8 prekvapivých faktov o vzťahoch, ktoré zmenia váš pohľad na lásku

Upozornenie na úvod: Tento text je pomerne rozsiahly a rozdelený na osem samostatných častí. Pri každej z nich nájdete zhrnutie a záverečný príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami. Odporúčam čítať ho postupne, po častiach, aby pre vás nebol príliš náročný na jedno prečítanie. Venujem sa v ňom komplexným dynamikám partnerských vzťahov so zameraním na vedomý prístup k emóciám, prekonávanie podvedomých vzorcov a význam osobného rastu. Ak vás táto téma nezaujíma, možno bude lepšie prečítať si niečo iné. A vy ostatní sa pripravte na to, že pôjdeme poriadne do hĺbky. Zároveň tiež upozorňujem, že príbeh k bodu č. 2 nie je vhodný pre maloletých a citlivé povahy.

Nič neovplyvňuje kvalitu života a našu celkovú spokojnosť viac ako vzťahy. Sú tou najkomplikovanejšou a zároveň najdôležitejšou oblasťou. Hoci nás v škole o nich neučili, naše vzťahové zručnosti zásadne ovplyvňujú, či budú naše vzťahy povrchné alebo hlboké, jednostranné alebo vzájomné. Alebo či sa naopak budeme cítiť osamelo a nešťastne.

Najmä v romantických vzťahoch postupne odhaľujeme tie najhlbšie vrstvy svojho ja. Aj tie najzdravšie partnerstvá nám ukazujú miesta, ktoré nechceme vidieť. Práve tieto momenty však otvárajú dvere k vzájomnému rastu, zmene zaužívaných vzorcov a vedomejšiemu prežívaniu. Tieto spojenia nie sú len o bezstarostných chvíľach, ale aj o realite spolunažívania: riešení konfliktov, ťažkých situácií, kompromisoch a každodenných rozhodnutiach. Počas nich spoznávame nielen seba, ale aj druhého človeka.

Úvod

Naše vzájomné rozdiely robia život a vzťahy obohacujúcimi, pretože by bola veľká nuda, keby sme boli všetci rovnakí. Zároveň však tieto rozdiely spôsobujú, že sa musíme učiť spolu vychádzať – niekedy to pôjde lepšie, inokedy vzťahy ani napriek snahe nevyjdú.

Mnohí z nás majú idealizované predstavy, že láska všetko prekoná a že v dobrom partnerstve neexistujú starosti. Realita však tieto mýty rýchlo vyvracia. V partnerstvách sa stretávajú dve rozdielne osoby s odlišnou výchovou, predstavami o láske, hodnotami, povahami a štýlmi komunikácie. Každý z nás reaguje inak na blízkosť, vzdialenosť či riešenie konfliktov.

Práve romantické vzťahy prinášajú tie najväčšie skúšky. Učíme sa v nich zvládať nepríjemné pocity, pracovať na komunikácii, budovať dôveru a objavovať lásku, ktorá je zároveň vášnivá aj praktická a ukotvená v realite spoločného života, nie v mýtoch, predstavách z popkultúry alebo skreslených ideáloch.

V tomto článku sa pozrieme na realitu romantických partnerstiev bez filtrov, príkras a rýchlych riešení. Vybral som osem oblastí, ktoré ukazujú, že príťažlivosť a láska môžu byť dôvodom, prečo sa ľudia dajú dokopy. To, či partnerstvo vydrží, však závisí od prístupu a ochoty oboch partnerov na ňom spoločne pracovať.

Nasledujúce oblasti zahŕňajú rozličné témy, ako napríklad prejavy našich citových väzieb a spôsobov pripútania vo vzťahoch, osobné hranice, prístup ku konfliktom, vyrovnávanie sa so vzájomnými rozdielmi, emocionálnu zrelosť, schopnosť vnímať aj iné pohľady, ochotu spolupracovať a riešiť problémy, únikové správanie zabalené do duchovných konceptov, ako aj schopnosť komunikovať a vedome pracovať na vzťahu.

Sústredil som sa na témy, ktoré môžu mnohých prekvapiť alebo vyvolať kontroverzie. Zároveň však nesú potenciál inšpirovať vás a rozšíriť váš pohľad na partnerské spolužitie, čo môže ovplyvniť aj vaše správanie vo vzťahoch. Každá téma odhaľuje niečo, čo sa líši od zaužívaných predstáv, no môže vám pomôcť vidieť vzťahy triezvejšie a vedomejšie. Nie všetky sa musia týkať priamo vás, no možno v nich spoznáte niečo, čo ste si všimli u iných.

Nasledujúcich osem bodov vás prevedie prekvapivými aspektmi partnerských vzťahov, zoradenými do týchto oblastí::

• Dôležitejšie je spojenie napraviť a problémy riešiť spoločne, než trvať na svojej pravde.

• Sila partnerstva pramení zo schopnosti vychádzať spolu aj vtedy, keď to nie je ideálne.

• Čím jasnejšie sú vaše osobné hranice, tým hlbšiu intimitu môžete zažiť.

• V spoločných interakciách rozhoduje skutočný dopad správania, nie iba zámery.

• Spolužitie je o prepájaní dvoch realít a vytváraní jednej spoločnej.

• Pevné partnerstvo sa buduje hľadaním prienikov, nie jednostrannými ústupkami.

• Rozdielne citové väzby neznamenajú nekompatibilitu, ale môžu byť príležitosťou vytvoriť liečivý zväzok.

• Vaše pocity a myšlienky týkajúce sa partnerstva sú často skreslené.

Pripravte sa, že tento článok môže mierne narušiť vaše zaužívané predstavy o láske. Nie preto, aby vás zmiatol alebo šokoval, ale aby vás priviedol bližšie k tomu, čo je naozaj podstatné. Práve z tohto miesta môže vzniknúť pevné a hlboké partnerstvo založené na vzájomnosti, úprimnej komunikácii, dôvere, láske a schopnosti byť zraniteľný. Zároveň vám článok poskytne viacero podnetov na zamyslenie, ktoré vás môžu inšpirovať k hlbšiemu pochopeniu seba a vzťahov okolo vás.

Možno vám tieto myšlienky budú znieť jednoducho, no ich uplatnenie v každodennom živote nie je vždy ľahké. Nepovažujte ich za hotové návody, ale skôr za pozvanie pozrieť sa na veci z iného uhla a lepšie porozumieť sebe aj druhým. Ku každej téme som pridal príbeh zo života, ktorý ukáže, ako sa tieto princípy môžu prejaviť v praxi.

Mojím cieľom nie je ponúknuť univerzálne pravdy ani nikoho poučovať, ale rozšíriť vaše obzory a povzbudiť vás k hlbšiemu zamysleniu nad tým, čo pre nás láska a partnerstvo naozaj znamenajú. Berte tento text s otvorenou mysľou. Niektoré myšlienky vás môžu osloviť, iné vyvolajú otázky alebo pochybnosti. Niektoré vám môžu byť vzdialené a nebudú s vami rezonovať, a to je úplne v poriadku. Práve v takomto priestore začína skutočné poznanie. Pamätajte, že najdôležitejšie je to, čo v partnerstve funguje a vyhovuje vám aj druhej osobe, nie nejaký text na internete alebo názory iných ľudí.

Poďme sa teda spoločne pozrieť na tieto témy, s ktorými sa môžete stretnúť aj vo vašich vzťahoch.

1. Partnerský vzťah nie je bojisko: Je dôležitejšie vzťah napraviť a problémy riešiť spoločne, než mať pravdu

„Úspešné páry nevnímajú konflikty ako boj, ktorý treba vyhrať, ale ako príležitosť na rast, porozumenie a prehĺbenie vzťahu.“ – John Gottman

Nie je ťažké podľahnúť pokušeniu mať za každú cenu pravdu, neustúpiť a trvať si na svojom. Určite poznáte ten opojný pocit víťazstva, keď v hádke prevalcujete druhého argumentmi a vyjde najavo, že ste mali pravdu. No práve takéto nastavenie, snaha vyhrať za každú cenu a ukázať partnerovi, že sa mýli, v skutočnosti ohrozuje stabilitu a zdravie partnerského vzťahu.

Je preto nevyhnutné zmeniť tento prístup a prestať vnímať konflikt ako súboj, ktorý treba vyhrať. Namiesto toho by sme mali usilovať o spoločné porozumenie, zhodnúť sa na tom, čo sa stalo, a nájsť riešenie, ktoré podporí vzťah. Daňou za jednostrannú výhru a presadenie vlastnej pravdy sú opakujúce sa chvíle ticha, emocionálne ochladenie, nevraživosť, zášť a narastajúci odpor.

Partnerské vzťahy totiž nie sú súdne siene ani športové zápasy, kde musí jeden prehrať, aby druhý zvíťazil. Takzvané „hry s nulovým súčtom“ v partnerstvách spôsobia, že nakoniec prehrajú obaja, pretože prídu o vzájomnú dôveru, blízkosť a emocionálne bezpečie, narušia sa teda samotné piliere akéhokoľvek vzťahu. Ego síce vyhráva, má pravdu a pocit prevahy, no medzi ľuďmi sa pri takomto prístupe vytvorí taká vzdialenosť, ktorú nemusí byť možné preklenúť. Partnerský vzťah je predovšetkým o udržiavaní spojenia, blízkosti a lásky, nie o súbojoch a víťazstvách. Partner nie je nepriateľ, ale spojenec, s ktorým by sme mali chcieť vychádzať čo najlepšie.

Snaha vždy vyhrať alebo presadiť svoju pravdu narúša rovnováhu vo vzťahu. Keď jeden z partnerov dáva najavo, že je lepší, múdrejší alebo dominantnejší, vzťah sa stáva jednostrannejším. Jeden očakáva, že druhý ustúpi a bude s tým spokojný, hoci dynamika viac vyhovuje práve jemu. Takýto základ často vedie k častejším a hlbším konfliktom. Často pritom ten, kto si presadzuje svoju pravdu, ani nevníma, aký negatívny dopad má jeho správanie na druhého. Následne sa čuduje, prečo sa partner cíti vo vzťahu neisto, frustrovane alebo sa odcudzuje. Tento prístup postupne oslabuje dôveru, blízkosť a rovnováhu, ktoré sú základom zdravého partnerstva.

Vzťah je o spolupráci a prepájaní dvoch rozdielnych svetov. Často ide o veľmi odlišné vnímania reality, ktoré vychádzajú z jedinečných osobností, ich nastavení, skúseností a vnútorných svetov. Práve v momentoch rozdielnych potrieb, nedorozumení či vyhrotených situácií je najdôležitejšie, aby sa tieto svety nesnažili navzájom spochybňovať, ale pracovali na vzájomnom porozumení a zladení.

Keď sa ego stáva prekážkou

Aj tie najzdravšie partnerstvá nám ukážu miesta, ktoré možno nechceme vidieť. Skôr však slúžia ako pozvánka k rastu, zmene zaužívaných vzorcov a spôsobov vzťahovania. Je len otázka času, kedy sa objavia malé alebo väčšie trhliny, ktoré môžu viesť k odcudzeniu. Ani jeden z partnerov nemusí byť „problémom“. Problémom sa stávajú obaja, pretože spoločne vytvárajú dynamiku vzťahu, ktorá môže byť toxická alebo naopak zdravá a vzájomne prospešná.

Riešením je prestať ukazovať prstom, obviňovať druhého, lipnúť na vlastnej pravde alebo pasívne čakať, že sa niečo zmení samo od seba. Skutočný posun nastáva, keď sa obaja zamerajú na to, ako vzťah spoločne zlepšiť a napraviť, namiesto toho, aby prebrali hlavnú rolu ich egá.

Konfliktom a nedorozumeniam sa nevyhneme, no odolnosť vzťahu závisí aj od nášho prístupu k situáciám, ktoré si vyžadujú vzájomné diskusie, aktívne počúvanie, zdieľanie pocitov, pochopenie a ochotu vyjednávať o riešeniach či náprave. Ak sa však rozhodneme tvrdohlavo trvať len na svojej pravde, vnášame do partnerstva dynamiku pripomínajúcu narcistické správanie. Vytesňujeme perspektívu toho druhého, orientujeme sa iba na seba, svoje dojmy a pocity, a ignorujeme, čo si myslí a cíti náš partner.

Ak povieme „veď to nie je podstatné“, „nechaj to tak“ alebo „nechce sa mi to riešiť“ len preto, že nám osobne sa to nezdá dôležité, hoci pre druhého to má veľkú váhu, vytvárame priepasť, ktorá sa podobným prístupom čoraz viac prehlbuje. Partner sa potom cíti osamotený, nepochopený a odsunutý bokom. A práve takto partnerstvá pomaly ochladzujú – spočiatku emocionálne, neskôr dochádza aj k sexuálnemu a fyzickému odstupu, až pokým sa cesty ľudí nerozídu.

Často potom ľudia zostanú zaskočení, že sa „zrazu niečo pokazilo“, hoci podľa nich všetko fungovalo dobre. V skutočnosti však len prehliadali signály, ktoré partner dával, a ktoré možno neboli dostatočne prijaté. Existuje dokonca možnosť, že tieto signály neboli vhodne a dostatočne priamo komunikované.

Prioritou má byť náprava a zlepšenie

Keď dokážeme vystúpiť zo svojho ega a prestaneme sa príliš upínať na vlastnú pravdu, konflikty môžu byť príležitosťou na utuženie vzťahu a prehĺbenie vzájomného spojenia. Stávajú sa priestorom na porozumenie, spoznávanie rozdielnych pohľadov a prepojenie vnútorných svetov partnerov. Hádky zvládnuté s rešpektom a ochotou počúvať môžu paradoxne posilniť dôveru, pretože ukazujú, že aj napätie sa dá zvládnuť citlivo a láskavo.

Zdravá komunikácia vyžaduje otvorenosť, ochotu zniesť aj nepríjemné emócie, vypočuť si slová, ktoré nám ukážu dopad nášho správania na druhého alebo vyjadria nespokojnosť, priznať chybu, prevziať zodpovednosť za svoje správanie, ustúpiť alebo uznať, že sme reagovali prehnane. Podstatná je schopnosť vyjadriť svoje a zároveň prijať zraniteľné pocity partnera, bez súdenia, a to aj vtedy, keď je to pre nás nekomfortné, ale pre druhého človeka a partnerstvo ako také dôležité. Práve takto sa totiž vytvárajú mosty, ktoré spájajú perspektívy a pomáhajú prehlbovať medziľudské spojenia.

Ak tvrdohlavo trváme na svojej pravde, partner je často zatlačený do pozície, kde sa musí prispôsobiť alebo mlčať. Partnerstvo tak stráca rovnováhu a vzájomnosť, meniac sa na jednostrannú dynamiku, kde prevláda komfort jedného na úkor citového spojenia oboch. Preto by po konflikte mala byť prioritou obnova spojenia, nie dokazovanie pravdy. O tom, kto mal pravdu, sa môžeme porozprávať neskôr, ak to bude vôbec potrebné. Z hľadiska stability vzťahu je však dôležitejšie, čo sa stalo, ako to partneri vnímajú a aké kroky podniknú k náprave a vzájomnej práci.

Včasné plátanie trhlín

Pre páry, ktoré berú partnerstvo vážne, je veľmi užitočné vytvoriť si spoločné dohody o tom, ako pristupovať ku konfliktom, ako komunikovať svoje pocity a čo robiť, keď sa situácia vyhrotí. Takéto pravidlá pomáhajú obom partnerom cítiť sa bezpečne aj v náročných chvíľach. Keď emócie a stres opadnú, dokážu sa k problému vrátiť a otvorene ho prediskutovať. Týmto spôsobom sa predchádza zbytočnej eskalácii a zároveň sa buduje emocionálna bezpečnosť páru ako celku.

Spôsoby, ako po konflikte opraviť partnerstvo, môžu byť rôzne. Môže ísť o kompromis, pri ktorom obaja ustúpia, alebo o úplne nové riešenie, ktoré vznikne z otvoreného a úprimného rozhovoru. Vždy však ide o to isté – obnoviť spojenie, ktoré bolo narušené. Často to zahŕňa schopnosť ospravedlniť sa, priznať si chybu, zmeniť svoje správanie v budúcnosti a úprimne prejaviť ľútosť. Rovnako dôležitá je aj ochota odpustiť.

Partnerstvo sa posilňuje práve vtedy, keď dokáže integrovať oba pohľady, oboje „pravdy“, do jedného spoločného vnímania. Vtedy sa z dvoch egocentrických „ja“ stáva prepojené a spoločné „my“.

Zhrnutie: Cesta spolupráce, nie boja o to, kto má pravdu

Spokojnosť v partnerstve nezávisí len od chvíľ plných šťastia, ale najmä od toho, ako si partneri udržia spojenie aj v náročnejších momentoch. Krízové situácie preverujú hĺbku ich puta. V takýchto chvíľach je vždy cennejšie usilovať sa o vzájomné porozumenie než bojovať o to, kto má pravdu. Je vhodnejšie uprednostniť stabilitu spojenia pred ukojením vlastného ega. Spory a nezhody je možné riešiť spoločne, bezpečne a s porozumením – prostredníctvom spolupráce, nie boja o pravdu. Nie ste súperi, ale partneri.

Schopnosť dohodnúť sa, vzťah napraviť, spolupracovať a veci si vykomunikovať je omnoho dôležitejšia než tvrdohlavo trvať na svojom. Ak silou mocou trváme na svojej pravde, môže tým naše spojenie utrpieť, pretože sa sústredíme na dokazovanie vlastného názoru namiesto toho, aby bolo partnerstvo aj po konfliktoch zlepšené a napravené natoľko, že sa v ňom obaja cítia spokojne.

Príbeh č. 1: Lekcia zraniteľnosti a prekonania ega

Mária a Peter sa ustavične hádali pre peniaze. Peter, veľmi šporovlivý, nechápal Máriinu túžbu po ustavičných spoločných výletoch a dovolenkách. Čoraz viac ho to rozčuľovalo. Kým on si predstavoval ideálny život na dedine, Mária sa tam nesmierne nudila a túžila objavovať nové miesta a zážitky. Peter mal pocit, že Mária zbytočne rozhadzuje peniaze, zatiaľ čo ona mala dojem, že ju Peter len obmedzuje. Obaja boli tvrdohlaví, presvedčení o svojej pravde, a nevideli spôsob, ako zladiť svoje rozdielne pohľady. Peter často používal vetu „takto je to dobre a už sa o tom nebudem viac baviť“, čo pre Máriu znamenalo koniec akejkoľvek diskusie a vyjednávania o vzájomne prospešnom riešení.

Po vyhrotenej hádke, počas ktorej padli tvrdé slová a Peter vybuchol hnevom, čo Máriu nenechalo spať celú noc, si na druhý deň uvedomili, že takto to ďalej nepôjde. Spory sa opakovali a po každom nasledovali dni ticha a napätia. Tentoraz však bolo napätie silnejšie a cítili, že ich vzťah vážne ohrozuje. Obaja vedeli, že nastal zlomový moment – buď si stúpia do svedomia a začnú na vzťahu pracovať, alebo bude lepšie to ukončiť.

Rozhodli sa preto odložiť svoje egá a sadnúť si, aby si úprimne povedali, čo majú na srdci. Mária priznala, že na dedine, kde sa nič poriadne nedeje a všetci sa len navzájom ohovárajú, má pocit, že jej život preteká pomedzi prsty a časom zakrpatie. Cíti sa obmedzovaná a vnútorne zviazaná. Peter sa priznal, že napriek dobrému zárobku ho neustále prenasleduje strach, že dopadne ako jeho otec, ktorý neuváženým podnikaním prišiel o celý majetok. Týmto spôsobom si vzájomne odhalili svoje strachy a zraniteľnosti, ktoré dovtedy neboli vedome priznané, a ktoré vysvetľovali ich správanie.

Keď pochopili hlbšie obavy toho druhého, prestali sa vnímať ako súperi. Mária začala vidieť Petrove opodstatnené obavy a Peter pochopil Máriinu túžbu po naplnenom živote a zážitkoch. Dohodli sa, že vyčlenia peniaze na spoločné zážitky, a Peter sa zaviazal, že s ňou bude viac cestovať a tráviť čas mimo každodennej rutiny. Mária naopak rešpektovala Petrovu potrebu finančnej stability a istoty.

Ich vzťah sa vďaka tomu posilnil a postupne prestali hádať o peniazoch, pretože všetky rozhodnutia prijímali spoločne a oveľa uváženejšie. Uvedomili si, že ich tvrdohlavosť a neústupčivosť im len bránili učiť sa vyjednávať a nachádzať vzájomne uspokojivé riešenia. Ich ego ustúpilo do pozadia a umožnilo im vybudovať hlbšie a bezpečnejšie spojenie.

Od teórie k praxi: Mária a Peter nám ukazujú, ako sa dve rozdielne perspektívy, poháňané nevedomými obavami, môžu stretnúť v konflikte. Ich príbeh poukazuje na význam ochoty ustúpiť od vlastného presvedčenia a sústrediť sa na vzájomné porozumenie pre zdravý vzťah. Keď sa rozhodli vzájomne ustúpiť a potlačiť tvrdohlavosť, dokázali vybudovať oveľa pevnejšie spojenie, pretože spory riešili často rýchlo, bezpečne a spoločne.

(zdroj: pixabay.com)

2. Prijmite, čo nezmeníte: Sila partnerstva pramení aj zo schopnosti vychádzať spolu aj vtedy, keď to nie je ideálne

„Vedomé prijatie toho, čo nemôžeme zmeniť, je základom sily a autenticity v každom vzťahu.“ - Brené Brown

Ideme hlbšie. Nie všetky konflikty a problémy vo vzťahu je jednoduché vyriešiť. Niektoré bežné témy, ako starostlivosť o deti, domáce práce, trávenie voľného času, napĺňanie vzájomných potrieb (vrátane intimity) či spoločné financie, je možné zlepšiť a nastaviť prostredníctvom diskusií, zmeny prístupu alebo správania.

Bezpodmienečná láska je síce krásny ideál, no v partnerských vzťahoch je prirodzené mať jasne definované podmienky a očakávania, ktoré dávajú vzťahu zmysel a stabilitu. Každý z nás má svoje hranice, potreby a požiadavky, ktoré musia byť naplnené, aby sme sa vo vzťahu cítili bezpečne, rešpektovaní a naplnení. Existujú oblasti, na ktorých sme ochotní aktívne pracovať a do ktorých vkladáme energiu, pretože veríme, že prispievajú k rastu a harmónii vzťahu. Naopak sú veci, ktoré sú pre nás nemenné alebo ktoré jednoducho zmeniť nedokážeme a práve ich prijatie je prejavom emocionálnej zrelosti. Uvedomenie si týchto podmienok a hraníc nám pomáha vyhnúť sa zbytočným bojom a frustrácii, otvára dvere k hlbšiemu porozumeniu a vedomému rozhodnutiu o tom, či a za akých podmienok chceme vo vzťahu pokračovať a kedy pre nás vzťah môže naozaj fungovať.

Nie všetko sa ale dá zmeniť alebo napraviť

Vo vzťahoch môžeme naraziť aj na hlboko zakorenené rozdiely, ktoré vyplývajú z osobnostných čŕt, životných skúseností, hodnôt či presvedčení. Tieto rozdiely môžu viesť k vážnej nekompatibilite a opakujúcim sa konfliktom. Pre jedného alebo oboch partnerov sú tieto témy zdrojom ťažkostí, pretože sa dajú ovplyvniť len do určitej miery, no nikdy úplne nezmiznú.

Je prirodzené, že po čase, keď opadne prvotná zamilovanosť a objaví sa realita každodenného života, začneme zvažovať, či nám niektoré veci vo vzťahu skutočne vyhovujú, alebo si v niečom zásadnom nesadneme. Sú to úplne normálne situácie, kedy pochybujeme a premýšľame o tom, či do vzťahu naďalej investovať, a zvažujeme všetky pre a proti. Každému bude predsa vyhovovať niečo iné a je v poriadku si to priznať.

Sú nimi napríklad rozdiely v oblasti intimity: jeden partner túži po blízkosti, dotykoch a hlbokom zdieľaní, zatiaľ čo druhý takéto prejavy vníma ako tlak a narušenie osobného priestoru, s pocitom, že by mohol stratiť samého seba. Podobne náročné môžu byť rozdiely vo viere: jeden partner je hlboko veriaci, druhý rešpektuje jeho presvedčenie, no sám je skôr pragmatický a neveriaci. Alebo rozdielne preferencie ohľadom bývania: jeden túži po pokoji a samote na dedine, druhý potrebuje energiu mesta, spoločnosť a stimuláciu.

Mnohé konflikty majú korene v raných zraneniach. Napríklad niekto môže túžiť po láske a blízkosti, no pretože v detstve zažil citové odmietanie, podvedome začne dobré veci odtláčať alebo sabotovať práve v momentoch, keď sa vzťah prehlbuje. Takéto správanie môže spôsobiť, že sa druhý partner cíti neprijatý alebo odstrkovaný práve vtedy, keď by najviac potreboval blízkosť.

Konflikty a nekompatibility tohto druhu sa často javia ako nevyriešiteľné, pretože náš vlastný pohľad nám znemožňuje vidieť situáciu očami druhého, ktorý má odlišné hodnoty, presvedčenia či názory. V živote máme tendenciu interpretovať správanie partnera a dianie vo vzťahu tak, aby potvrdzovalo naše existujúce presvedčenia – ide o tzv. konfirmačné skreslenie (confirmation bias). Je preto ťažké získať nadhľad alebo si rozšíriť obzory.

Niekedy nám to znemožňujú aj silné alebo nespracované emócie, ktoré konflikty vyvolávajú a ktoré môžu skresľovať naše vnímanie reality. Preto je dôležité vedieť tieto emócie rozpoznať, spracovať a snažiť sa o čo najobjektívnejší pohľad na situáciu.

Ak niečo nevieme zmeniť, musíme sa s tým naučiť žiť

Rozdiely, ktoré nie je možné ovplyvniť, nemusia automaticky znamenať koniec vzťahu. Vyžadujú si však od oboch partnerov úprimnosť, sebapoznanie a zrelé rozhodnutie, či s nimi dokážu žiť. Je potrebné otvorene si priznať a vyjasniť, či je možné vytvoriť funkčný vzťah aj napriek tomu, že niektoré veci nikdy nebudú úplne ideálne. Znamená to prestať dúfať v zmenu alebo prispôsobenie druhého a namiesto toho prijať tieto rozdiely ako súčasť reality.

Takéto konflikty sú komplexné a nemajú jednoznačné riešenie. Vo vzťahu je potrebné dohodnúť sa na kompromise alebo fungovať aj s neriešiteľnými témami. Ak sa napriek nim rozhodnete pre spoločný život, je dôležité, aby boli tieto rozdiely integrované do vzťahu tak, že sa nesnažíme o ich zmenu (pretože to často nie je možné), ale vedome ich vyvažujeme všetkým tým, čo vo vzťahu funguje.

Skúšky emocionálnej zrelosti a prístupu

Neriešiteľné konflikty a zásadné rozdiely medzi partnermi predstavujú náročnú skúšku pre oboch. Znamenajú prijatie skutočnosti, že niektoré veci sa jednoducho nedajú zmeniť, a snaha o ich zmenu by bola zbytočným a vyčerpávajúcim bojom. Naše hlboké presvedčenia a pohľady tvoria podstatnú súčasť identity, autonómie a hraníc. Preto je dôležité, aby partneri spoločne, s rešpektom a trpezlivosťou, rozhodli, či napriek týmto rozdielom chcú vo vzťahu pokračovať vedome a s plným pochopením toho, čo to znamená. Toto rozhodnutie by malo vychádzať zo vzájomného rešpektu a ochoty akceptovať partnera takého, aký je. Namiesto túžby všetko meniť je vhodné sústrediť sa na oblasti vzťahu, ktoré zostávajú živé, napĺňajúce a flexibilné.

Prijatie neriešiteľných konfliktov a nepreklenuteľných odlišností neznamená, že sme slabí, nedostatoční alebo že sme rezignovali. Naopak, je to prejav emocionálnej zrelosti a úcty k sebe aj k partnerovi. Takéto prijatie často vyžaduje aktívnu empatiu a schopnosť pozorovať samého seba, uvedomiť si, čo je pre nás naozaj dôležité, čo sme ochotní obetovať a s čím sa dokážeme zmieriť. Našou prirodzenou tendenciou je opravovať, zlepšovať a meniť. No niekedy práve pochopenie, že niektoré veci zmeniť nejdú, prináša pokoj do srdca a duše. A potom už zostáva len naučiť sa s tým žiť.

Je tiež dôležité uvedomiť si, že niektoré konflikty môžu byť neriešiteľné len dočasne. Vzťahy a ľudia v nich sa menia a vyvíjajú, rovnako ako aj vonkajšie okolnosti. Napríklad vzťah môže byť dočasne na diaľku, jeden z partnerov môže prechádzať vážnymi osobnými či zdravotnými problémami, alebo pár môže prežívať náročné životné obdobie, ako je výchova malých detí či pracovné vyťaženie. Niekedy stačí čas, vzájomná práca a vedomé prijatie momentálneho stavu.

Takýto prístup pomáha predchádzať frustrácii, vyčerpaniu a emocionálnemu vyhoreniu. Zároveň otvára dvere hlbšiemu porozumeniu, pokoju a dlhodobej spokojnosti vo vzťahu, ktorý je realistický a nie založený na ilúziách či otázkach „čo by bolo, keby“.

Zhrnutie: Prijímanie vecí takých, aké sú, nie aké by sme ich chceli mať

Nie všetky konflikty a problémy vo vzťahu sa dajú vyriešiť. Okrem bežných záležitostí existujú hlboko zakorenené rozdiely v názoroch, hodnotách či osobnostných črtách, ktoré sú náročné, pretože ich možno ovplyvniť len čiastočne a často vedú k opakovaným nezhodám. Neriešiteľné konflikty však nemusia znamenať koniec vzťahu. Namiesto snaženia sa zmeniť partnera alebo čakania na jeho zmenu si vyžadujú úprimnosť, sebapoznanie a zrelé rozhodnutie, či je možné s týmito rozdielmi dlhodobo fungovať. Ak áno, je potrebné ich prijať a vedome integrovať do spoločného života.

Príbeh č. 2: Láska napriek krehkosti a zraneniam

Upozornenie: Nasledujúci príbeh obsahuje citlivé témy týkajúce sa traumy a jej následkov, ktoré môžu byť pre niektorých čitateľov náročné alebo znepokojujúce.

Luciu počas štúdia na vysokej škole znásilnili. Spolužiak jej na diskotéke podal drogu do pitia a omámenú ju odviedol na internát, kde sa na nej realizovali aj ďalší dvaja spolužiaci, presvedčení, že sa o tom nikto nedozvie. Hoci od incidentu uplynulo viac než desať rokov, Lucia stále zápasí s následkami tejto traumy. Má problém nájsť a udržať si akýkoľvek vzťah s mužom. Najmä pred intímnym stykom býva nesvoja, niekedy zažíva záchvaty paniky alebo sa nedokáže uvoľniť. Jej partneri na to často reagovali tak, že to vzali osobne, odišli a následne sa s ňou rozchádzali cez mobil, alebo jednoducho zmizli bez vysvetlenia. To ešte viac prehlbilo jej nedôveru voči mužom, ktorí od nej väčšinou chceli len sex a potom sa z jej života vytratili bez akejkoľvek snahy na vzťahu pracovať alebo aspoň dôstojne ho ukončiť.

Na kurzoch tanca sa však zoznámila s Jožom. Začali spolu randiť, pretože si nesmierne rozumeli a Lucia sa pri ňom cítila bezpečnejšie než pri ktoromkoľvek mužovi predtým. Jožo bol citlivý a otvorený muž. Keď sa mu Lucia pred ich prvým stykom zdôverila, že má silné spúšťače a je pre ňu nesmierne ťažké sa niekomu naplno otvoriť, zareagoval inak než všetci pred ním. Vzal ju do náručia, poďakoval jej za úprimnosť a povedal, že na ňu v žiadnom prípade nechce tlačiť. Požiadal ju, aby mu vždy otvorene povedala, čo sa v nej deje a ako sa cíti, aby sa tomu vedel prispôsobiť.

Pre Joža to však bolo miestami náročné. Niekedy sa cítil odmietnutý, inokedy ho Lucia pod vplyvom vlastných spúšťačov a bolestí od seba odstrčila. Ich spoločný, najmä sexuálny život nebol vždy jednoduchý. Napriek týmto výzvam sa však vždy vracali k sebe, pretože obaja verili, že ich emocionálne spojenie je výnimočné a že sú schopní spolu žiť. Rozhodli sa zostať spolu s vedomím, že Luciina trauma je trvalou súčasťou jej života, ktorá nezmizne len tak a bude si vyžadovať ich neustálu ohľaduplnosť, trpezlivosť a emocionálnu vyspelosť.

Tento príbeh nie je o zázračnom uzdravení ani o ideálnom vzťahu. Lucia sa zo svojej traumy ani po rokoch úplne nedostala, hoci jej spúšťače už nie sú také silné ako kedysi. Jožo musel neustále dbať na to, aby sa pri nej cítila bezpečne a pohodlne, aj keď to pre neho bolo náročné. Naučili sa žiť s tým, čo nevedeli opraviť, a práve vďaka tomu sa ich puto prehĺbilo. Neboli spolu preto, že bolo všetko jednoduché. Zostali spolu, lebo vedeli, že ich vzťah má zmysel, a nedokázali si predstaviť život jeden bez druhého. Dnes majú spolu dve krásne deti.

Od teórie k praxi: Príbeh Lucie a Joža názorne ukazuje, že ani tie najhlbšie a nezmeniteľné prekážky, ako je trauma a s ňou spojené zraniteľnosti, nemusia automaticky znamenať koniec vzťahu. Nadväzuje na tému prijatia toho, čo nemôžeme zmeniť, a zdôrazňuje význam emocionálnej zrelosti pri budovaní pevného spojenia, ktoré pretrvá napriek trvalým výzvam. Ich puto sa prehlbuje práve preto, že sa učia žiť s tým, čo nedokážu opraviť, a zároveň im na sebe a vzťahu záleží natoľko, že sa snažia spolu vychádzať čo najlepšie.

(zdroj: pixabay.com)

3. Paradox hraníc: Čím jasnejšie sú vaše osobné hranice, tým hlbšiu intimitu zažijete

„V láske dochádza k paradoxu, že dve bytosti splynú v jedno a predsa zostávajú dve.“ – Erich Fromm

Väčšina ľudí má aspoň základnú predstavu o tom, čo znamená stanoviť si hranice. Ide o pomyselnú čiaru, ktorá oddeľuje to, čo je pre nás prijateľné, od toho, čo už tolerovať nechceme. Môže ísť o situácie, keď sa necítime dobre, niekto prekračuje naše limity alebo nás núti do niečoho, čo je nám nepríjemné. Toto je však len povrchná vrstva.

V skutočnosti ide o omnoho širšiu oblasť nášho prežívania. Aby som to zbytočne nekomplikoval: hranice sú všetko, čím definujeme samých seba, svoje „ja“. Určujú, kto sme, kde začíname a kde končíme, čo nám umožňuje oddeliť sa od všetkého ostatného. Zahŕňajú všetko, čomu povieme „áno“, ale rovnako aj to, čomu povieme „nie“. Úzko súvisia so sebapoznaním, pretože ak nepoznáme samých seba, ľahko sa prispôsobujeme okoliu a vlastné potreby odsúvame bokom.

Osobné hranice a vzťahy

Vo vzťahoch sa hranice prejavujú tým, čo je pre nás správne a prijateľné. Sú to naše potreby, túžby, očakávania, ale aj to, čo nechceme, čo je nám nepríjemné, alebo aké správanie iného človeka má na nás negatívny dopad. Hranicou môže byť napríklad to, že máme radi vanilkovú zmrzlinu, ale čokoládovú nie, a vieme to otvorene povedať. Alebo keď partner rieši konflikty vyhýbavo a my mu dáme najavo, že sa pri takomto prístupe cítime zanedbávaní a partnerstvo takto nemôže fungovať. Rovnako vieme pomenovať, že nám nerobí dobre, keď na nás niekto zbytočne tlačí alebo sa správa úplne nevhodne.

Jasné hranice nám pomáhajú rozpoznať, čo si želáme vo svojom osobnom priestore a čo je v súlade s naším skutočným ja. Posilňujú vnímanie seba ako samostatnej bytosti s vlastnými potrebami, čo paradoxne umožňuje pustiť k sebe druhých ešte bližšie. Práve vďaka nim môžeme budovať hlbšie, autentickejšie vzťahy, pretože sa neobávame byť sami sebou a otvorene komunikovať svoje potreby.

Čím lepšie sa poznáme, tým jasnejšie sú naše hranice. Nestačí ich však len vnímať, je potrebné ich aj pokojne a otvorene komunikovať. Ostatní potom vedia, na čom sú, a môžu sa rozhodnúť, či ich budú rešpektovať, alebo nie.

Keď vieme, kto sme, čo chceme a potrebujeme

Pre ľudí, ktorí sú zvyknutí viac sa orientovať na potreby druhých alebo ktorí boli adaptovaní na narcistické vzťahové dynamiky, môže byť stanovenie a komunikovanie vlastných hraníc obzvlášť náročné. Pre nich môžu byť hranice spojené so strachom z reakcie druhého človeka, pretože sa necítia dostatočne bezpečne prejaviť svoje skutočné ja. Ak ste vy alebo váš partner v takejto situácii, je dôležité byť trpezlivý a dopriať si dostatok času a priestoru. Tak môžete postupne otvárať viac zo svojho vnútra a jasnejšie vyjadrovať, čo vo vzťahu chcete a potrebujete. Zároveň je nevyhnutné pracovať spoločne na prehĺbení emocionálneho bezpečia a dôvery, aby obaja mohli slobodne zdieľať, ako sa cítia a čo majú na srdci i na jazyku.

Mnohí ľudia sa obávajú, že silnejšie hranice partnera môžu vzťah oslabiť alebo dokonca poškodiť vzájomné puto. Majú pocit, že ak budú sebavedomejší, priamejší a jasnejší, partner ich začne odmietať. Opak je však pravdou. Pevné hranice odplašia len tých, ktorí profitujú z vašej nejasnosti, neochoty komunikovať alebo z toho, že sa neviete postaviť za seba. Naopak, ak sú hranice príliš tvrdé a nemenné, môžu ľudí odcudziť a viesť k izolácii. Preto je dôležité, aby boli hranice pevné, no zároveň pružné. Musíte vedieť niekedy zľaviť, najmä v partnerstve, no nie do takej miery, že by to znamenalo vlastné sebaopúšťanie.

Ľudia s nejasnými alebo slabými hranicami často prežívajú úzkosť, intenzívny hnev, zášť alebo vyhorenie, pretože dlhodobo potláčajú svoje potreby v prospech druhých. Naopak, tí, ktorí dokážu svoje hranice vyjadriť s úctou a pokojom, si budujú vzťahy založené na vzájomnom rešpekte a dôvere. Takýto vzťah funguje na princípe dohody a hľadania spoločných prienikov, nie jednostranného prispôsobovania sa.

Hranice pevné, no pružné a priepustné

Pevné hranice znamenajú, že poznáte seba, svoju hodnotu aj limity. Zároveň sú však pružné. Vtedy fungujú ako priepustná bariéra, ktorá k sebe vie pustiť tých správnych ľudí a zároveň si udržať svoju integritu. Keby boli ako nepreniknuteľná stena, skôr by ľudí odtláčali preč a nepustili by takmer nikoho. Keď sú pevné, no priepustné, viete sa prispôsobiť a pustiť druhých bližšie, no vždy si udržíte svoju integritu. Nesnažíte sa splynúť (tzv. psychologická fúzia) alebo udržiavať partnerstvo za cenu straty seba. Práve naopak, keď viete, kto ste, čo potrebujete a čo už nie, môžete sa bezpečne oddať intímnosti, zdieľaniu a sexualite bez strachu, že sa v druhom stratíte alebo sa budete musieť meniť len aby ste si ho udržali.

Pevné hranice sú zároveň aktom odvahy. Stanovenie a otvorené komunikovanie jasných hraníc znamená byť autentickým – priznať si, kým sme a čo potrebujeme. Tento krok nás oslobodzuje od predstavy, že musíme byť niekým iným, aby nás partner prijal. Práve naopak, jasné hranice umožňujú byť prijatými takými, akí naozaj sme. A to je základ pre hlbšiu intimitu, ktorá nie je založená na závislosti alebo prispôsobovaní sa, ale na úcte a prijatí.

A áno, hranice sa vyvíjajú. Učíme sa ich stanovovať a vyjadrovať postupne počas celého života, nielen v partnerských vzťahoch.

Zhrnutie: Pevné osobné hranice ako hlbších vzťahov

Pevné a zároveň pružné hranice umožňujú zostať celistvou a samostatnou bytosťou aj v rámci partnerstva. Paradoxne práve vďaka nim môžeme zažiť hlbšie spojenie a skutočnú intimitu bez závislosti či straty seba samého. Otvárajú dvere k zdravým a obojstranne obohacujúcim vzťahom, ktoré stoja na dôvere a úcte, nie na obavách alebo potláčaní vlastnej pravdy. Pevné hranice nám umožňujú udržať vo vzťahu vzájomnú blízkosť a zároveň zachovať autonómiu oboch partnerov.

Príbeh č. 3: Keď sa zmeníme my, zmenia sa aj naše vzťahy

Samuel bol typický „dobrý chlapec“: nekonfliktný, milý, ústretový a nadmieru vyhovujúci muž, ktorý pre iných urobí všetko. Ženy, ktoré stretával, boli jeho úplným protipólom: sebavedomé, drzé, dominantné a často aj dosť sebecké. Vzťahy s nimi boli jednostranné, no Samuel si to dlho nepriznával. Jeho okolie si všímalo, že sa partnerky k nemu správajú manipulatívne či neúctivo, no on ich konanie stále ospravedlňoval zo strachu, že o vzťah príde a ostane sám.

Zlom nastal, keď si naplno uvedomil, že ho partnerka využíva. Bola milá len vtedy, keď od neho niečo chcela, napríklad pozornosť, nové šaty či kabelku. Inak oňho neprejavovala záujem, vždy mala iné priority, dokonca ho za chrbtom ponižovala a zosmiešňovala pred kamarátkami, písala si a stretávala sa s inými mužmi. Keď jej povedal, že sa mu niečo nepáči, urobila scénu, v ktorej sa vykreslila ako obeť. Vďaka novým ľuďom v jeho živote začal Samuel chápať, že takýto vzťah je pre neho nedôstojný. Konečne našiel odvahu otvorene partnerke povedať, že sa v tomto vzťahu necíti dobre a že to takto ďalej nejde.

Jej reakcia bola defenzívna: urazila sa, zbalila si veci a bez snahy o porozumenie odišla. Pred kamarátkami rozprávala, že jej partner bol narcis a že to ona bola v toxickom vzťahu. Samuelovi však bolo jedno, čo o ňom začala rozprávať, pretože vedel, aká bola pravda. Rozpad vzťahu bol pre neho oslobodzujúci. Zrazu z neho spadlo napätie, ktoré celé mesiace zadržiaval a nosil v tele. Už nepotreboval uznanie od človeka, ktorý ho nerešpektoval. Po prvý raz sa postavil sám za seba, zmenil svoje vzorce správania a hoci ho to stálo vzťah, získal späť vlastnú sebaúctu.

Prešiel fázou hľadania, nachádzania a hlbokého sebaspoznávania. Po čase si uvedomil, že už nikdy nechce byť súčasťou jednostranných partnerstiev. V súčasnosti je sebavedomejší, pokojnejší a komunikuje jasnejšie, čo jeho okolie cíti. Dokonca aj jeho súčasná partnerka je úplne iná. Ich vzťah je vyvážený, obaja rešpektujú svoje hranice a neustále sa spoznávajú. Samuel sa naučil filtrovať ľudí podľa toho, ako sa v spojeniach cíti a či sú pre neho dané vzťahy vhodné. Zlepšil sa aj v komunikácii, čo mu umožnilo zo života vypustiť ľudí, ktorí ho nerešpektujú, a prehĺbiť vzťahy, ktoré sú vzájomne prospešné a úprimné.

Od teórie k praxi: Príbeh Samuela jasne ukazuje, že zmena vnútorného nastavenia a budovanie zdravých hraníc priamo ovplyvňuje kvalitu našich vzťahov. Ilustruje, ako jasnejšie osobné hranice paradoxne vedú k hlbšej intimite a autentickým spojeniam namiesto toho, aby ľudí odplašili. Samuelova transformácia je dôkazom, že keď vieme, kto sme a čo chceme, priťahujeme partnerstvá, ktoré rešpektujú našu celistvosť a v ktorých sa nemusíme potláčať a strácať samých seba.

(zdroj: pixabay.com)

4.  Vo vzťahoch rozhoduje skutočný dopad správania, nie iba zámery a úmysly

„Nie je dôležité, čo ste povedali alebo zamýšľali, ale ako to druhý človek prijal a aký to malo dopad na jeho pocity.“ - Marshall B. Rosenberg

„Ja som to tak nemyslel/a!“ „Je to len nedorozumenie. Zle sme sa pochopili.“ Tieto a podobné vety ste už určite počuli alebo sami povedali. Často ich sprevádza pocit viny, pretože niečo dopadlo úplne inak, než ste zamýšľali. Pravdepodobne ste mali dobrý zámer. Nechceli ste ublížiť alebo sa nikoho dotknúť. Problém však spočíva v tom, že vo vzťahoch často nezáleží na našich úmysloch, ale na tom, ako naše konanie pôsobí na druhého. Môžeme mať tie najlepšie úmysly, no ak naše správanie spôsobuje druhému ťažkosti, diskomfort alebo pocit, že jeho potreby nie sú dôležité, práve tento reálny dopad ovplyvňuje dynamiku a kvalitu vzťahu.

Niektorí ľudia tieto rozdiely medzi zámermi a dopadom nevidia alebo ich podceňujú. Majú skreslené predstavy o vzťahoch a hodnotia ich prevažne zo svojho vlastného pohľadu – podľa toho, čo je pre nich osobne výhodné alebo pohodlné. Predpokladajú, že keď sú vo vzťahu a druhý s nimi má nejaký záväzok, môžu si dovoliť správať sa akokoľvek chcú. Partner ich jednoducho znáša, pretože láska všetko vydrží. Takýto prístup však zamieňa bezpodmienečnú lásku s bezhraničnou toleranciou negatívneho správania a jeho dopadov. V podstate ide o toleranciu nevhodného správania.

Orientácia len na vlastné potreby a pocity bez vnímania toho, čo je dobré pre vzťah ako celok, vedie k očakávaniu, že všetko „prejde“ a že druhý nebude mať žiadne alebo len slabé hranice. Takéto očakávania sú nebezpečné, lebo predpokladajú, že partner nás bude milovať, vážiť si nás a zostať nám verný bez ohľadu na to, ako sa k nemu správame. Tento vzorec môže vzťah postupne ničiť. Ba čo viac, časom sa dokonca v niektorých prípadoch stáva, že sa o vzťah vôbec nestarajú, zanedbávajú ho a očakávajú, že partner bude stále k dispozícii, bez toho, aby brali ohľad na jeho potreby, pocity či blaho. Vzťah sa tak mení na jednostrannú záležitosť. Takýto prístup v podstate zneužíva alebo znevažuje druhú osobu, pretože vytvára priestor bez akéhokoľvek tlaku alebo očakávaní voči nám, kde nemusíme brať ohľad na druhého. Chýba tu vzájomná starostlivosť, rešpekt a rovnováha, ktoré sú základom pevného partnerstva.

Keď sme nechcene hluchí, nemí a slepí

Či už ide o tichú domácnosť, pretože sa cítite byť urazení alebo dotknutí, necitlivé poznámky, nátlak, vtipy či nevyžiadanú pomoc, váš zámer je v skutočnosti druhoradý. Oveľa dôležitejšie je, či si uvedomujete dopad a dôsledky svojho správania na svoje okolie, predovšetkým na partnera. Tento dopad môže byť nevedomý alebo neúmyselný, no pre druhého je reálny a bolestivý.

Vysvetľovať, prečo sme sa nejako zachovali, a uvádzať dôvody (či výhovorky), že sme to nemysleli zle, je síce cenné, no tieto veci by mali prísť až po mimoriadne dôležitom prvom kroku. Tým je uvedomenie si a prijatie faktu, že sme mohli ublížiť, dotknúť sa, nechtiac narušiť osobné hranice alebo spôsobiť bolesť, aj keď sme to nemali v úmysle.

Empatia a schopnosť prijať zodpovednosť za správanie

Uvedomiť si dopad svojho správania znamená aj schopnosť skutočne počúvať druhého, vnímať jeho pocity bez obrany a snažiť sa empaticky vcítiť do jeho perspektívy. To je základ pre pochopenie, prečo niečo druhého zranilo, aj keď sme to nemali v úmysle. Na nápravu partnerstiev, či už v rámci konfliktov, nedorozumení alebo nepochopení, je podstatné vidieť a chápať, ako naše konanie vplýva na iných, a rozlíšiť, že naše úmysly a konkrétny dopad správania sú dve odlišné veci.

Aj keď môžeme mať tie najlepšie úmysly, partnerstvo si vyžaduje ochotu meniť a prispôsobovať svoje správanie tak, aby nemalo negatívny dopad na druhého. V partnerskom vzťahu by sa obaja mali cítiť komfortne a bezpečne.

Zodpovednosť za dopad nesie vždy ten, kto sa správa tak, že má negatívny vplyv na partnera. Svoje zámery a úmysly môžeme vysvetliť a budú prijaté až vtedy, keď sme schopní vnímať perspektívu druhého, teda ako naše konanie na neho pôsobí a ovplyvňuje jeho pocity a spokojnosť vo vzťahu. Ide o ochotu byť zraniteľný a prijať spätnú väzbu, aj keď je nepríjemná.

Dopad nášho správania však nie je daný len tým, čo aktívne robíme, ale aj tým, čo nerobíme. Keď sa rozhodneme mlčať, nereagovať, neprejavovať súcit alebo nezaujímať sa o potreby partnera, tiež tým ovplyvňujeme vzťah. Nečinnosť, ignorovanie, nedostatok pozornosti, angažovanosti alebo úplná pasivita môžu byť rovnako bolestivé a zraňujúce ako otvorené konflikty. Niekedy práve absencia podpory, záujmu či empatie vytvára priepasti, ktoré sa ťažko prekonávajú. Preto je dôležité uvedomiť si, že zodpovednosť za dopad svojho správania nesie každý z nás nielen za to, čo povieme alebo urobíme, ale aj za to, čo necháme bez odozvy.

Dôležitosť komunikácie a sebareflexie

Vety ako „zle sme sa pochopili“ alebo „ide o nedorozumenie“ sú užitočné, pretože pomáhajú pomenovať nesúlad v pohľadoch na situáciu. Napriek tomu však vždy primárne záleží na konkrétnom správaní, činoch a ich dopade, pretože práve to ovplyvňuje pocity, myšlienky a dynamiku medzi dvoma ľuďmi.

Frázy typu „to som nemyslel zle“ môžu byť vnímané ako zľahčovanie alebo odmietanie pocitov partnera, čo môže vzťah poškodiť, ak nie sú sprevádzané skutočným pochopením a snahou o nápravu. Priznať si vlastný podiel na situácii je nevyhnutné pre budovanie dôvery a prehlbovanie intimity.

Zmena správania na základe sebareflexie môže nastať iba u človeka, ktorý dokáže vnímať dopad svojich činov na druhého. Je to veľká skúška ega, či sme schopní vidieť bolesť a zranenia, ktoré sme mohli spôsobiť, aj keď sme mali najlepšie úmysly. Prijatie dopadu a ospravedlnenie by mali prísť v správnom čase a primeranej forme. Niekedy je potrebné dať partnerovi priestor na spracovanie pocitov, aby náprava mohla byť úprimná a účinná. Diskusia o možnom nepochopení by mala prísť až potom, keď je v partnerstve vzájomne spracované a vydiskutované to, čo malo najväčší dopad na partnera, vrátane ospravedlnenia a nápravy, a čo je potrebné v budúcnosti zmeniť alebo nerobiť.

Spokojnosť jedného partnera ovplyvňuje celý vzťah, preto je nevyhnutné otvorene komunikovať o tom, ako sa cítime, čo nám vyhovuje a čo nie, a spoločne si tieto veci nastavovať. Aktívna komunikácia a ochota niesť zodpovednosť sú piliermi pevného a zdravého partnerstva.

Zhrnutie: Udržať si vzťah si vyžaduje ochotu vidieť a meniť svoje správanie podľa toho, ako vplýva na partnera. Nezáleží na tom, čo sme mali v úmysle, ale na tom, ako to druhý človek vníma a čo to s ním robí. Zrelosť nespočíva v obhajobe úmyslov, ale v schopnosti vnímať a niesť dopad toho, ako sa správame.

Príbeh č. 4: Toľko vtipkoval, až mu vystavila účet

Marek so Zuzanou spolu žijú už štyri roky. Ich vzťah sa postupne prehlbuje a začínajú uvažovať aj o deťoch. Zuzana však vníma vážny problém. Marek sa na verejnosti, najmä pred kamarátmi, snaží vždy ukázať ako frajer. Zrazu mu narastie sebavedomie a začne sa správať úplne inak než doma. Pred ostatnými často vtipkuje na Zuzanin účet. Jej je to veľmi nepríjemné, opakovane ho žiada, aby to nerobil. Marek však všetko zľahčuje, povie, že to bola len sranda, a nechápe, prečo sa Zuzana vždy urazí a ostane ticho.

Na jednej rodinnej oslave sa však dotkol veľmi citlivého miesta. Zuzana si už od detstva niesla bolestivé spomienky na posmešky pre svoj vzhľad, ktoré jej hlboko narušili sebavedomie a sebaobraz, aj keď bola v skutočnosti krásna žena. Pod vplyvom dvoch pív pred všetkými zahlásil, že síce jeho Zuzka pribrala, no aspoň ju má za čo chytiť, a že nie je ako tie vychudnuté dievčatá z Instagramu. Väčšina ľudí sa na jeho poznámke schuti zasmiala. V tej chvíli si však Zuzana povedala, že stačilo. Vstala a bez slova odišla domov.

Marek sa ihneď rozbehol za ňou. Doma ju našiel ležať na posteli so zaslzenými očami. Zuzana mu povedala, že už má toho dosť. Že to nie je prvý raz. Že ju opakovane ponižuje, ničí jej sebavedomie, cíti sa ako najhorší človek na svete a takto už ďalej nemôže fungovať. Ak sa to nezmení, odíde.

Vtedy Marek prvýkrát naplno precítil, čo jeho slová a „vtipy“ spôsobovali celé tie roky. Konečne uvidel rozdiel medzi tým, čo si myslel (jeho zámer), a tým, čo reálne robil (dopad jeho konania). Uvedomil si, že pre neho bolo dôležitejšie baviť druhých a byť vnímaný ako zábavný chlapík, než chrániť dôstojnosť ženy, ktorú miluje. Bublina jeho egoizmu spľasla. Pochopil, že tým, že všetko obracal na humor a bral na ľahkú váhu, podkopával Zuzanino sebavedomie, zraňoval ju a narúšal medzi nimi dôveru. Keď emócie opadli, priznal si, že sa správal ako sebecký debil, nie ako partner. Hoci sa neskôr snažil všetko napraviť, Zuzana mu už nedokázala veriť. A tak sa ich cesty napokon rozišli.

Od teórie k praxi: Príbeh Mareka a Zuzany približuje, ako sa dobré úmysly môžu zmeniť na hlboké zranenia, keď chýba citlivosť na dopad vlastného správania. Udalosti, ktoré nastali, ukazujú, prečo vo vzťahoch rozhoduje skutočný vplyv našich činov, nie len naše zámery. Marekov príbeh je silnou ukážkou toho, že ignorovanie pocitov partnera a snaha zľahčovať situáciu môže mať nezvratné následky, ktorým by sa pri inom prístupe dalo predísť.

(zdroj: pixabay.com)

5. Dve pravdy, dva pohľady: Vzťahy sú o prepájaní vzájomných realít

„Každý z nás žije vo svojej vlastnej realite, ktorá je z jeho pohľadu jediná správna a pravdivá. Skutočná komunikácia však nastáva, keď tieto reality dokážeme spojiť.“ - Virginia Satir

„Chápem, prečo si myslíš, že za to môžem ja,“ povedal. „No podľa mňa je to celé inak.“
„Práveže nie, ja to vnímam správne a jasne si pochybil ty,“ odvetila mu.
„Tak proste ty to máš tak, ja to mám inak, nechajme to tak,“ uzavrel diskusiu.

Takéto výmeny pozná každý, kto sa ocitol v slepej uličke plnej nepochopenia a nedorozumení. Hoci obaja hovoria úprimne, ich pohľady na veci sa míňajú a medzi nimi rastie ticho. Práve tu sa ukazuje jedna z najdôležitejších právd o vzťahoch: v každom partnerstve existujú dva vnútorné svety, dve rozličné vnímania reality. Preto je dôležité si uvedomiť, že obe perspektívy môžu byť rovnako platné a dôležité, a dokonca sa môžu navzájom dobre dopĺňať.

Neexistuje totiž len jedna objektívna pravda, ale skôr súhrn viacerých subjektívne platných uhlov pohľadu. A práve tu je dôležité rozlišovať medzi tým, ako sa cítime, a tým, čo sú skutočné fakty. Pre mnohých je to, ako sa cítia, ich „pravdou“. No pre budovanie spoločnej reality je podstatné zamerať sa aj na to, čo sa objektívne deje, a na základe faktov aj pocitov prepájať naše pohľady, aby sme boli v spoločnej realite o tom, čo prežívame a čo sa v partnerstve deje. Každý človek totiž vníma realitu cez svoje vlastné filtre – cez minulé skúsenosti, hodnoty, pocity a obranné mechanizmy. Obe perspektívy môžu mať rovnakú platnosť zároveň, pretože ich prežívajú dvaja rôzni ľudia s jedinečnou históriou, spomienkami a spôsobom vnímania.

Ochota pozrieť sa na veci očami toho druhého

Umenie zdravých vzťahov spočíva v schopnosti vystúpiť zo svojej egocentrickej bubliny a vnímať partnera ako samostatnú bytosť, ktorá má vlastný pohľad na veci. Hoci nemusí byť vždy objektívne správny, je pre neho dôležitý. Namiesto toho, aby sme sa na partnera pozerali cez svoj vlastný filter, skúste si predstaviť, že ste ním – s jeho zážitkami, traumami, vnímaním a možnosťami. Snažte sa pochopiť, ako by vás a vaše činy mohol vnímať on.

Len tak získame širší a komplexnejší obraz reality, ktorá je vždy väčšia než náš subjektívny pohľad. Vo vzťahoch nejde o to, či je niekto lepší alebo schopnejší, ani o snahu premeniť partnera na svoj obraz. Je dôležité vedieť viesť dialóg, prijať partnera takého, aký je, a spoločne vychádzať tak, aby sa obaja cítili, že ich vnímanie vecí je dôležité, aj keď nie vždy budeme mať výlučnú pravdu a niekedy si budeme musieť priznať chyby či zlyhania.

V partnerstvách často narazíme na dve odlišné interpretácie tej istej situácie. V praxi to znamená, že sa nebudeme vždy pozerať na veci rovnako. Dôjde k stretu našich predstáv, predsudkov, presvedčení a zažitých vzorcov, ktoré formovala naša výchova a prostredie, v ktorom sme vyrastali. Rôzne situácie na nás budú pôsobiť odlišne, vysvetlíme si ich inak a pridelíme im rozličný význam.

Inak vníma veci človek, ktorý je viac emocionálny, a inak ten, kto je analytický. Rozdiely môžu byť aj v tom, ako na situáciu reaguje niekto úzkostlivý alebo vyhýbavý z hľadiska citovej väzby. Inak sa cítime a veci vnímame, keď sme zahltení a pod stresom, a inak, keď sme doma a uvoľnení. Tieto rozdiely sú prirodzenou súčasťou ľudskej individuality.

(Ne)súlad pocitov, predstáv a interpretácií

Vo vzťahoch sa stretávajú dve odlišné osoby, ktoré boli inak vychované, môžu mať rozdielne predstavy a definície lásky a vzťahovania, odlišné hodnoty, povahy, spôsoby a štýly komunikácie vrátane neverbálnej. Používajú rôzne slová na opísanie tých istých vecí a pripisujú im úplne odlišný význam. Inak reagujú na blízkosť a vzdialenie, môžu mať rozdielne správanie počas konfliktov a odlišné predstavy o nápravách a riešeniach. Dva príbehy sa tak v partnerstve postupne prepájajú do jedného spoločného, a dvaja ľudia sa učia spolu existovať a spolunažívať. Cieľom je, aby sa partner stal naším blízkym priateľom tým, že prepájame naše oddelené svety do spoločnej vzťahovej reality.

Napríklad pre jedného môžu byť peniaze silným emočným spúšťačom a zdrojom obáv, pretože vyrastal v chudobnej rodine, kde sa obracala každá koruna. Pre druhého, ktorý pochádza z prostredia hojnosti, sú peniaze len prostriedkom na zabezpečenie si väčšej slobody a štandardu. Ani jeden sa nemýli, len majú rozdielne vnímanie, ktoré je pre každého subjektívne platné. Dôležité je pochopiť korene týchto rozdielov, nie partnera za ne kritizovať alebo sa ho snažiť zmeniť.

Cesta k vzájomnému porozumeniu

V partnerstvách nejde o to, kto má pravdu a kto sa mýli. Často má každý svoj platný pohľad. Mali by sme byť schopní uznať platnosť pohľadu druhého, aj keď sa líši od nášho. Len tak otvoríme svoju perspektívu a zároveň vytvoríme priestor, v ktorom sa druhý človek bude cítiť prijatý, chápaný a vypočutý. Tak sa prehlbuje empatia a porozumenie. Niekedy z prepájania oboch perspektív vznikne úplne nový pohľad, ktorý obohatí oboch. To je oveľa cennejšie než vyhrať hádku alebo trvať na výlučnej pravde. Vďaka tomu je jednoduchšie priznať chybu, pretože pravda sa postupne ukáže sama.

Zhrnutie: Vytváranie spoločnej vzťahovej reality

Pevný a zdravý vzťah dokáže obsiahnuť perspektívy oboch ľudí – ich myšlienky, pocity, osobné hranice, vnímanie toho, čo funguje a čo nie, na čom sa dokážu zhodnúť a v čom sa líšia. Diskusie o tom, čo je skreslené, fakticky správne alebo nesprávne, by mali prísť až potom, čo si vzájomne vypočujeme, ako veci vnímame, chápeme a čo pre nás znamenajú. Len tak môžeme svoje pohľady efektívne prepojiť a prehĺbiť vzájomnú blízkosť. Ak sa do takýchto diskusií pustíme príliš skoro, narazíme na odpor ega a obranné mechanizmy. Každý prirodzene chráni svoju perspektívu a nikto nechce počuť, že sa mýli alebo že jeho pohľad nie je dôležitý.

Príbeh č. 5: Dva pohľady na vec, no pravda bola iná

Zdenka a Roman sú mladí, no veľmi pracovne vyťažení. Hoci sa milujú, v posledných mesiacoch sa čoraz častejšie hádajú. Tentoraz kameňom úrazu bol výlet, ktorý dlho plánovali. Zdenka sa naň veľmi tešila. Naplánovala všetky detaily – ubytovanie, miesta na návštevu, reštaurácie aj scenérie na fotky. Chcela, aby všetko klapalo a Roman si mohol oddýchnuť.

Romanovi sa však v práci zmenil šéf a pribudli mu nové povinnosti. Vedel, že ak si teraz vezme dovolenku, práca ho zavalí tak, že sa z toho neskôr nedostane. Keď navrhol presun výletu o mesiac, Zdenka sa nahnevala. Vyčítala mu, že ich plány nikdy nie sú prioritou, že jeho práca je dôležitejšia než ona a ich vzťah. Ešte v ten deň sa vysťažovala kamarátke.

Roman sa jej večer otvoril. Povedal, že má pocit, akoby robil maximum, no nikdy to nestačí. Pracuje viac, aby mali stabilitu a mohli si založiť rodinu, no Zdenka mu vyčíta, že stále pracuje. Keď bol v starej práci, pýtala sa, prečo nie je ambicióznejší. Mal pocit, že ho nevidí ako človeka, ktorý sa snaží, ale ako niekoho, koho treba neustále kritizovať.

Zdenka sa cítila prehliadaná. Pripravila celý výlet, aby ho odbremenila, s tým, že jeho úlohou je len dokončiť, čo treba, a ísť na dovolenku. Napriek tomu si to pracovne neustriehol. Mala pocit, že jej snahu nevidí a jej nadšenie je mu ľahostajné.

Každý mal svoju verziu, svoju pravdu. Každý z nich sa cítil nepochopený, s pocitom, že druhý ho nevidí a nevníma. A každý konal z dobrej vôle, no na základe iného príbehu, ktorý nosil v hlave. Roman veril, že tým, že pracuje viac, robí niečo pre ich spoločnú budúcnosť. Zdenka zas cítila, že tým, že všetko pripravila, ukazuje svoju lásku a starostlivosť. Ani jeden z nich nebol zlý partner, len robili veci, ktoré sa v tichosti míňali.

Až keď to obaja uvideli, prestali bojovať o to, kto má pravdu. Začali hľadať spoločnú realitu medzi dvoma pravdami. Takú, ktorá platí pre oboch naraz. A pritom to bolo tak jednoduché: obaja túžili po spojení. Len sa k nemu snažili dostať každý inak. Odvtedy sa dohodli, že budú častejšie hovoriť o tom, ako veci vnímajú. Nie preto, aby si navzájom vysvetlili „pravdu“, ale aby mohli zostať na jednej strane – sú predsa jeden tím, dve bytosti, ktoré si chcú rozumieť, nie súperiť.

Od teórie k praxi: Príbeh Zdenky a Romana ukazuje, že cesta k zdravým vzťahom nespočíva v hľadaní jedinej „správnej“ pravdy. Je dôležité uznať viacero platných perspektív, ktoré sa často líšia kvôli odlišným pohľadom, vysvetleniam a zámerom. Tento príbeh zdôrazňuje, že otvorená a pravidelná komunikácia pomáha prepojiť individuálne pohľady do spoločného obrazu. Cieľom nie je nájsť jedinú pravdu, ale vytvoriť spoločnú realitu, v ktorej sa obaja cítia videní, pochopení a ich spojenie sa prehlbuje.

(zdroj: pixabay.com)

6. Pevné partnerstvo sa vytvára hľadaním prienikov, nie v jednostranných ústupkoch

„Úspešné partnerstvá sa budujú na vzájomnom rešpekte, pochopení a hľadaní spoločných riešení, nie na jednostranných ústupkoch alebo snahe niekoho „poraziť“. Skutočná intimita a dôvera vznikajú tam, kde obaja partneri aktívne hľadajú prieniky medzi svojimi potrebami a hodnotami.“ – John Gottman

Mnohí ľudia vstupujú do vzťahov s predstavou, že si zachovajú svoju samostatnosť a budú napĺňať predovšetkým vlastné potreby. Túžia po výhodách partnerstva, ako sú blízkosť, podpora a spoločný život, no zároveň často očakávajú, že partner im bude vyhovieť, prispôsobí sa ich želaniam a bude dávať prednosť ich prianiam a potrebám. Chcú byť prijatí takí, akí sú, bez toho, aby museli upravovať alebo prispôsobovať svoje správanie, čo by ich mohlo vyčerpať alebo obmedziť. Alebo to jednoducho nechcú, lebo preferujú svoj komfort a nechcú brať ohľad na iných. Tento prístup však stojí v priamom rozpore s podstatou pevného partnerstva, ktoré si vyžaduje ochotu oboch aktívne hľadať spoločné prieniky, vzájomne sa podporovať a byť pripravení rozvíjať sa a pracovať na sebe aj na vzťahu. Často počuť frázu „som taký/á, aký/á som", pričom očakávajú, že sa ostatní prispôsobia im, no oni sami nič také robiť nebudú.

Ak každý žije prevažne vo vlastnom svete a odmieta zohľadniť potreby partnera, vzťah sa postupne mení na paralelné spolužitie. Partneri žijú vedľa seba, nie spolu, pretože ich životy sú natoľko oddelené, že sa ani poriadne nepoznajú a chýba im hlboké prepojenie a skutočná spolupatričnosť. Stávajú sa skôr spolubývajúcimi, ktorí sa občas porozprávajú, idú spolu von a majú sex, no v skutočnosti o sebe nevedia poriadne nič podstatné. Tento postoj často vychádza z presvedčenia, že každý musí zvládať svoj život sám, a preto v ňom nie je miesto pre vzájomnú podporu či hlbšie porozumenie. V náročných chvíľach, ako sú choroba, stres alebo iné krízy, môže takýto prístup viesť k napätiu, odcudzeniu a pocitu osamelosti, aj keď sú partneri fyzicky spolu.

Vzťah však nie je len o tom, že sa každý stará o seba. Je o spoločnej starostlivosti, vzájomnej podpore a ochote oboch partnerov vkladať do vzťahu energiu a aktívne na ňom pracovať. Bez tejto snahy sa partnerstvo rozpadá na samostatné životy, ktoré spolu len náhodne koexistujú, pričom im chýba skutočné spojenie. Práve preto sa mnohí ľudia často rýchlo rozchádzajú a hľadajú nové vzťahy – ich predchádzajúce spojenia boli povrchné, jednostranné, a preto aj ľahko nahraditeľné.

Pasca neustáleho vyhovovania a ustupovania

Vzťah si prirodzene vyžaduje kompromisy a ochotu ustúpiť zo svojich požiadaviek. Problém nastáva vtedy, keď sa kompromisy menia na jednostranné ústupky. Neustále prispôsobovanie sa na úkor vlastných potrieb vedie k vyhoreniu, frustrácii a strate sebaúcty. Často sa stáva, že jeden partner očakáva, že druhý mu bude neustále vyhovieť, a pritom sám nie je ochotný robiť podobné ústupky. Takýto vzorec správania vytvára nerovnováhu, kde jeden dáva a druhý berie, čo postupne podkopáva dôveru a blízkosť.

Na prvý pohľad sa snaha vyhovieť druhému môže javiť ako nesebeckosť, no v skutočnosti často znamená potláčanie vlastných hraníc a túžob. Keď sa človek neustále prispôsobuje a ignoruje svoje potreby, stráca kontakt so sebou samým a vzťah sa stáva zdrojom vyčerpania a nespokojnosti. Pevné partnerstvo preto nie je o tom, kto komu viac ustúpi, ale o hľadaní riešení, ktoré rešpektujú a napĺňajú potreby oboch strán.

Práve hľadanie týchto spoločných prienikov, teda miesta, kde sa stretávajú vaše potreby a hodnoty s potrebami a hodnotami partnera, je prejavom emocionálnej zrelosti a základom skutočnej kompatibility. Znamená to byť ochotný počúvať, porozumieť a zároveň jasne vyjadriť, čo potrebujete a očakávate. Vzťah tak prestáva byť bojiskom alebo miestom jednostranných obetí a stáva sa bezpečným priestorom vzájomného rastu a spolupatričnosti. Skutočná blízkosť totiž vzniká tam, kde obaja partneri vkladajú energiu do spoločného dialógu, sú ochotní meniť svoje postoje a správanie a aktívne sa podieľať na vytváraní vzťahu, ktorý je prínosom pre oboch.

Otvorená komunikácia ako absolútny základ

Zdravé partnerstvo stojí na vzájomnom rešpekte a otvorenosti. Aby sme to dokázali, musíme sa učiť spoznávať, pomenovať a následne vedieť odkomunikovať svoje potreby, túžby, predstavy a očakávania vhodne, jasne a priamo. Bez náznakov a bez očakávania, že partner predsa musí vedieť, čo si myslíme, cítime alebo chceme. Práve takáto otvorenosť je prejavom rešpektu voči partnerovi, pretože mu dávame možnosť nás skutočne pochopiť a adekvátne reagovať. Romantická predstava, že partner by mal všetko vycítiť alebo vedieť aj bez toho, aby sme to povedali, je síce populárna, no v reálnych vzťahoch vedie skôr k nedorozumeniam ako k porozumeniu. Presne to vystihol Neil Strauss, ktorý povedal: „Nevyslovené očakávania sú zárodkom budúcej zášti.“

Ak nekomunikujeme otvorene, v partnerstve sa začne vytvárať vzdialenosť, povrchnosť a pocit nenaplnenia. Objavuje sa nedôvera, napätie, chaos a nedorozumenia. Pravda je taká, že druhý človek často nemá ako vedieť, čo sa v nás odohráva, pokiaľ to nie je predmetom vzájomnej diskusie. Ak spolu nekomunikujeme, zostávame v dvoch odlišných realitách, v ktorých sa cítime stratení a máme pocit, že niečo medzi nami nefunguje. Práve preto je zrozumiteľná a priama komunikácia najlepšou prevenciou nedorozumení a skrytých konfliktov.

Hľadanie prieniku: Prejav zrelosti a kompatibility

Každý z nás má vlastný pohľad na svet a nie vždy sa dokážeme pozrieť na veci očami toho druhého. Predstavte si, že by ste vstúpili do tela iného človeka, mali jeho zážitky, skúsenosti, presvedčenia a rozmýšľali ako on. Vtedy sa dostanete k pochopeniu oveľa bližšie.

Prieniky sú vyjadrením toho, že partnerstvá sú o vzájomnej výmene energie – o tom, čo do vzťahu prinášame a čo z neho dostávame. Sú to akoby transakcie, ktoré by mali byť výhodné pre oboch. Podstatou je spolupráca, nie vzájomný boj. Pre spoluprácu je nevyhnutné vzájomne chápať svoje perspektívy a jasne zdieľať, čo vlastne chceme. Zároveň je potrebné tieto veci prediskutovať, vyjednať, otvorene komunikovať a dohodnúť sa na podmienkach – nie nepriamo, manipulatívne alebo nátlakom. Je dôležité dať na stôl, čo ponúkame, a zároveň dať šancu partnerovi vyjadriť svoje priania. Spoločne tak hľadáme cesty, ako vzájomne naplniť potreby, pretože partnerstvá sú o vzájomných zhodách a spolupráci.

Hľadanie prieniku (kompromisu, win-win riešení) je v partnerstve prejavom emocionálnej zrelosti a sebaúcty. Dávame najavo, kto sme, čo chceme a potrebujeme, a zároveň sme pripravení počúvať a rešpektovať aj partnera. Spoločne tak nachádzame riešenia, ktoré umožňujú harmonické fungovanie vzťahu pre oboch. Tým sa v praxi odhaľuje kompatibilita partnerov.

Nájsť prienik neznamená vzdať sa seba, ale hľadať riešenia, ktoré zohľadňujú potreby a priania oboch. Celý proces stojí a padá na ochote byť otvorený a úprimný, zároveň rešpektovať svoje aj partnerove potreby, priania a túžby. Práve vďaka tomu sa v partnerstve buduje dôvera, pocit spolupatričnosti, bezpečia a skutočné spojenie – nie preto, že sa niekto obetuje, ale preto, že obaja môžu byť sami sebou a zároveň spolu. Intimita v partnerstve je priamo úmerná našej schopnosti pravdivo pomenovať a dať najavo svoje potreby a túžby.

Tieto prieniky je dôležité hľadať opakovane a v každodenných situáciách, nielen pri veľkých témach. Ide o dynamický proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a ochotu učiť sa o sebe aj o partnerovi. Práve toto spoločné učenie posilňuje partnerstvo a podporuje jeho prehlbovanie a utužovanie.

Ak sa ukáže, že prienik nie je možný a hodnoty alebo potreby sú dlhodobo nezlučiteľné, je to dôležitý signál o nekompatibilite vzťahu. Tento signál je nesmierne cenný pre obe strany, aby mohli urobiť informované rozhodnutia o budúcnosti vzťahu.

Zhrnutie: Spolupráca namiesto obetovania

Silu vzťahu budujete hľadaním prieniku, nie vyhovovaním alebo prílišným prispôsobovaním sa. Pevné partnerstvo stojí na rešpekte, úprimnosti, otvorenosti a vzájomnosti. Vyžaduje si ochotu pravdivo pomenovať svoje potreby a túžby a zároveň hľadať riešenia, ktoré berú do úvahy aj to, čo chce a potrebuje ten druhý.

Príbeh č. 6: Pevný vzťah sa pod tlakom pravdy nezrúti

Alenka bola od malička vedená k presvedčeniu, že ak potlačí svoje potreby a bude sa snažiť ostatným vyhovieť, získa si ich náklonnosť a budú ju mať radi. V detstve sa to pre ňu stalo naučeným a pomerne automatickým vzorcom správania.

Počas vysokej školy si našla partnera z vyššieho ročníka, automobilového pretekára Paľa. Boli ako oheň a voda. Ona milá, usmievavá, chápavá, on prostoreký rebel, ktorý mával záchvaty hnevu a zvyčajne si robil, čo si zmyslel. Stres zo štúdia si zmierňoval chodením na diskotéky, fajčením trávy a častým opíjaním sa so svojimi kamarátmi.

Časom mu začalo poriadne prihárať. Dve náročné skúšky nezvládol a musel ich opakovať. Alenka, s ktorou sa nasťahovali do spoločného bytu, sa o neho začala báť, pretože vôbec nevyzeral dobre. Prevzala na seba všetko: upratovanie, nákupy, každý deň Paľovi pripravovala večeru a piekla mu rôzne dobroty. Snažila sa mu dokonca vysvetľovať učivo, hoci sama bola uprostred náročného skúškového obdobia.

Čím lepšou partnerkou sa snažila byť, tým viac mala pocit, že ju Paľo berie ako samozrejmosť. Ignoroval ju a radšej trávil čas so svojou partiou. Po týždňoch zbierania odvahy mu povedala, že sa cíti osamelá, že celý vzťah nesie na svojich pleciach a nemá v ňom oporu.

Paľo namiesto hľadania spoločného riešenia vybuchol. Obvinil ju, že je nevďačná, a vyhlásil, že iné ženy by boli rady, keby mali takého chlapa ako on. Alenka sa zľakla, že ak bude zdieľať, čo má na srdci, tak skončí sama. A tak ešte nejaký čas mlčala a vo vzťahu zotrvala, no stálo ju to veľa síl a energie. Prišiel ale nečakaný zvrat: Paľo sa s ňou rozišiel, pretože si našiel inú frajerku, o ktorej dokonca pred Alenkou povedal, že je oveľa lepšia v posteli.

Dlho sa z toho spamätávala. Ale vnútorne vedela, že ak sa má niečo zmeniť, musí to byť zmena, ktorá začína u nej. Zároveň sa z nej po rozchode uvoľnil obrovský potlačený stres, ktorý v sebe počas celého vzťahu zadržiavala, pretože nemohla byť dostatočne sama sebou. Už nechcela vzťah, kde sa musí prispôsobovať, chodiť po špičkách a báť sa povedať pravdu. A tak si sľúbila, že bude viac v kontakte so sebou a pri randení otvorene povie, aké sú jej potreby, požiadavky a očakávania.

Po čase našla nového partnera. Nebolo to však jednoduché, mali ďaleko od ideálnych začiatkov. Objavili sa obavy, nedorozumenia, chvíle pochybností aj neistoty. No obaja boli ochotní rozprávať sa, počúvať sa navzájom a zdieľať aj to, čo bolo nepríjemné. Spoločne sa učili nachádzať priestor, kde sa môžu stretnúť. Nie ako dvaja dokonalí ľudia, ale ako dvaja, ktorí sa rozhodli byť úprimní a vzťah budovať vedome bez toho, aby niekto musel zatláčať seba do úzadia len preto, aby to celé fungovalo.

Práve preto sa Alenka prvýkrát v živote cíti skutočne šťastná. Nie preto, že všetko funguje bez problémov, ale preto, že sa nemusí skrývať. Jej nový vzťah unesie pravdu a úprimnosť a je omnoho pevnejší než ten, ktorý sa začal rúcať práve v momente, keď zaznela pravda.

Od teórie k praxi: Príbeh Alenky ukazuje, že hoci kompromisy sú vo vzťahu dôležité, jednostranné ústupky a neustále vyhovievanie vedú k strate seba a nezdravej dynamike. Hľadanie spoločných prienikov a otvorená komunikácia o vlastných potrebách sú nevyhnutné pre budovanie pevného a autentického spojenia. Vzťah, ktorý vydrží pravdu a úprimnosť, je silnejší a naplnenejší než ten, ktorý stojí na obetovaní sa a potláčaní osobných hraníc.

(zdroj: pixabay.com)

7. Rozdielne citové väzby nie sú prekliatím, ale príležitosťou zažiť hlboký a liečivý vzťah

„Ľudia s rôznymi štýlmi citovej väzby často hovoria rôznymi jazykmi lásky a majú odlišné potreby blízkosti a samostatnosti. Pochopenie týchto rozdielov a naučenie sa, ako na ne reagovať, môže viesť k hlbšiemu a liečivému vzťahu, namiesto toho, aby tieto rozdiely boli zdrojom konfliktu.“ - Amir Levine, Rachel S. F. Hellerová

V tejto časti článku sa bližšie pozriem na dynamiku dvoch neistých citových väzieb – úzkostnej a vyhýbavej. Práve táto kombinácia totiž často spôsobuje vo vzťahoch najviac chaosu a problémov. Ak vás táto téma nezaujíma alebo vám nie je blízka, pokojne ju môžete preskočiť.

Citová väzba nie je pevne daná na celý život. Naše vzorce správania a prežívania sa síce formujú už v detstve podľa toho, ako sme zažívali bezpečie, blízkosť či odmietnutie, no nejde o nemenné osudové nastavenia. Sú to naučené spôsoby, akými sa vzťahujeme k druhým a vyrovnávame sa s úzkosťou, stresom a nepohodlím vo vzťahoch. Štýl citovej väzby môžeme vnímať ako mapu, ktorá ukazuje, kde máme priestor na rast, liečenie a zmenu opakujúcich sa vzorcov správania. Vďaka novým skúsenostiam, vedomej práci na sebe a ochote meniť sa môžeme svoje vzťahové nastavenie postupne transformovať. Dokonca aj neistejšia väzba sa môže meniť na bezpečnejšiu a stabilnejšiu, čím sa otvára priestor pre hlboké, vyvážené a dlhodobé spojenia.

Rôzne typy citovej väzby ako bezpečná, úzkostná, vyhýbavá či zmiešaná sú výsledkom našich raných interakcií s rodičmi a blízkymi osobami. Napriek tomu, že tieto vzorce nesú v sebe odtlačok minulosti, nie sú pevne dané. V dospelosti ich môžeme prepisovať vďaka vedomej práci na sebe, otvorenej komunikácii a vzájomnému učeniu sa o svojich potrebách a reakciách. Každý vzťah tak predstavuje príležitosť nielen opakovať staré schémy, ale aj ich liečiť a meniť smerom k väčšiemu bezpečiu a dôvere.

Napríklad úzkostní a vyhýbaví partneri môžu vytvoriť mimoriadne silné puto, ak sa naučia správne interpretovať svoje vzájomné správanie. Predovšetkým je dôležité pochopiť, ako sa môžu dopĺňať a čo im prinesie pocit bezpečia. Akonáhle si uvedomia svoje základné potreby a to, čo spúšťa ich obranné a potenciálne dysfunkčné správanie, otvára sa im cesta k hlbokému porozumeniu, liečeniu a rastu. Ich rozdiely potom nie sú nutne prekážkou, ale aj obrovskou príležitosťou. Ak sa partneri naučia rešpektovať potreby a reakcie toho druhého, namiesto snahy meniť sa navzájom podľa vlastných predstáv, ich odlišné citové nastavenie sa môže stať základom pre liečivý vzťah. A teda pre takú dynamiku, v ktorej vzájomne vedia meniť k lepšiemu svoje vzorce vzťahovania sa s cieľom dosiahnutia väčšej blízkosti, harmónie a celkovej spokojnosti. Takýto vzťah je plný osobného i vzájomného rastu, kde sa obaja učia nové spôsoby blízkosti a sebaprijatia.

V dnešnej dobe nájdeme množstvo často protichodných predstáv o tom, ako by malo ideálne partnerstvo vyzerať. Je pravda, že pre fungujúci vzťah je dôležitá kompatibilita osobností, hodnôt a životných cieľov. No hĺbka a stabilita partnerstva závisia predovšetkým od nášho štýlu citovej väzby, od toho, aký význam prikladáme emočnému spojeniu s druhým človekom a čo pre nás znamená intímny kontakt na hlbokej telesnej a emocionálnej úrovni. Práve tieto vnútorné vzorce ovplyvňujú, ako sa správame a reagujeme v rôznych situáciách, napríklad v strese alebo pri blízkosti. Kombinácia našich vzorcov vytvára jedinečný spôsob, akým sa vzťahujeme k partnerovi. Väčšinou sú tieto vzorce formované už v ranom detstve podľa toho, ako bezpečne alebo ohrozene sme vnímali správanie rodičov či iných blízkych osôb a tieto skúsenosti sa potom premietajú do nášho správania v partnerských vzťahoch v dospelosti.

Bezpečná a neistá väzba

Pokiaľ je naše pripútanie k partnerom v partnerstve viac-menej bezpečné, blízkosť a vzájomná závislosť nám nerobia žiadne výrazné problémy. Rovnako dobre zvládame aj chvíle dočasného odlúčenia, napríklad keď je partner zaneprázdnený alebo odcestuje na služobnú cestu. Partnerstvá nám pripadajú prirodzene stabilné a ľudí vnímame ako dôveryhodných. Úplne iná situácia však nastáva, ak sme v detstve nemali práve tie najlepšie zážitky. Ak sme zažívali emocionálnu nedostupnosť, ignorovanie, prílišnú kontrolu alebo nedostatok záujmu, či nebodaj násilie alebo iné traumatické zážitky, v partnerstvách sa často necítime komfortne a bezpečne. Výsledkom môžu byť neisté štýly citovej väzby, z ktorých spomeniem dva najrozšírenejšie, ktoré sa prejavujú nasledovne::

• Vyhýbavá citová väzba: Ľudia s vyhýbavým štýlom pripútania vnímajú fyzickú aj emocionálnu blízkosť ako ohrozujúcu. Sú zameraní skôr na seba a svoju nezávislosť, pretože neveria, že druhí sú pre nich bezpeční, alebo majú skúsenosť, že v partnerstvách strácajú samých seba. Boja sa straty autonómie a preto sa v intímnych situáciách často odpájajú alebo nevedome sabotujú vzťahy. Prílišná blízkosť ich dusí a vyvoláva u nich potrebu odstupu. Preto pôsobia chladnejšie, rezervovane a často sú viac analytickí, menej emocionálni. Potrebujú veľa priestoru a času na spracovanie svojich myšlienok a pocitov. Ich správanie môže byť niekedy nesprávne interpretované ako narcistické, najmä keď sú pod vplyvom silných spúšťačov a zažívajú vzťahovú neistotu. V takýchto situáciách sa primárne orientujú na vlastné potreby a ochranu seba samých. Ľudia s dizorganizovaným (kombinácia úzkosti a vyhýbavosti) alebo vyhýbavým štýlom pripútania túžia po láske a bezpečí, no blízkosť nevedia zvládnuť. Keď sa vzťah dostane za hranicu ich komfortu v oblasti blízkosti alebo záväzku, majú tendenciu vzťah buď (podvedome) ničiť alebo z neho utiecť. Prehlbovanie partnerstva môže u vyhýbavých ľudí vyvolať pocit ohrozenia a „pohltenia" partnerom, čo ich vedie k stiahnutiu sa, aby mohli znovu pocítiť samých seba a obnoviť svoju autonómiu.

• Úzkostlivá citová väzba: Ľudia s úzkostlivým štýlom pripútania majú silnú potrebu blízkosti a zároveň hlboký strach z opustenia. Tento štýl väzby často vzniká v dôsledku skúseností s nestabilným alebo nepredvídateľným správaním blízkych osôb v detstve, čo vedie k zvýšenej citlivosti na akékoľvek signály neistoty v partnerskom vzťahu. Úzkostlivo pripútaní jedinci majú tendenciu intenzívne vnímať a interpretovať drobné zmeny v správaní partnera ako hrozbu pre vzťah. Často sa preto upínajú na partnera, vyhľadávajú uistenie a prejavujú zvýšenú emocionálnu reaktivitu, čo môže viesť k pocitu, že sú „príliš nároční“ alebo „príliš závislí“. Tento vnútorný konflikt – túžba po blízkosti a zároveň strach z odmietnutia – môže vyvolávať pocity neistoty a úzkosti, ktoré sa prejavujú ako potreba častého kontaktu, pozornosti a emocionálnej podpory.

  Pre partnera môže byť takéto správanie vyčerpávajúce, pretože úzkostliví jedinci často prejavujú intenzívne emócie a vysokú mieru závislosti, čo môže byť vnímané ako „dusivé“. Paradoxne, ich snaha o blízkosť môže viesť k tomu, že partnera odtiahnu, čím nevedome sabotujú vzťah. Navyše, prehĺbenie vzťahu môže u nich zvyšovať úzkosť a stres, čo ešte viac zosilňuje ich potrebu uistenia a tlaku na partnera, ktorý v ich vnímaní predstavuje riziko opustenia.

U ľudí, ktorí zažili závažné traumy, opustenie alebo iné náročné životné skúsenosti, sa môžu objaviť komplexnejšie a náročnejšie typy citových väzieb. V takýchto prípadoch blízkosť druhých vyvoláva silné pocity paniky, strachu alebo dokonca hrôzy. Komplexné citové väzby často zahŕňajú kombináciu protichodných tendencií, túžbu po láske a blízkosti, ktorá je zároveň sprevádzaná strachom a odporom voči nej.

V skutočnosti je väčšina ľudí zmesou rôznych typov citových väzieb, pričom niektoré zložky môžu byť bezpečné, zatiaľ čo iné viac neisté alebo problematické. Ak je však určitý vzorec citovej väzby dominantný, označujeme ho ako štýl citovej väzby, napríklad bezpečný, úzkostlivý, vyhýbavý alebo komplexný.

Ľudia s rôznymi štýlmi citovej väzby môžu vo vzťahu prirodzene zažívať konflikty, nedorozumenia a zranenia. Práve tieto rozdiely však predstavujú veľkú príležitosť na hlboké vzájomné porozumenie, liečenie a osobný rast. Ak sa partneri naučia rešpektovať svoje potreby a reakcie namiesto toho, aby sa navzájom snažili meniť podľa vlastných predstáv, môžu vytvoriť pevný a zdravý vzťah. Rozdielne citové nastavenia nemusia byť prekážkou, ale môžu sa stať základom liečivého vzťahu, ktorý podporuje osobný i vzájomný rozvoj a v ktorom sa obaja učia nové spôsoby blízkosti a sebaprijatia.

Prečo tieto protipóly ukrývajú obrovský vzťahový potenciál?

Tieto protipóly ukrývajú obrovský vzťahový potenciál, pretože každý štýl citovej väzby prináša do vzťahu jedinečné dynamiky, ktoré môžu viesť k hlbokému vzájomnému porozumeniu a rastu. Psychológovia dnes čoraz viac zdôrazňujú, že predstava dokonale kompatibilného partnera je skôr mýtom než realitou. Najčastejšie sa stretávame s kombináciou úzkostnej a vyhýbavej citovej väzby, ktorá síce často vedie ku konfliktom a zlyhaniam, no zároveň má potenciál vytvoriť silný impulz na osobný a partnerský rozvoj, ak k nej partneri pristúpia vedome a s ochotou meniť svoje vzorce správania.

Úzkostliví ľudia cítia prirodzenú príťažlivosť k vyhýbavým a naopak, čo vytvára dynamiku, kde si partneri zrkadlia svoje neuspokojené potreby, zranenia a hlboké obavy. Tento vzťahový cyklus sa prejavuje tak, že jeden partner viac tlačí na blízkosť a druhý sa stiahne, čím vzniká začarovaný kruh naháňania a úteku. Tento vzťahový vzorec je možné prelomiť len prostredníctvom vedomého uvedomenia si vlastných potrieb, otvorenej komunikácie a ochoty transformovať zaužívané obranné stratégie.

Dynamika úzkostnej a vyhýbavej väzby

Citové väzby zásadne formujú našu schopnosť znášať blízkosť, intimitu, určujú našu toleranciu a dominantné prejavy správania vo vzťahoch. Je dôležité si uvedomiť, že prejavy týchto typov väzieb sa môžu meniť v rôznych fázach vzťahu, pričom počiatočná dynamika nemusí vždy presne odrážať dlhodobé vzorce.

• Úzkostlivejší partner je zvyčajne citlivý, emotívny a intenzívne túži po blízkosti. Na začiatku vzťahu sa môže prejavovať ako otvorený a prispôsobivý, niekedy dokonca pôsobiť bezpečne alebo mierne vyhýbavo, čím sa snaží vyhnúť prehnanému tlaku. Rýchlo si však vytvára citové puto, sústreďuje sa na potreby druhého a usiluje sa o prepojenie životov, ideálne o trávenie čo najväčšieho množstva času spoločne. Pre druhú stranu to však môže pôsobiť ako nátlak, kontrola alebo veľká intenzita (napr. vzájomného kontaktu). Osoba s úzkostnou väzbou často neustále sleduje, či je všetko v poriadku, a potrebuje časté uistenie. Jej najväčším strachom je opustenie. S náhlou zmenou správania partnera, najmä po opadnutí počiatočného nadšenia, však na povrch vychádza väčšia neistota, úzkosť a strachy, čo vedie k intenzívnejšej potrebe kontaktu, rozhovorov a potvrdenia partnerovej lásky a prítomnosti. Úzkostliví ľudia majú silnú potrebu zdieľať svoj život s niekým blízkym a dostatočne chápavým, no paradoxne často narážajú na jedincov, ktorí sú viac zameraní na seba alebo sú inak emocionálne nedostupní.

• Vyhýbavejší partner sa naopak orientuje predovšetkým na seba, na svoj vnútorný svet a potrebu osobného priestoru. Na začiatku vzťahu, vo fáze "medových týždňov", sa často môže prejavovať veľmi otvorene, aktívne plánovať spoločné aktivity, zdieľať svoje pocity a dokonca pôsobiť ako bezpečný alebo dokonca úzkostlivý. Toto správanie môže vytvoriť ilúziu hlbokého spojenia. Avšak, keď vzťah opustí túto počiatočnú fázu a začne sa prehlbovať, vyhýbavý partner sa zvyčajne začína viac orientovať sám na seba alebo sa náhle zmenia jeho priority. Často preferuje emočne povrchnejšie, nezriedka aj krátkodobé partnerstvá bez záväzku, prípadne vzťahy na jednu noc alebo čisto sexuálne situationshipy. Nejde však nevyhnutne o egoizmus či narcizmus, skôr o hlboko zakorenený obranný mechanizmus. Intímna blízkosť môže v ňom vyvolať obavy zo straty samého seba. Keď sa cíti emočne zahltený, často sa stiahne, odpojí sa alebo odíde. Toto správanie nie je prejavom nezáujmu, ale snahou ochrániť si vlastné hranice. Vyhýbavý partner má zvyčajne vo vzťahu viac kontroly a symbolicky drží nohu vo dverách, pretože sa obáva záväzku. Vníma ho ako stratu vlastnej nezávislosti a slobody, preto z partnerstiev náhle odchádza v momente, keď cíti, že stráca kontrolu a vzťah začína byť vážny. Pre úzkostlivého partnera to môže byť vnímané ako tlak, únik a emocionálna nedostupnosť, čo často pociťuje ako opúšťanie.

Dynamika úzkostnej a vyhýbavej väzby je pre oboch partnerov emocionálne mimoriadne vyčerpávajúca. Keď si začnú aktivovať svoje typické vzorce pripútania alebo úniku, nevedomky sa u nich spúšťajú aj staré zranenia z minulosti. Úzkostlivý partner sa snaží viac komunikovať, nalieha na zdieľanie a blízkosť v snahe naplniť svoju potrebu istoty. Vyhýbavý partner sa naopak viac odťahuje, potrebuje svoj priestor a pokoj, pretože cíti, že úzkostlivý partner príliš tlačí a vystupňuje situáciu, čím mu nedáva možnosť voľne dýchať. Pod tlakom začnú vyhýbaví jedinci myslieť viac na seba a rozhodovať sa sebeckejšie, zatiaľ čo úzkostlivý partner túži po obnovení spojenia za každú cenu. Vyhýbavý partner sa preto začína vzďaľovať a žiada si vlastný priestor. Pri akejkoľvek kritike si často myslí, že nič nerobí dobre, zatiaľ čo úzkostlivý má pocit, že druhý chce príliš veľa priestoru len pre seba.

Ako vystúpiť z tohto začarovaného kruhu?

Vzťah je často sprevádzaný pocitmi, že sa partneri nedokážu navzájom priblížiť, a keď sa to aj na chvíľu podarí, okamžite sa zase vzdialia. Úzkostlivý partner sa snaží ešte viac pripútať, vyhýbavý sa ešte viac stiahne, čím sa ich emocionálne napätie ďalej zvyšuje a staré zranenia sa prebúdzajú. Vzniká začarovaný kruh, v ktorom sa zintenzívňujú frustrácie a nespokojnosť z nenaplnených potrieb. Jeden túži po blízkosti, druhý po priestore a slobode. Úzkostliví ľudia často vyhľadávajú hlboké intímne spojenia. Sú až magneticky priťahovaní k vyhýbavým partnerom a naopak, pretože oboch spája istý strach z intimity. Majú však odlišné spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Úzkostlivý sa orientuje na druhých a prejavuje sa striktným pripútaním, zatiaľ čo vyhýbavý sa začína vzďaľovať, keď je hĺbka vzťahu príliš nekomfortná alebo keď partnerstvo začína byť vážne.

Cyklus je možné prelomiť len tak, že si každý partner uvedomí svoje vlastné potreby a vzorce správania, otvorene o nich komunikuje a spoločne hľadajú spôsoby, ako ich vo vzťahu napĺňať tak, aby to vyhovovalo obom. Takto sa môže vytvoriť zdravá rovnováha medzi blízkosťou a priestorom, ktorá zmierni emocionálne vyčerpanie a umožní vzťahu fungovať pokojnejšie a spokojnejšie. Základom je hlboké porozumenie sebe samému aj partnerovi, rešpektovanie hraníc a neustále hľadanie kompromisov, ktoré pomáhajú prekonať nepochopenie a zranenia z minulosti. Dôležité je pamätať, že každá zmena vyžaduje čas, trpezlivosť a nepretržité úsilie oboch strán.

Transformácia neistého vzťahu na bezpečný

Títo ľudia nie sú prekliati a nie je s nimi nič zlé. Komplikácie v ich vzťahoch často vyplývajú z minulosti a vzorcov správania, ktoré sú zakorenené v ich citových väzbách. Úzkostný a vyhýbavý štýl nie sú toxickou kombináciou, ale dynamikou, ktorá odráža nenaplnené potreby z detstva a naučené spôsoby vzťahovania sa k iným ľuďom. Práve preto v sebe nesú obrovský transformačný potenciál, ak obaja partneri chcú vedome rásť a vystúpiť zo zabehnutých vzorcov a adaptácií.

Liečenie tejto dynamiky znamená zlepšiť vzťah k blízkosti ako takej. Bezpečná väzba nie je niečo, s čím sa narodíme, ale schopnosť, ktorú môžeme rozvíjať. Môže sa to stať buď tým, že si zvolíme partnera s bezpečnejším štýlom väzby, čo má následne pozitívny vplyv aj na nás samotných, alebo tým, že sa spolu s partnerom púšťame do vedomej práce na sebe. Táto práca však nie je o tom zvládať veci osamote, ale o spoločnom vytváraní priestoru pre bezpečie, rast a porozumenie.

V rôznych fázach života či v rôznych partnerstvách môžeme prejavovať raz viac vyhýbavých, inokedy úzkostlivých tendencií. Zmyslom nie je dosiahnuť dokonalosť, ale vedieť vedome pracovať s tým, čo sa v nás deje, v prospech seba aj druhého.

Ak sa stretnú dve neisté citové väzby, napríklad úzkostlivá a vyhýbavá, a obaja partneri sú ochotní fungovať citlivo a vnímať potreby jeden druhého, ich citové puto sa môže postupne meniť na bezpečnejšie. Touto transformáciou prechádzajú obaja individuálne aj vzťah ako celok. To je podstata liečivých vzťahov, najmä u párov, ktoré tvoria ľudia s dominantnejšími úzkostlivými a vyhýbavými štýlmi vzťahovania, ktoré sú dnes často rozšírené.

Ako môže vyzerať vedomá práca s rozdielnymi štýlmi?

Prekonať začarovaný kruh úzkostnej a vyhýbavej väzby vyžaduje vedomé a cielené úsilie oboch partnerov. Ide o proces osvojovania si nových a zdravších vzorcov správania a postupného prelamovania hlboko zakorenených návykov.

Úzkostný partner: Budovanie vnútornej stability a sebaúcty

Úzkostlivý jedinec sa učí venovať pozornosť aj sebe, nielen výhradne druhému. Potrebuje rozvíjať vlastnú individualitu a vnútornú silu, aby nebol závislý len od partnera, pretože jeden človek nenaplní všetky jeho potreby a je nezmyselné také niečo očakávať. Mal by sa naučiť regulovať svoje emócie a reagovať menej impulzívne v návale emócií. Znamená to vedieť sa zastabilizovať a upokojiť sám seba. Ide o schopnosť poskytnúť si emocionálnu podporu bez okamžitej potreby vonkajšieho uistenia, tzv. self-soothing. Tým bude aj bezpečnejším a predvídateľnejším partnerom pre človeka s vyhýbavými sklonmi.

Rovnako významné je nachádzať radosť a uspokojenie aj mimo vzťahu, napríklad v záľubách, priateľstvách alebo práci. Tým sa zmierňuje tlak na druhú stranu a znižuje riziko, že vyvolá to, čoho sa najviac obáva, teda odmietnutie. Úzkostlivý človek by mal svoje očakávania týkajúce sa blízkosti ukotviť v realite a dôverovať, že partner sa k nemu vráti, keď bude pripravený. Je nevyhnutné prestať sa snažiť "opravovať" alebo meniť vyhýbavého partnera a namiesto toho sa zamerať na vlastný rozvoj.

Zároveň je dôležité vcítiť sa do vnútorného sveta vyhýbavého človeka, ktorý má často menšiu kapacitu zvládať stres a intenzívne emócie. Keď táto kapacita presiahne hranicu, vyhýbavý partner sa úplne stiahne a potrebuje čas a priestor len pre seba, aby sa mohol zregenerovať. Nie je to vždy osobné odmietnutie, ale spôsob, akým si udržiava vnútornú rovnováhu. Uvedomenie si, že občasná samostatnosť a odstup sú pre vzťah prospešné, posilňuje dôveru a odolnosť oboch. Podstatné je uvedomenie, že poskytnutie väčšej autonómie druhému človeku paradoxne podporuje vytváranie väčšej blízkosti vo vzťahu, pričom úzkostlivý partner nestráca pocit, že má seba a svoje hranice.

Vyhýbavý partner: Otváranie sa blízkosti bez straty seba

Vyhýbavý človek sa učí, že blízkosť nie je hrozbou pre jeho nezávislosť. Prekonáva tendencie k úteku, vyhýbaniu sa alebo uzatváraniu do seba. Snaží sa byť citovo dostupný a prítomný aj v náročných chvíľach. Uvedomuje si, že sloboda nemusí byť v rozpore s láskou a že môže zostať sám sebou aj v rámci vzťahu. Jeho úlohou je prestať sa vzďaľovať nepríjemným pocitom a zraniteľnosti a naučiť sa lepšie spracovávať ťažkosti spojené s blízkosťou spoločne s partnerom. To znamená prekonávať vnútorný tlak, ktorý zažíva v situáciách, keď sa cíti pohltený, aby si zachoval pocit slobody, no zároveň vedel zostať vo vzťahu a prehlbovať ho.

Pre vyhýbavého partnera je zásadné naučiť sa viesť konflikty a náročné rozhovory bez nutkania stiahnuť sa. Buduje si emocionálnu kapacitu zvládať náročné a nepríjemné momenty spoločne s druhou osobou. Potrebuje vedieť, že môžu diskutovať bezpečne a že jeho partner chápe a rešpektuje jeho potrebu priestoru.

Potrebné je tiež, aby komunikoval včasne, jasnejšie a otvorenejšie. Namiesto zmiešaných alebo nejednoznačných signálov by mal vyjadrovať svoje pocity, myšlienky a potreby priamo a zrozumiteľne. Takáto otvorenosť vytvára priestor na vzájomné porozumenie a znižuje napätie. Je potrebné vedieť povedať, čo človek potrebuje alebo očakáva, ale aj kedy potrebuje čas a priestor na spracovanie emócií. Dohodnutie si pravidiel komunikácie a načasovania rozhovorov pomáha predchádzať nedorozumeniam a posilňuje dôveru vo vzťahu.

Vyhýbavý partner by mal byť ochotný občas čeliť nepríjemným pocitom a aktívne pracovať na týchto ťažších chvíľach, aby sa vzťah zlepšil a prehlboval. Hlavným uvedomením pre vyhýbavého človeka je skutočnosť, že blízkosť vo vzťahu sa vytvára úplne opačným prístupom, než akým je zvyknutý vysporiadať sa s emóciami a náročnými situáciami.

Spoločná transformácia v rámci vzťahu

Keď úzkostlivý partner začne rešpektovať potrebu priestoru a vyhýbavý sa učí približovať vtedy, keď je to dôležité, nastáva zásadná zmena. Vzťah sa mení na vedomý a rastový priestor, kde sa obaja učia komunikovať otvorene a zrelo. Rozdielnosti prestávajú byť zdrojom konfliktu a stávajú sa príležitosťou na učenie a transformáciu.

Práve v tomto spočíva najväčšia sila ich spojenia. Môžu sa navzájom dopĺňať a liečiť staré rany tým, že si ponúknu presne to, čo im v detstve chýbalo. Takýto vzťah im umožňuje cítiť sa bezpečne v samotnom procese vzťahovania sa k inej osobe.

Dôležitosť vedomia, práce a kompatibility

Kvalita partnerstva nezávisí len od typu citovej väzby, ale aj od ochoty oboch partnerov učiť sa, zrkadliť si navzájom svoje tiene a vytvárať nové spôsoby blízkosti. Ide o proces vyjednávania a učenia sa fungovať spoločne aj napriek odlišnostiam, ktoré môžu vyplývať napríklad z rozdielnych štýlov citovej väzby a spôsobov, akými každý z partnerov prežíva a vyjadruje blízkosť či samostatnosť. Tieto rozdiely môžu u mnohých párov vytvárať zdanie neprekonateľných bariér, pokiaľ si partneri nespevnia vlastné hranice, nenaučia sa spracovávať svoje emócie a nerozpoznajú svoje automatické vzorce a reakcie, ktoré často vychádzajú z raných vzťahových skúseností.

Úzkostliví jedinci sa často regulujú prostredníctvom prítomnosti partnera, čo znamená, že ich emocionálna stabilita je do značnej miery závislá od blízkosti a uistenia od druhého. Naopak, vyhýbaví partneri potrebujú viac času osamote, aby si mohli udržať pocit vlastnej identity a autonómie. Práve vedomé učenie sa o týchto rozdielnych potrebách a schopnosť vzájomne ich napĺňať, niekedy dokonca súčasne, je kľúčové pre to, aby takéto vzťahy mohli fungovať. Ak partneri nie sú si týchto hlbších vzorcov a dynamík vedomí, vzťah sa môže ľahko stať neúmyselne toxickým a mimoriadne náročným. Takéto nepochopenie často vedie k rýchlemu rozpadu, pretože úzkostlivý človek sa bude snažiť o čo najväčšiu blízkosť, zatiaľ čo vyhýbavý partner sa bude odťahovať. Paradoxne však, hoci je táto kombinácia známa tým, že často zlyháva, práve neisté typy väzieb sa často priťahujú a končia spolu. Avšak po čase, keď jednotlivci dozrievajú a získavajú väčšie sebavedomie a uvedomelosť, môžu sa k sebe vrátiť, alebo nadviazať zdravší vzťah s niekým iným. Inak môžu skĺznuť do opakujúcich sa toxických cyklov.

Základom úspechu je spolupráca, nie boj o potreby, ktorý je často plný obranných mechanizmov vyplývajúcich zo starých vzťahových zranení. Ak partneri dokážu spolu fungovať tak, aby to pre oboch nebolo príliš bolestivé, a zároveň vedome pracujú na svojich vzorcoch správania a prežívania, majú reálnu šancu vybudovať bezpečné, hlboké a zrelé partnerstvo. Partnerstvá si vyžadujú neustálu prácu a nie sú automaticky harmonické. Práve rozdiely medzi partnermi môžu byť zdrojom vzájomného rastu a prehlbovania spojenia, ak sú sprevádzané rešpektom a ochotou učiť sa.

Nie každý pár túto prácu zvládne, pretože vyžaduje odvahu čeliť vlastným tieňom a zraneniam, ako aj trpezlivosť a empatiu voči druhému. Avšak tí, ktorí sú ochotní na sebe pracovať, si môžu navzájom ponúknuť to, čo im v detstve chýbalo – bezpečie, porozumenie a prijatie. Ich rozdielnosti sa môžu premeniť na silu, ktorá lieči nielen ich partnerstvo, ale aj ich vnútorný svet. Práve v tom spočíva skrytý a obrovský potenciál spojenia medzi úzkostne a vyhýbavo pripútanými ľuďmi. Takéto partnerstvá môžu fungovať a pri správnom prístupe byť hlboké, trvalé a naplňujúce, nemusia nutne končiť katastrofou.

Zhrnutie: Môže to nielen fungovať, ale aj prekvitať

Keď sa stretnú partneri s neistými štýlmi citovej väzby, kľúčové je, aby obaja vedome prijali zodpovednosť za svoje vzorce správania a spoločne pracovali na budovaní bezpečného a dôverného spojenia. Táto dynamika, hoci často náročná a plná výziev, odráža neuspokojené potreby a naučené vzorce z detstva, ktoré ovplyvňujú ich spôsob vzťahovania sa k blízkosti a samostatnosti. Úzkostliví jedinci majú tendenciu báť sa opustenia, zatiaľ čo vyhýbaví partneri často bojujú so strachom zo straty vlastnej identity.

Ak partneri dokážu tieto vnútorné obavy a vzorce rozpoznať a meniť ich k lepšiemu, otvára sa im priestor pre hlbokú transformáciu vzťahu. Spoločná práca na sebe a na vzťahu môže viesť k výraznému prehĺbeniu vzájomnej dôvery a intimity. Pri zodpovednom a vedomom prístupe sa takéto spojenie môže stať nielen funkčným, ale aj trvalo naplňujúcim.

Je však dôležité mať na pamäti, že každý vzťah je jedinečný a nie každý pár dokáže zvládnuť náročnosť tejto práce. Úspech závisí od ochoty, trpezlivosti a otvorenosti oboch partnerov.

Príbeh č. 7: Tango na vzťahovom parkete

Jarka od mladého veku túžila nájsť muža, ktorý bude mužný, vnímavý a bude mať oči len pre ňu. Jej snom bolo mať hlboký a úprimný partnerský zväzok, v ktorom si budú zdieľať životy ako v rozprávke. Vysnívala si, že takto konečne pocíti spokojnosť a naplnenie. Jarkina hlboká túžba po blízkosti a spojení pramenila z jej úzkostnej citovej väzby, ktorá ju neraz viedla k prílišnej idealizácii aj nevhodných partnerov a potrebe neustáleho uistenia.

Vo vzťahoch sa jej však dlhodobo opakoval ten istý vzorec. Stretla niekoho nového, začali si rozumieť a spoznávali sa, no keď nastala vážna situácia, muži jej zvyčajne povedali, že na záväzný vzťah nie sú pripravení, alebo zistila, že muž, po ktorom túži, v skutočnosti randí s viacerými ženami naraz. Takto to išlo roky, až začala byť zúfalá. Na terapii odhalila, že ju sexuálne najviac priťahujú muži, ktorí sa ukázali ako vyhýbaví. Lákalo ju ich sebavedomie a samostatnosť. Pár mesiacov bolo síce s nimi dobre, no vo vzájomnom spojení sa cítila neisto a úzkostlivo. Čím si boli bližšie, tým sa jej partneri emočne vzďaľovali, začali mať iné priority alebo ich spoločný život končil. Neraz čakala hodiny na obyčajnú odpoveď na správu, ľudia, s ktorými robila plány, ich rušili na poslednú chvíľu alebo nikdy nemali na ňu čas, keď to najviac potrebovala. Jarkin strach z opustenia sa premenil na sebanapĺňajúce sa proroctvo zakaždým, keď namiesto odstupu chcela viac blízkosti a záujmu. Partneri ju opúšťali, pretože kvôli vlastnej nezrelosti vnímali vzťah s ňou ako príliš náročný a cítili, že prichádzajú o svoju slobodu.

Rozhodla sa preto absolvovať terapiu, aby zistila, prečo jej v láske nič nevychádza. Naučila sa, že v skutočnosti zažíva najväčšiu intenzitu (čo vnímala ako lásku) u ľudí, ktorí sú pre ňu najmenej vhodní z hľadiska jej nenaplnenej potreby blízkosti, pretože takéto partnerstvá boli pre ňu ako na horskej dráhe, plné nestálosti a chaosu. Postupne sa o sebe a svojich vzorcoch učila čoraz viac, až na zoznamke natrafila na Richarda, ktorý na ňu pôsobil mierne inak ako ostatní muži z jej života. Ich stretnutia prebiehali fantasticky, obaja si mysleli, že stretli svoju spriaznenú dušu. Keď ale začali spolu bývať, všimla si, že Richard sa jej postupne začína vzďaľovať. Pýtal sa jej menej otázok, nebol taký nadšený z plánovania spoločných aktivít ako na začiatku, čoraz viac sa sústredil na prácu a svoje koníčky. Richard, typický vyhýbavý partner, začal pociťovať konflikt medzi blízkosťou a potrebou vlastného priestoru.

Jarka sa cítila osamelá, aj keď trávili veľa času spolu. Jedného dňa odišla na víkend k rodičom a Richard jej napísal SMS, že nech sa na neho nehnevá, ale už to tak necíti a rozhodol sa odsťahovať. Jarka ostala ako obarená, vôbec nechápala, čo sa stalo, pretože jej nič ani nenaznačil, dokonca sa ho opakovane pýtala, či sa niečo nedeje, keď videla, že je nesvoj a utiahnutý. On jej vždy odpovedal, že asi je toho na neho momentálne všetkého veľa a nech to zbytočne nerieši. Pravda však bola taká, že v Richardovi to pod povrchom emočne vrelo, až sa spustil jeho obranný mechanizmus úniku, akoby sa mu vypli pocity a mal nutkanie vzťah ukončiť.

Po čase sa ale opäť stretli a dali sa dokopy. Medzičasom si obaja uvedomili, čo mohli v partnerstve robiť inak a čo sa vlastne stalo. Richard sa Jarke priznal, že sa cítil strašne zahltený tým, že sa zrazu musí sústrediť aj na druhého človeka, a čím viac sa ich spojenie prehlbovalo, tým viac mal pocit, že sa dusí a prichádza o seba a svoju slobodu. Akoby sa vzbúril, pretože sa už nechcel prispôsobovať, no o pár týždňov to ľutoval. V čase tých spúšťačov to však nevedel presne pomenovať, hľadal len čo najrýchlejšie riešenie a úľavu. Jarka priznala, že možno na neho príliš tlačila, chcela, aby sa ich spoločný život rozvíjal, no nerešpektovala Richardove tempo vrátane jeho potreby mať viac času a priestoru na spracovanie každej novej úrovne partnerstva. Obaja si po vzájomnom odlúčení uvedomili, že im na sebe záleží a chcú tomu dať ešte šancu. Teraz sa k tomu rozhodli pristúpiť oveľa vedomejšie.

Začali sa spolu viac rozprávať. Jarka sa naučila zamerať viac na seba, budovať si svoju individualitu, tráviť viac času s kamarátkami a venovať sa svojim koníčkom, aby Richard nemal pocit, že sa v partnerstve dusí a musia byť vždy spolu. Týmto spôsobom znižovala tlak na Richardovu potrebu autonómie. Richard sa učil, že blízkosť nie je hrozbou pre jeho nezávislosť a že môže zostať prítomný aj v nepohodlí namiesto úteku a odstrkovania partnerky.

Spoločne si vytvorili rituál rozhovorov, kde mohli otvorene hovoriť o svojich potrebách, spúšťačoch a hraniciach. Učili sa, že blízkosť a autonómia sa nevylučujú. Po čase to pochopili aj pocitovo, pretože sa ich vzťah prehĺbil a zblížili sa natoľko, že začali byť nerozlučnou dvojicou. Postupne nachádzali rovnováhu, aj keď nie vždy to bolo ideálne. Ich nevedomé tango sa zmenilo na vedomý tanec s vlastným rytmom, ktorý vyhovoval obom.

Od teórie k praxi: Príbeh Jarky a Richarda názorne ukazuje, ako rozdielne štýly citovej väzby, úzkostlivý a vyhýbavý, môžu vytvárať náročnú dynamiku, no zároveň ponúkajú jedinečnú príležitosť na hlboké uzdravenie a osobný rast. Tento príbeh nadväzuje na teoretické vysvetlenie citových väzieb a prináša praktický príklad ich prejavov a možnej transformácie. Jarka a Richard dokazujú, že vedomá a zodpovedná práca na sebe a na vzťahu dokáže premeniť zdanlivé prekliatie na liečivý tanec, v ktorom sa obaja učia rešpektovať potreby toho druhého, rozvíjať empatiu a nachádzať spoločnú rovnováhu. Ich príbeh je dôkazom, že aj náročné vzťahové dynamiky môžu viesť k hlbokému spojeniu, ak partneri pristupujú k vzťahu s otvorenosťou, trpezlivosťou a ochotou rásť spolu.

(zdroj: pixabay.com)

8. Nemôžete veriť všetkému, čo cítite: Vaše vzťahové pocity a myšlienky sú často skreslené

„Emócie môžu byť veľmi intenzívne a presvedčivé, no často nie sú presným odrazom reality. Schopnosť rozlíšiť medzi pocitmi a faktami je pre zdravé medziľudské vzťahy kľúčová.“ - Daniel Goleman

V bežnom živote sa často necháme uniesť prúdom vlastných emócií alebo myšlienok a pod ich vplyvom si vytvárame skreslený obraz reality. Naša myseľ má totiž tendenciu vyhľadávať informácie, ktoré potvrdzujú už existujúce presvedčenia. Tento jav sa nazýva konfirmačné skreslenie. Keď sa navyše necháme ovládnuť emóciami, racionálne uvažovanie ustupuje do úzadia, kontrolu preberá amygdala a konáme impulzívne, čo často neskôr ľutujeme.

Náš vnútorný svet je pretkaný osobnými filtrami a formovaný minulosťou. Neustále sa mení a je plný pocitov a myšlienok, ktoré ovplyvňujú naše psychické rozpoloženie. Ak sa však na to, čo sa odohráva v našom vnútri, spoliehame príliš, bez potrebného spracovania a odstupu, ľahko si vytvoríme vlastnú verziu reality, ktorá nemusí zodpovedať skutočnosti. To ovplyvňuje nielen naše rozhodnutia, ale aj vzťahy s ľuďmi okolo nás. Príbehy, ktoré si pod vplyvom rozbúrených myšlienok a emócií vytvoríme, môžu byť klamlivé, aj keď sú sprevádzané silnými pocitmi alebo podporené intuíciou.

Prečo sú naše pocity vo vzťahoch často skreslené?

Tieto skreslenia, ktoré pramenia z nášho vnútorného sveta, sa v partnerstvách prejavujú obzvlášť výrazne. V blízkych vzťahoch totiž postupne odhaľujeme vrstvy svojho „ja“, ukazujeme, kto naozaj sme a čo sa v nás skrýva. Často tak narazíme na staré zranenia, nespracované zážitky, potlačené emócie a vnútorné konflikty, ktoré ovplyvňujú to, ako vnímame prítomný okamih a udalosti, ktoré sa dejú tu a teraz.

Každý z nás má svoje spúšťače – sú to situácie, slová, správanie alebo témy, ktoré v nás vyvolávajú silné emócie a pocity. Môžu to byť napríklad hádky, blízkosť, rozhovory o peniazoch alebo iné citlivé témy. V psychológii sa spúšťač označuje ako niečo, čo „zapne“ naše emócie a spomienky, často spojené s minulosťou alebo s vecami, ktoré sme ešte úplne nespracovali alebo nevyriešili.

Súčasne v sebe nesie každý z nás podvedomé predstavy o tom, čo znamená partnerstvo a láska, akí ľudia nás priťahujú a kedy cítime „iskru“, spokojnosť či naplnenie. Tieto vnútorné vzorce a očakávania môžu skresľovať naše vnímanie partnera a vzťahu, čo vedie k nedorozumeniam, zraneniam a niekedy aj k zbytočným konfliktom.

Paradoxy lásky a cítenia

Každý z nás má vlastnú predstavu o tom, čo je láska. Naša vnútorná definícia lásky má dve základné zložky. Prvá je podvedomá a formuje sa na základe raných vzťahových skúseností s rodičmi alebo inými blízkymi osobami. V závislosti od toho, ako často sme dostávali pozornosť, blízkosť, porozumenie a starostlivosť, sa vytvára obraz toho, ako by láska mala vyzerať. Druhá zložka je vedomá a tvorí ju to, čo aktívne v partnerstvách hľadáme a uprednostňujeme. Ak sú tieto dve roviny zladené, ľahšie dokážeme vytvoriť vyvážené partnerstvo, v ktorom sa cítime spokojne. Ak sú však tieto vnútorné definície v rozpore, vznikajú paradoxy.

Napríklad túžime po blízkosti, no akonáhle ju zažijeme s dostupným a láskavým partnerom, môžeme pociťovať nepokoj, nudu alebo neistotu. Môže sa zdať, že niečo nie je v poriadku, najmä ak sme zvyknutí na drámu, nezáujem, napätie a citovú nedostupnosť.

V takýchto prípadoch nás často podvedome priťahujú partneri, ktorí prebúdzajú známe, hoci nezdravé vzorce správania. To vedie k paradoxu: cítime zamilovanosť a intenzívnu príťažlivosť tam, kde je zároveň riziko odmietnutia, manipulácií alebo emocionálnej nedostupnosti. Naopak, v zdravom a bezpečnom partnerstve sa môžeme cítiť neisto, pretože tam príťažlivosť nemusí byť taká silná. Navyše sa v bezpečných vzťahoch s emocionálne dostupnými partnermi môžu po čase objaviť potlačené zranenia a emocionálne tiene, ktoré môžu zatemniť naše vnímanie toho, či je pre nás partnerstvo vhodné a zmysluplné.

Takéto partnerstvo môžeme pod vplyvom nespracovaných vnútorných procesov a zranení mylne vnímať ako nevhodné či toxické len preto, že v ňom nie je chaos, na ktorý sme zvyknutí, no zároveň sa cítime nesvoji v niečom, čo je pre nás nové a nepoznané.

Daný jav pramení z toho, že náš nervový systém si v detstve vytvára vzorce prežívania lásky a intimity, ktoré potom v dospelosti opakujeme. Sú to akési vnútorné šablóny ukryté v podvedomí, ktoré zostávajú aktívne, kým si ich neuvedomíme a nezačneme na nich vedome pracovať. Ak sme opakovane zažívali chaos, stres alebo citovú nestabilitu, naše telo si na to zvykne a považuje to za normu. Preto sa v dospelosti môžeme cítiť nesvoji v stabilnom partnerstve, zatiaľ čo v toxickej dynamike máme zvláštny pocit, že sme „doma“.

Z tohto dôvodu majú mnohí ľudia problém odísť z nezdravých vzťahov, pretože sú emocionálne viac zainvestovaní do drám a výkyvov, ktoré môžu byť pre nich dokonca vzrušujúce. Naopak, ak sme už v detstve zažili zdravé partnerstvá, náš vnútorný systém nás automaticky upozorňuje na nezdravé alebo toxické vzťahy, pretože pre neho predstavujú odchýlku od normy.

Napríklad žena, ktorá bola v detstve často prehliadaná, môže mať pocit, že ju partner zanedbáva, ak jej celý deň nenapíše, aj keď objektívne vie, že je len zaneprázdnený. Jej nervový systém na to reaguje zvýšenou úzkosťou, ktorá skresľuje jej vnímanie reality. Takéto vnútorné reakcie potom ovplyvňujú, ako vnímame seba aj partnera vo vzťahu.

Vedomá práca s myšlienkami a emóciami

Popri rôznych skresleniach vnímania reality často v partnerstvách dochádza k emočnému zahlteniu. Prichádza predovšetkým počas nedorozumení, konfliktov a iných náročných situácií. Je to stav, keď nás emócie zahltia natoľko, že strácame schopnosť jasne a objektívne vnímať danú situáciu. Tento jav ešte viac deformuje naše vnímanie a prvýkrát sa výrazne objavuje, keď partnerstvo prechádza z fázy idealizácie (teda keď začneme vnímať vzťah a partnera podstatne triezvejšie) do fázy hlbšieho prepojenia. Vtedy už nestačí len cítiť, ale je nevyhnutné vedome pracovať na vzájomnej dynamike, komunikácii a budovaní dôvery.

Naše vzťahy ovplyvňuje aj náš vlastný postoj k tomu, čo sa odohráva v našom vnútri na úrovni myšlienok a pocitov. Je potrebné ich vedieť vnímať, regulovať a rozlíšiť, či vychádzajú z prítomnosti, alebo sú ovplyvnené minulosťou a spúšťačmi. Dôležité je uvedomiť si, že naše vnútorné postoje nemusia zodpovedať realite druhého človeka alebo objektívnym faktom. Nemusíme veriť každému impulzu, ktorý v nás prebehne. Emócie sú jazykom vnútorného sveta, no pokiaľ sa nenaučíme vnímať a lepšie chápať, čo a prečo sa v nás deje, vnútorné procesy môžu ľahko vyvolať reaktivitu a iné nevhodné reakcie.

Pomáha naučiť sa od svojich pocitov mierne odstúpiť, pozorovať ich, pomenovať a až potom konať. Takto reagujeme vedome a autenticky, a menej reaktívne, teda unáhlene. Ak sa necháme strhnúť pocitmi a myšlienkami, môžeme sa nechcene uzavrieť do narcistickej bubliny, v ktorej vnímame len vlastnú perspektívu, odpojíme sa od partnera a budeme robiť len to, čo nám v danej chvíli vyhovuje. Deje sa tak v dôsledku neregulovaných a nespracovaných emócií, ktoré sú natoľko intenzívne, že dočasne presiahnu našu schopnosť ich zvládnuť a prioritne nám ide len o to cítiť sa čo najskôr lepšie a stabilnejšie, a to aj na úkor vzťahu.

Keď prežívame silné emócie alebo sme nimi zahltení, prirodzene sa sústredíme na okamžitú úľavu a snažíme sa rýchlo zbaviť vnútorného napätia. V takýchto chvíľach sa naše rozhodnutia často riadia len tým, čo nám prinesie rýchle zlepšenie nálady, bez ohľadu na širšie súvislosti alebo dlhodobý vplyv na vzťah. Ak nevieme, ako pracovať s tým, čo cítime, môže sa stať, že opakovane uprednostňujeme krátkodobý komfort (napríklad sa „odpojíme" a pôjdeme športovať, keď treba vydiskutovať nejaký problém) pred skutočným riešením problémov alebo budovaním pevného základu partnerstva.

Ak sa sústreďujeme výlučne na to, aby nám bolo dobre práve teraz, strácame zo zreteľa potreby partnera aj spoločné ciele, teda to, čo je dobré pre partnerstvo ako také. Dôsledkom je, že sa zameriavame len na to, čo je dobré tu a teraz, a nevieme sa orientovať na dlhodobé ciele, ako je napríklad stabilita vzťahu. Schopnosť vydržať chvíľkový diskomfort, vedome spracovať vlastné pocity a rozhodovať sa s ohľadom na budúcnosť umožňuje vytvárať hlboké, stabilné a naplnené spojenie. Práve v náročných momentoch sa ukazuje, do akej miery dokážeme byť vo vzťahu prítomní nielen pre seba, ale aj pre druhého a spoločné „my“.

Je prirodzené, že potláčanie alebo utekanie od vlastných pocitov vedie často k únikovému správaniu v partnerstvách. Prestávame riešiť problémy, uprednostňujeme vlastný komfort alebo partnera odtlačíme práve vtedy, keď je potrebné riešiť konflikty či pracovať na vzťahu. Necháme sa unášať emóciami v snahe nájsť úľavu, často aj za cenu narušenia stability alebo ublíženia druhému.

Emočná zrelosť a jej význam pre zdravé vzťahy

Pre zdravé a fungujúce vzťahy je nevyhnutná emočná zrelosť. Silné, nespracované emócie môžu výrazne skresliť naše vnímanie reality a ovplyvniť naše reakcie. Bez dostatočných nástrojov na spracovanie emócií často dochádza k tomu, že k intenzívnym pocitom pribúdajú skreslené myšlienky, ktoré situáciu ešte zhoršujú. Vďaka získanej emoční regulácii nás menej ovplyvňujú premenlivé nálady, čo vedie k stabilnejšiemu prežívaniu.

Ľudská prirodzenosť nás vedie vyhýbať sa nepohodliu a hľadať príjemné pocity, no táto snaha môže viesť k vyhýbaniu sa riešeniu problémov, úteku pred konfliktmi alebo dokonca k sabotovaniu vzťahov pri prvých nezhodách, ktoré by inak boli riešiteľné. Nevhodné regulovanie emócií, ktoré sa nenaučíme zvládať spoločne s partnerom, má často ničivý dopad na vzťahy a ľudí okolo nás.

Tento vzorec sa prejavuje aj pri bežných nedorozumeniach či jednoduchých problémoch a môže viesť k opakovanému prechodu zo vzťahu do vzťahu, pričom sa stále stretávame s rovnakými základnými problémami vyplývajúcimi z nedostatočnej emočnej regulácie, často sprevádzanými emocionálnou nedostupnosťou.

Emocionálne nezrelí ľudia majú tendenciu interpretovať svoje vzťahy primárne cez prizmu vlastných pocitov a myšlienok, ktoré považujú za objektívnu pravdu o realite vzťahu. Ak im niekto naznačí nevhodné správanie alebo potrebu zmeny, môžu sa cítiť zle, ohrození alebo nedostatoční. Táto tendencia vyplýva z emocionálneho interpretovania reality, kde subjektívne pocity a myšlienky dominujú nad objektívnym pohľadom na situáciu.

Výsledkom je egocentrizmus, kedy emocionálne nezrelý jedinec prispôsobuje svoje vnímanie a správanie výlučne tomu, čo sám prežíva, bez dostatočnej reflexie alebo empatie voči partnerovi. Takýto prístup komplikuje riešenie konfliktov a rozvoj zdravých vzťahov, pretože bráni objektívnej komunikácii a vzájomnému porozumeniu.

Je dôležité pamätať, že emócie a myšlienky sú cenné signály nášho vnútorného sveta, ale nie vždy stopercentne pravdivé informácie. Preto nemusíme podľa nich hneď konať, ale je vhodné ich prefiltrovať a usporiadať. Ak pocítite silné emócie alebo opakujúce sa myšlienky, nevnímajte ich ako zaručenú pravdu. Radšej sa zhlboka nadýchnite, skľudnite sa, nechajte vlnu emócií opadnúť a doprajte si čas na spracovanie svojich pocitov.

Skúste rozlíšiť, či vaše pocity a myšlienky vychádzajú z aktuálnej situácie, alebo sú ovplyvnené minulosťou či vnútornými filtrami. Schopnosť diskutovať o týchto pocitoch a myšlienkach s partnerom, uvedomovať si, kedy sa mýlime a kedy naopak vidíme veci správne, je pre zdravé partnerstvo nevyhnutná. A to všetko bez zášti či sebapohŕdania.

Je dôležité zahrnúť to, čo cítime a myslíme, do partnerstva, otvorene o tom diskutovať a zdieľať svoje prežívanie. Tento jednoduchý krok pomáha reagovať vo vzťahoch vedomejšie.

Vhodné je tiež naučiť sa rozlišovať medzi intuíciou a reaktívnymi emóciami. Skutočná intuícia je tichá, pokojná a konzistentná, poskytuje vnútorné vedenie a nadhľad bez dramatických výkyvov. Naopak, emocionálna reaktivita je hlučná, dramatická a kolísavá, často poháňaná strachom, minulosťou alebo nespracovanými pocitmi. Pochopenie tohto rozdielu nám pomáha lepšie sa orientovať vo vnútornom svete a konať v súlade s naším skutočným ja, nie pod vplyvom chvíľkových búrok.

Ak sa naučíme vedome pracovať so svojimi emóciami a myšlienkami, budeme lepšie schopní rozoznať falošné príbehy od pravdivých.

Práca s našimi hlboko zakorenenými emočnými vzorcami býva často náročná a vyčerpávajúca bez správneho vedenia. V takýchto prípadoch môže byť neoceniteľnou pomocou psychoterapia, koučing alebo hlboký a dôveryhodný dialóg s človekom, ktorý vám poskytne podporu a pohľad zvonku. Tieto formy sprievodu vám môžu pomôcť rozpoznať a spracovať staré vzorce, čím otvoríte priestor pre zdravšie a naplnenejšie partnerstvá.

Partnerský vzťah nie je o nájdení dokonalosti, ale o spoločnom skúmaní, ako spolu žiť a rásť. Práca s emóciami je pritom esenciálna, pretože sme vo svojej podstate emóciami poháňané bytosti a vo vzťahoch to platí dvojnásobne. Nevyjadrené emócie môžu komplikovať aj iné problémy, preto je dôležité vytvoriť priestor na ich otvorené vyjadrenie a prijatie partnerom. Pravidelná komunikácia, počúvanie a vzájomný rešpekt sú základom, ktorý pomáha predchádzať opakujúcim sa konfliktom a budovať hlboké puto.

Zhrnutie: Základ vedomých vzťahov

Nie je dôležité iba prežívať svoje pocity, ale aj im porozumieť, vedome s nimi pracovať a rozlišovať medzi minulosťou a prítomnosťou. Emocionálne reakcie často vychádzajú zo starých zranení a nie vždy odrážajú aktuálny stav vzťahu či to, čo sa deje tu a teraz. Emócie a myšlienky nie sú fakty, ale signály, ktoré môžu byť často skreslené, pokiaľ nie sú spracované a preskúmané. Preto nemôžeme slepo dôverovať svojim pocitom a myšlienkam ani podľa nich okamžite konať. Naše emócie sú zároveň ovplyvnené aj tým, ako sa cítime mimo vzťahu, napríklad v práci alebo v kontakte so sebou samým. Preto je nevyhnutné nechať pocity usadiť sa, spracovať ich a otvorene komunikovať, namiesto uzatvárania sa alebo vyhýbania sa nepríjemným situáciám, ktoré môžu vzťah poškodiť.

Pre pevné a trvalé spojenie nestačí iba iskra a chémia. Je dôležité, aby sme sa vo vzťahu cítili dobre, mali dôveru a istotu, cítili sa naplnení a spokojní. No nie vždy to bude ideálne a bezproblémové. Pevnosť vzťahu výrazne ovplyvňuje aj naša schopnosť reagovať pod tlakom, keď sme zahltení, nespokojní, frustrovaní alebo máme negatívne myšlienky. Je potrebné vedieť vnímať a spracovávať svoje myšlienky a emócie tak, aby sme ich mali pod kontrolou, a nie aby ony ovládali nás. Vo vzťahoch zažívame nielen radosť, ale aj obavy a neistoty. Niekedy sa budeme musieť prekonať a robiť aj to, čo je nepríjemné, aby sme si vzťah udržali a posilnili. Rozhodujúca je schopnosť nereagovať impulzívne, ale uvedomele, s vedomím, že vzťahy sú výsledkom každodenných rozhodnutí.

Táto schopnosť tvorí základ zrelých a vedomých vzťahov, v ktorých ako dve individuality aj ako pár rastieme, nesúc zodpovednosť za svoje vnútorné prežívanie a vedome volíme reakcie podporujúce dôveru, rešpekt a vzájomné porozumenie. Vedomý vzťah nie je o dokonalosti, ale o ochote učiť sa, rásť a spoločne zvládať aj náročné chvíle s úctou k sebe aj druhému.

Príbeh č. 8: Vtedy to bolo tak, teraz je to inak

Marek prežil desať rokov v partnerstve, kde sa zakaždým úplne prispôsoboval svojej partnerke, hoci on jej bol v podstate úplne ukradnutý a celé partnerstvo bolo len o nej. Keď sa s ním rozišla, pretože si našla milenca, uvedomil si, ako veľmi stratil samého seba. V reakcii na to sa rozhodol venovať sebarozvoju, čo ho priviedlo k duchovnu a prešiel akýmsi vnútorným prebudením. Aspoň tak to sám opisoval.

Našiel si nových priateľov a objavil meditácie, dychové a rôzne iné cvičenia, prednášky, kurzy a knihy. Rýchlo ho oslovil koncept života v prítomnom okamihu. Pred spaním si opakoval pozitívne afirmácie a začal žiť tak, že nerobil nič, čo mu bolo nepríjemné. To znamenalo, že sa vyhýbal všetkým situáciám, ktoré v ňom vyvolávali negatívne emócie. Postupne sa stal prudko nezodpovedným a nespoľahlivým, no zo svojho pohľadu vnímal, že robí len to, čo cíti, že je správne.

Tento prístup je mimochodom typickým príkladom tzv. spirituálneho úniku (spiritual escapism), ktorý je často charakteristický pre vyhýbavé osobnosti. Ide o to, že sa človek uchyľuje k duchovným praktikám a filozofiám nie na to, aby sa hlbšie vyrovnal so svojimi vnútornými problémami, ale aby sa vyhol nepríjemným pocitom, zodpovednosti a konfrontácii so sebou samým a druhými.

Marek začal používať duchovné koncepty ako zámienku na únik pred nepríjemnými pocitmi a záväzkami. Navykol si žiť slobodne, no bez plánovania a zodpovednosti. Toto vyhýbavé správanie sa stalo jeho normou do takej miery, že na správy odpovedal až po týždňoch alebo vôbec, a to aj rodine či najbližším priateľom. Jednoducho to tak necítil. Ak od neho niekto chcel vysvetlenie alebo zmenu správania, takého človeka zo života vypustil a začal sa tváriť, akoby neexistoval.

Musel sa však niečím živiť. Programovanie ho prestalo baviť, preto sa rozhodol otvoriť si vlastný obchodík s rôznym duchovným tovarom. Paradoxne, tam vedel byť zodpovedný, inak by nezaplatil účty.

Raz večer v obľúbenej čajovni stretol Karolínu. Bola iná ako ženy, ktoré doteraz poznal. Bola citlivá, no zároveň dosť priama a rozhodná, čo bola pre Mareka mimoriadne atraktívna kombinácia. Vedeli sa spolu rozprávať dlhé hodiny. Obaja sa spolu cítili dobre, takže netrvalo dlho a začali spolu tvoriť pár.

Spočiatku všetko vyzeralo harmonicky. Marek sa cítil dobre a nechal sa unášať prítomnosťou. Karolína však bola predsa len iná ako on. Ako skúsená manažérka chcela mať svoj život viac zorganizovaný a naplánovaný, nechcela sústavne robiť veci len neplánovane a spontánne, ako to robil Marek. Tieto ich dva odlišné prístupy sa čoraz častejšie dostávali do kolízií, čo stupňovalo ich nedorozumenia a konflikty.

Marek si totiž navykol robiť len to, čo „cíti“, nechcel sa do ničoho nútiť, radšej plával s prúdom. V partnerstve bol teda ten pasívnejší, čo Karolíne po čase nesmierne liezlo na nervy, pretože jej prišlo, že v partnerstve je mužom ona. Keď mu povedala, aby si lepšie rozdelili v partnerstve svoje úlohy, pretože je toho na nej až príliš veľa a cíti sa zahltená, Marek sa začal cítiť pod tlakom. Okamžite pochyboval, či je skutočne jeho spriaznená duša (soulmate). Zmenili sa aj jeho pocity. Stačil jemný výkyv a on prestal „cítiť“, že by mal do tohto partnerstva vkladať energiu a úsilie. V hlave mal predstavu, že vzťah má ísť ľahko a určite by sa nemal cítiť nesvoj či pod tlakom.

Namiesto toho, aby s Karolínou otvorene komunikoval alebo zapracoval na svojom prístupe, rozhodol sa zájsť ku kartárke. Tá mu vyložila karty a jedna z nich, karta Smrť, symbolizovala koniec starej fázy partnerstva a jeho nutnú transformáciu do vedomejšej podoby, vyžadujúcej viac práce, zrelosti a zodpovednosti – teda všetky tie veci, ktorým sa Marek skôr vyhýbal. Marek si však okamžite prepojil význam tejto karty s tým, ako sa začal cítiť v partnerstve, pretože mal v podvedomí nutkavú potrebu ho ukončiť, keď začalo byť pre neho príliš namáhavé. Smrť bral ako signál, že vzťah zomrel a je čas pohnúť sa ďalej, lebo kontrakt ich duší sa naplnil.

Aby si svoje rozhodnutie potvrdil, poradil sa ešte so svojou kamarátkou, ktorá má podobný prístup k životu ako on. Tá mu poradila, že určite sa mu najviac uľaví, keď partnerstvo ukončí, pretože so správnym človekom by sa vraj nikdy necítil v strese a pod tlakom.

Keď prišiel domov, s úsmevom povedal Karolíne, že podľa neho si ich duše vzájomne všetko odovzdali, dali si, čo si mali dať, a mali by ísť každý svojou cestou. Pre neho to bolo konečné rozhodnutie a nedoprial jej ani priestor na rozhovor. Urobil to bez vysvetlenia a bez snahy na partnerstve pracovať. Keď sa ho však pýtala, prečo, veď pred mesiacom ju predstavil rodine a povedal, že ju vidí ako svoju budúcu ženu, odpovedal, že vtedy to cítil tak, no teraz sa to zmenilo. Za všetko jej ďakuje a praje jej všetko dobré.

Karolína sa pár hodín po tom psychicky zrútila. Bola to pre ňu obrovská rana a šok. Myslela si, že sa Marek zbláznil, a úplne spochybňovala, či tie pekné chvíle, ktoré spolu zažili, boli naozaj reálne alebo len pretvárkou. Chcela vysvetlenie, no Marek ju v telefóne zablokoval a keď prišla k jeho domu, neotváral jej. Na svojom Facebooku naďalej zdieľal motivačné obrázky s textami ako „Stačí len myslieť a do života si pritiahnete všetko, po čom túžite“ alebo „Sústreďte sa na pozitívne pocity a vesmír sa postará o všetko ostatné.“ Sem-tam dokonca pridal aj status o tom, aká je dôležitá komunikácia a že ľudia by mali byť k sebe dobrí a priať si len to najlepšie.

Jeho minulosť, nezahojené zranenia, strach zo zodpovednosti a vyhýbavé správanie spôsobili, že sa k partnerke zachoval mimoriadne zraňujúco a naštrbil jej dôveru k mužom. Spočiatku cítil úľavu a myslel si, že sa zachoval správne. No o pár mesiacov neskôr, keď ho dobehla realita a všetky pocity, ktorým sa vyhýbal, si uvedomil, čo urobil. Niekoľko dní sa nedokázal pozrieť ani do zrkadla.

Uvedomil si, že Karolína ho naozaj milovala a že ich vzťah bol skutočne dobrý, no on sa k nej zachoval mimoriadne zle a nezodpovedne. Nič z toho, čo mal, si nevážil a jednoducho to kvôli predstave, že si zmanifestuje niečo lepšie, sebecky a necitlivo zahodil. Po rozchode ho dlho ťažila obrovská vina, ktorú však potláčal. Až o pár mesiacov neskôr sa všetko, čo doteraz skrýval, naplno vynorilo na povrch a úplne ho zlomilo – čelil vlastným nespracovaným pocitom a nekomfortným emóciám, pred ktorými doteraz utekal a ktorým sa vyhýbal. Rozhodol sa jej preto ozvať s ospravedlnením a túžbou získať ju späť, no odpoveď nedostal. Karolína sa totiž rozhodla, že s niekým ako on už nikdy nechce mať nič spoločné.

Neskôr, keď sa rozhodol správať oveľa zodpovednejšie, si našiel novú partnerku, ktorá mala podobné záľuby ako on. Išiel na to úplne inak – viac plánoval, bol iniciatívnejší, zrelší a uvedomil si, že mu na partnerstve skutočne záleží a bojí sa, čo nastane, ak to nevyjde.

Po pár mesiacoch sa v partnerstve uvoľnil, pretože spolu plánovali svadbu a spoločnú budúcnosť. No zrazu sa jeho partnerka začala správať divne. Raz ráno si našiel na kuchynskej linke odkaz, že nech sa na ňu nehnevá, ale v noci odišla, pretože sa jej pocity zmenili. Zároveň ho požiadala, aby ju už nekontaktoval, pretože sa rozhodla a nechce o tom ďalej premýšľať.

Marek tak pocítil na vlastnej koži, aký dopad malo jeho vyhýbavé správanie a spirituálny únik na ľudí okolo neho. Pravdepodobne si však v tej chvíli nepovedal, že všetko je tak, ako má byť, a že sa všetko deje pre niečo. Uvedomil si, že celé jeho duchovno bolo v skutočnosti len obrovským únikom pred sebou samým. Jeho cesta pokračuje, no teraz sa učí byť viac prítomný, zodpovedný a ukotvený v realite. Spiritualita pre neho už nie je únikom od pozemských starostí, s ktorými sa predtým nechcel vysporiadať, ale nástrojom na hlbšie sebapoznanie.

Záver príbehu: Cena slepej viery v pocity

Marekov príbeh je silnou výstrahou pred tým, že nemôžeme veriť všetkému, čo cítime, a že slepé nasledovanie pocitov môže viesť k sebeckým rozhodnutiam a zraneniam. Ukazuje, ako naše minulé vzorce a snaha vyhnúť sa nepohodliu môžu skresliť vnímanie reality a spôsobiť bolestivé následky. Marekova cesta nám pripomína, že skutočná sloboda a naplnenie vo vzťahoch prichádzajú s vedomou prácou na sebe a schopnosťou rozlišovať medzi skutočnou intuíciou a reaktívnymi emóciami, ktoré nás môžu vyviesť z cesty. Bez toho sa môžeme stratiť nielen sami sebe, ale aj odcudziť ľuďom, na ktorých nám záleží.

Príbeh zdôrazňuje, že naše pocity a myšlienky nemusia vždy odrážať skutočnú realitu vzťahu. Bez vedomej práce a sebareflexie ľahko urobíme unáhlené rozhodnutia, keď sa necháme viesť momentálnymi pocitmi a prioritou vlastného komfortu a okamžitej úľavy. Takto však môžeme hlboko zraniť tých, ktorých milujeme, pretože sa uzavrieme do sebeckej bubliny, v ktorej existujeme len my sami.

Slepé nasledovanie pocitov nás vedie k sebeckému správaniu, ktoré sa sústreďuje výhradne na momentálne impulzy a ciele, pričom prvoradé je len vlastné blaho. A keď sa staneme príliš egoistickými, strácame schopnosť vytvárať a udržiavať skutočné a naplnené vzťahy.

(zdroj: pixabay.com)

Záver

Vzťahy patria medzi najväčšie výzvy aj dary v našich životoch. Ich skutočná hodnota nespočíva v absencii problémov, ale v ochote oboch partnerov rásť, meniť sa a spoločne hľadať riešenia aj v náročných chvíľach. Každý z nás prináša do partnerstva vlastné skúsenosti, obavy, túžby a zraniteľnosti, a práve ich zdieľanie a prijatie vytvára základ jedinečného spojenia.

Partnerstvá sú zároveň najväčšou pozvánkou k osobnostnému rastu a najúprimnejším zrkadlom, ktoré nám odhaľuje naše slabé aj silné stránky – vytrvalosť, lojalitu či schopnosť otvoriť sa a milovať. Učíme sa v nich vzájomnosti, komunikácii a porozumeniu. A čo je najdôležitejšie, v zdravom vzťahu môžeme byť sami sebou, cítiť sa slobodne a vzájomne sa prijímať so všetkými chybami a nedokonalosťami. Sme predsa len ľudia, ktorí sa neustále učia a nevedia všetko hneď. Práve partnerstvá nám ale otvárajú dvere k hlbšiemu spoznávaniu seba aj toho druhého a umožňujú nám spoločne rásť.

Nebude to vždy len ideálne ako v romantických filmoch či knihách pre ženy. Vzťahy vyžadujú veľa práce, tolerancie a odpustenia, pretože prinášajú aj bolesť, zranenia a momenty, ktoré nás môžu rýchlo odcudziť, ak sa necháme unášať nevedomými vzorcami správania.

Mnohé situácie vo vzťahoch totiž nie sú len odrazom prítomnosti, ale aj ozvenou minulosti a hlboko zakorenených vzťahových, často generačných, vzorcov. Tento text poukázal na niekoľko oblastí, ktoré môžu naše vzťahy ovplyvňovať. Verím, že tieto nové pohľady vám pomôžu pristupovať k vlastným príbehom vedomejšie a inšpirujú vás k lepšiemu správaniu s ohľadom na partnera a stabilitu vzťahu, nie len z pohľadu vlastnej pohodlnosti a komfortu.

Ak dokážeme rozšíriť svoju perspektívu a otvoriť sa učeniu, vytvoríme si cestu k hlbším a plnohodnotnejším vzťahom, ktoré zároveň vedú k autentickejšiemu a spokojnejšiemu životu.

Dokonalý vzťah ani univerzálny návod na šťastie v láske neexistujú. Pre každú dvojicu funguje niečo jedinečné, často prekvapivé. Napriek tomu každé úprimné úsilie o pochopenie, otvorenú komunikáciu a ochotu meniť sa je krokom k pevnejšiemu a vedomejšiemu partnerstvu. Preto sa skúste na svoje vzťahy pozerať s trpezlivosťou, zvedavosťou a rešpektom. Možno práve v tom objavíte nový rozmer lásky, ktorý vás oboch posunie o ďalší krok vpred.

(zdroj: pixabay.com)

Článok je môj vlastný, pri písaní ma inšpirovali nasledovné zdroje:

GOTTMAN, John. The Seven Principles for Making Marriage Work. Harmony, 2015.

GOTTMAN, John a SCHWARTZ, Julie. Fight Right: How Successful Couples Turn Conflict Into Connection. Harmony, 2024. ISBN: ‎ 0593579658.

LEVINE, Amir. Attached: The New Science of Adult Attachment and How It Can Help You Find-and Keep-Love. Tarcher, 2012. ISBN: ‎ 1585429139

MENNANO, Julie. Secure Love: Create a Relationship That Lasts a Lifetime. Simon & Schuster 2024. ISBN‏: ‎ 1668012863.

https://www.counselling-directory.org.uk/articles/what-is-intimacy-and-why-are-boundaries-important

https://www.estherperel.com/blog/letters-from-esther-44-what-does-repair-look-like-in-relationships

https://www.psychologytoday.com/us/blog/constructive-controversy/201906/the-importance-of-taking-the-perspective-of-others

https://www.psychologytoday.com/us/blog/here-there-and-everywhere/202306/why-anxious-and-avoidant-attachment-attract-each-other

https://psyche.co/ideas/improve-your-relationships-with-the-science-of-perspective-taking

____________________________________________________________________________

Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť, môžete mi ju cez tento odkaz kúpiť:

https://buymeacoffee.com/tm11

PS: Text je môj vlastný a rozhodne ho nevnímajte ako odborný článok.