímame ako problém, ktorý doteraz nemá dané riešenie. Tento nedostatok uzavretia spôsobuje vnútorný diskomfort, ktorý bráni našej schopnosti pohnúť sa ďalej alebo viac oceniť vzťahy, v ktorých cítime väčší komfort a pohodu.
Príklad: Mária zažila dlhoročný turbulentný vzťah, ktorý musela ukončiť, pretože sa z nej stala úplná troska. Mala pocit, že Julo je jej životný partner, raz si všetko uvedomí a zmení sa na láskyplného človeka, aj keď bol dosť často toxický a Máriu si vôbec nevšímal, čím utrpelo jej sebavedomie. Po tom, ako ho opustila, si Mária našla nového partnera, s ktorým sa cíti oveľa lepšie, no stále sa niekedy pristihne, že myslí na to, že najviac v živote aj tak ľúbila Jula, aj keď už racionálne vie, že nikdy by oni dvaja nemohli byť spolu šťastní. Stačí, aby vo svojom telefóne zazrela ich spoločnú fotku, a zrazu začne premýšľať o minulosti, teda o tom, čo bolo a mohlo byť. Jej súčasnému partnerovi však pripadá, že je v minulosti zaseknutá a nevie sa pohnúť z miesta.
Ako by to mohlo vyzerať: Mária si uvedomí, že potrebuje partnera, ktorý jej dopraje viac času a priestoru na to, aby sa postupne vysporiadala s minulosťou. Vyhľadá pomoc odborníka, ktorý jej pomôže prejsť procesom uzavretia toho, čo bolo, spracovania nespracovaných pocitov a postupného odpustenia sebe aj jemu, aby sa mohla naplno sústrediť na vzťah, ktorý má. Tým sa vyhne tomu, že sa stratí v myšlienkach o minulosti alebo bude pôsobiť, že je stále zaseknutá v minulosti. Začne pracovať na tom, aby sa vysporiadala s nezodpovedanými otázkami a pocitmi, ktoré zostali po skončení jej bývalého vzťahu s Julom. Vďaka tomuto procesu bude schopná nielen prijímať svoj súčasný vzťah, ale aj ho naplno prežívať, pretože sa bude môcť konečne sústrediť na prítomnosť, na svojho partnera a na to, čo by chcela dosiahnuť v budúcnosti. Svojmu partnerovi bude viac zdieľať, čím prechádza, aby vo vzťahu nechcene nevyvolávala neistotu.
Čo s tým môžeme robiť? Je dôležité pracovať na uzavretí svojej minulosti alebo aspoň na aktívnej snahe o to. Spory s partnerom by sme mali uzatvoriť tak, aby po každej škriepke, nedorozumení alebo konflikte mali obaja pocit, že vec je dostatočne uzavretá, či už ospravedlnením, nájdením riešenia, vydiskutovaním si vecí alebo jednoducho daním pomyselnej bodky za tým, čo sa udialo. Ak je situácia emočne intenzívna, dohodnime sa, že sa k tomu vrátime obaja neskôr s chladnou hlavou. Predstavte si, že každá situácia je akoby samostatný príbeh. Vašim cieľom je nájsť moment, kedy obaja pocítite, že tento príbeh je uzavretý a môžete sa pohnúť ďalej. Je to o tom, aby ste našli spôsob, ako si navzájom ukázať, že to, čo sa stalo, je pochopené, prijaté a skončené, aby ste ho už nemuseli prežívať stále dookola.
Otázky na zamyslenie: Kedy ste si naposledy uvedomili, že sa vám myšlienkami vracajú nevyriešené situácie, ktoré vám bránia plne sa sústrediť na prítomnosť? Máte pocit, že vaše minulé vzťahy sú dostatočne uzavreté? Ak nie, skúste si mentálne predstaviť, čo by sa malo stať, aby boli. Aké konkrétne kroky by ste mohli podniknúť, aby ste uzavreli minulé konflikty, neuzavreté situácie a vzťahy a cítili, že je to za vami? Ak sa to týka vášho súčasného vzťahu, je potrebné sa k niečomu vrátiť a vydiskutovať si to lepšie?
7. Udržiavanie rovnováhy medzi blízkosťou a slobodou byť samým sebou
Jednou vetou: Zdravý vzťah je dynamický – ľudia sa zblížia, doprajú si priestor, cítia slobodu, no stále chcú byť spolu a sami sebou.
Aby sme dokázali budovať zdravé vzťahy, potrebujeme pevné a pružné hranice. Znamená to mať jasný pocit vlastnej identity, čo neznamená nič iné ako to, že poznáme naše potreby, túžby, očakávania, ale aj limity. Stručne povedané, ide o schopnosť povedať áno tomu, čo je pre nás dobré, a nie tomu, čo naše hranice prekračuje, alebo to nechceme zažívať. Zdravé vzťahy sú založené na bezpečí a dôvere, čo nám umožňuje mať vlastnú autonómiu a zároveň sa zbližovať s druhými ľuďmi bez toho, aby sme mali pocit, že strácame sami seba alebo sa musíme meniť, aby sme boli dosť dobrí.
Keď si partneri vytvoria priestor na vlastné hranice, umožní im to rásť individuálne aj spoločne. Vzniká rovnováha medzi blízkosťou a nezávislosťou, kedy vedia, že môžu byť sami sebou, no zároveň sa môžu na seba spoľahnúť. Táto rovnováha vzťah posilňuje.
Naopak, v závislých vzťahoch sa táto rovnováha stráca. Keď máme pocit, že bez druhého človeka nedokážeme existovať, úzkostlivo na ňom lipneme a zapĺňa celú našu myseľ. Nechceme tráviť žiadnu voľnú chvíľu bez neho, až kým sa partner necíti ako v pasci, vzťah ho dusí a nemá priestor ani na nádych.
Ďalším extrémom je vzťah založený na manipulácii a kontrole, kde dominantnejší partner očakáva, že ten druhý sa bude správať ako jeho poslušný psík, bez slobody a vlastnej identity.
Prílišná blízkosť môže časom vyvolať frustráciu alebo ponorkovú chorobu. Paradoxne, vzťahu často prospievajú obdobia, keď si partneri doprajú priestor na vlastné záujmy a priority. Táto rovnováha medzi blízkosťou a nezávislosťou vzťah prehlbuje, kým jej narušenie ho môže postupne rozkladať.
Príklad: Patrik je úzkostlivý a keď začne randiť so Simonou, neustále sa obáva, že by ho mohla podviesť alebo vymeniť za niekoho iného. Ani po pol roku vzťahu sa jeho neistota nezmierni, začne Simone kontrolovať Instagram, podozrieva ju, keď ide von s kamarátmi, a ak sa mu dlhšie neozýva, prepadá ho panika. Keď sú spolu, tlačí na pílu, plánuje spoločné aktivity bez prestávky, pretože chce, aby spolu trávili všetok čas. Simona sa však cíti čoraz viac zviazaná, vzťah ju prestáva tešiť a Patrik ju postupne prestáva priťahovať.
Ako by to mohlo vyzerať: Simona otvorene povie, že potrebuje viac priestoru, pretože sa vo vzťahu cíti pod tlakom a stiesnene. Patrik si uvedomí, že ak nič nezmení, vzťah sa rozpadne, a svojím správaním by spôsobil presne to, čoho sa najviac obáva. Rozhodne sa preto pracovať na vlastnej neistote a obavách. Zároveň si so Simonou vybudujú lepšiu komunikáciu, aby sa obaja cítili emočne v bezpečí. Simona uzná, že niekedy mohla pôsobiť chaoticky a nepredvídateľne.
Patrik sa postupne viac sústredí na vlastné záujmy a zapracuje na sebe, čo mu posilní sebadôveru a sebavedomie, a to paradoxne posilní celý vzťah. Simona cíti väčšiu voľnosť, zatiaľ čo on zisťuje, že ponechať niekomu priestor neznamená stratiť ho. Obaja sa začnú cítiť komfortnejšie a naplno si užívajú spoločný život, pričom každý má dostatok priestoru aj pre seba. Patrik si osvojí väčšiu sebadôveru a uvedomí si, že vzťah funguje lepšie, keď ho neovláda strach, ale vzájomná dôvera. Simona vníma viac slobody, no ich spojenie sa prehlbuje, pretože ich drží pohromade zdravá blízkosť, nie závislosť.
Čo s tým môžeme robiť? Vybudujeme si zdravé hranice, teda si zadefinujeme, čo chceme, po čom túžime, čo potrebujeme a čo už pre nás nie je prijateľné. Naučíme sa komunikovať svoje potreby jasne, bez obviňovania a manipulácie. Budeme pracovať na vlastnej sebadôvere, aby sme vo vzťahu nevyhľadávali záchranu, ale rovnocenné partnerstvo. Dôležité je tiež vedieť rozlišovať medzi zdravou blízkosťou a nezdravým lipnutím. Ak máme pocit, že bez partnera nevieme fungovať, je to signál, že by sme sa mali viac zamerať na budovanie vlastného vnútorného sveta, záujmov a stability. Vo vzťahu sa snažíme vytvárať prostredie, kde sa obaja cítia bezpečne a slobodne. Ak sa objavia pochybnosti, skúsme ich riešiť cez otvorenú komunikáciu namiesto kontroly a podozrievania. Zdravý vzťah znamená, že sme spolu, ale nie na úkor vlastnej identity, vieme teda byť sami sebou a súčasne aj spolu.
Otázky na zamyslenie: Poznáte svoje hranice a komunikujete ich partnerovi? Ako vnímate zdravú rovnováhu medzi blízkosťou a osobnou slobodou vo vašom vzťahu vy konkrétne? Máte pocit, že môžete mať sami seba, alebo sa partnerovi príliš prispôsobujete, alebo naopak ste vy, komu druhí musia za každú cenu vyhovieť? Ako reagujete, keď cítite, že vaše osobné záujmy alebo potreby nie sú rešpektované alebo vnímané? Akým spôsobom si zabezpečujete čas a priestor pre vlastný rast? Máte svoje vlastné záľuby a priateľov aj mimo vzťahu? Ako rozpoznávate, či sa váš vzťah začína stáť príliš závislým, a čo robíte, aby ste udržali rovnováhu medzi spoločným životom a vlastnou autonómiou?
Záver
Sedem javov, ktoré som spomenul vyššie, od emocionálneho zahltenia cez priepasť očakávaní, nevyriešené veci z minulosti, krivdy a frustrácie až po zrkadlenie tráum a večnú dilemu medzi blízkosťou a nezávislosťou, tvorí neviditeľnú sieť, ktorá ovplyvňuje takmer každý citovo bližší vzťah. Tieto dynamiky sa často odohrávajú pod povrchom a ak si ich nevšimneme včas, môžu nás viesť k nepochopeniu a nespokojnosti.
Ak ich však rozpoznáme a uvedomíme si ich včas, získame moc nad vlastnými reakciami. Môžeme sa rozhodnúť, že začneme pracovať na sebe, na svojich vzorcoch správania a na samotnom vzťahu. To nám umožní premeniť každú výzvu na príležitosť na rast.
Ľudská psychológia je nesmierne komplexná a naše vzťahy sa niekedy komplikujú aj úplne bežnými javmi, ako je napríklad postupná adaptácia na prítomnosť druhého človeka. Jeho blízkosť sa stane samozrejmosťou, počiatočné nadšenie vyprchá a naša pozornosť sa presunie k iným prioritám. Časom môžeme zabudnúť, aké dôležité je vážiť si to, čo máme.
Vzťahy však nie sú len o príjemných pocitoch, nadšení a bezstarostnosti. Často nám nastavujú zrkadlo, odhaľujú naše citlivé miesta a konfrontujú nás s našimi tienistými stránkami. Niekedy sa dokonca stane, že nás druhý človek ovplyvňuje viac, než si uvedomujeme. To, čo začalo ako zdroj radosti, sa môže zmeniť na zdroj frustrácie a bolesti. Práve v týchto momentoch sa ukazuje, či sme schopní rásť, či máme odvahu čeliť výzvam, ktoré vzťah prináša, a či sme ochotní na sebe pracovať.
V niektorých vzťahoch sme zraňovaní, iné zas zranenia odhalia, no tiež môžu v sebe ukrývať aj potenciál pre uzdravenie a transformáciu. Každý konflikt alebo ťažká skúška môže byť príležitosťou na prehĺbenie vzájomného spojenia, ak vieme, ako reagovať. Ak pochopíme príčiny problémov a začneme konať, môžeme získať viac než len prekonanie ťažkostí. Môžeme získať silnejší, hlbší a odolnejší vzťah.
Dynamiky, o ktorých som písal, sú len jedným z mnohých aspektov komplexnosti vzťahov. Existujú aj iné, niektoré jedinečné, pretože vznikajú v interakcii dvoch menej konvenčných ľudí. Ak tieto a podobné vzorce dokážeme rozpoznať a vedome na nich pracovať, výzvy sa môžu stať príležitosťami. Či už ide o využívanie prestávok počas hádok, otvorenú komunikáciu o potrebách a očakávaniach, zdieľanie emócií, sebapoznávanie alebo oživenie rutiny, každý krok nás môže priblížiť k väčšej harmónii. S každým zlepšením komunikácie a prehĺbením dôvery sa dostávame bližšie nielen k druhému, ale aj k hlbšiemu pochopeniu seba samých a podstaty života a toho, čo nás spája.
Zlepšenie je možné, len ak sú obaja partneri otvorení tomu, aby sa pozreli na svoje vzorce správania a boli ochotní pracovať na zmene. Prekážkou však môžu byť narcistické vzorce správania sa, ktoré sa niekedy objavujú v jednom alebo oboch partneroch. Tieto vzorce zahŕňajú zahladenie sa do seba, neschopnosť pripustiť si vlastné chyby, presvedčenie, že existuje len ich pravda, a neochotu vnímať perspektívy druhých. Ľudia s týmito tendenciami často nevedia správne vnímať a rešpektovať hranice druhého a neumožňujú svojim partnerom byť sami sebou. Ich život je založený na tom, že ostatní sa prispôsobujú ich potrebám a túžbam. V takýchto vzťahoch je veľmi ťažké udržať si vlastné hranice a autentickosť, pretože narcistický partner vyžaduje, aby všetko bolo podľa jeho predstáv. A často sa do tejto zmesi pridáva aj manipulácia a nadmerná kontrola, ktoré ešte viac utláčajú slobodu a sebarealizáciu partnera.
Nezáleží na tom, aký máte na vyššie uvedené myšlienky názor. Jedno je však isté – zdravé vzťahy si vyžadujú prácu. Vyžadujú odloženie ega, schopnosť sebareflexie, ochotu počúvať, priznať si chyby a meniť vlastné správanie, aby sme sa stali lepšími partnermi, priateľmi či spolupracovníkmi.
Vzťahy, ktoré prežijú a rozkvitnú, sú výsledkom vedomého úsilia, rastu a schopnosti vidieť aj za hranice vlastného ega.
Pretože ako povedal Carl Gustav Jung, „stretnutie dvoch osobností je ako kontakt dvoch chemických látok: ak dôjde k reakcii, obe sa premenia.“
Ak sme otvorení zmene, inšpirujeme k nej aj ostatných, a môžu sa k lepšiemu zmeniť aj naše vzťahy, vrátane nás samotných.
____________________________________________________________________________
Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť, môžete mi ju cez tento odkaz kúpiť:
____________________________________________________________________________
Článok je môj vlastný, inšpirovali ma ale aj nasledovné zdroje:
How to Let Go of Resentment and Open Up to Your Partner. Psychology Today. 2024. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/us/blog/family-prep/202411/how-to-let-go-of-resentment-and-open-up-to-your-partner
The Beauty and Brilliance of Shadow Work. Psychology Today. 2021. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/us/blog/the-neurodivergent-therapist/202109/the-beauty-and-brilliance-of-shadow-work
The Jungian Shadow. SAP. 2015. Dostupné online na: https://www.thesap.org.uk/articles-on-jungian-psychology-2/about-analysis-and-therapy/the-shadow/
Understanding and Coping With Emotional Flooding. Psychology Today. 2025. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/ie/blog/the-psyche-pulse/202503/understanding-and-coping-with-emotional-flooding?amp
Interdependence: The Key to Healthy Relationships. Psychology Today. 2024. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/us/blog/the-discomfort-zone/202407/interdependence-the-key-to-healthy-relationships
Gottman, J. M., & Silver, N. (1999). The seven principles for making marriage work: A practical guide from the country’s foremost relationship expert. Harmony Books. ISBN-10: 0609601040.
Gottman, J. S., & Gottman, J. S. (2024). Fight right: How successful couples turn conflict into connection. Penguin Life. ISBN-10: 0593579658.
Why Your Brain Dwells On Unfinished Tasks. HBR. 2020. Dostupné online na: https://hbr.org/2020/10/why-your-brain-dwells-on-unfinished-tasks
What Is Emotional Contagion Theory? Positive Psychology. 2021. Dostupné online na: https://positivepsychology.com/emotional-contagion/
