Kvalitu a zmysluplnosť nášho života určuje nielen zdravie, vzťahy, financie, pocit bezpečia či prostredie, ale aj náš prístup k tomu, čo sa nám v živote odohráva. To znamená, ako reagujeme na druhých ľudí, okolitý svet, každodenné situácie a najmä na všetko, čo nás frustruje, znepokojuje, na problémy, starosti či oblasti, ktoré nás vyzývajú k zmene.
Naše nastavenie mysle, náš mindset, určuje, ako budeme reagovať a aký význam pripíšeme rôznym situáciám. Rozhoduje o tom, či ich budeme vnímať ako prekážky, alebo ako príležitosti posunúť sa vpred. Ovplyvňuje spôsob, akým myslíme, spoluvytvára emócie a náladu a zároveň rozhoduje o tom, či zostaneme motivovaní a plní energie, alebo frustrovaní a apatickí. Či budeme nečinne stáť bokom a sťažovať sa, alebo sa aktívne pokúsime veci zlepšiť či napraviť.
Jednoducho povedané, naše vnútorné nastavenie vychádza zo zakorenených presvedčení o tom, aké veci sú alebo aké by mali byť. Tieto presvedčenia zároveň priamo vplývajú na to, ako sa v živote najčastejšie cítime.
V tomto článku sa nebudem púšťať do psychologickej hĺbky našich vnútorných procesov. Namiesto toho sa zameriam na najčastejšie nastavenia, ktoré ľudia zvyknú mať. Naschvál ich opíšem v extrémnejšej podobe, aby som jasne ukázal, ako prehnaná pozitivita či negativita dokážu viesť k nerovnováhe, ktorá nás v živote výrazne obmedzuje. Stane sa tak vždy vtedy, keď naše vnútorné nastavenie nie je v súlade s tým, čo zažívame a čo sa skutočne deje vo vonkajšom svete.
Práve schopnosť nájsť balans, integrovať protiklady a prijať realitu so všetkými jej výzvami nám umožňuje žiť s väčšou odvahou, otvorenosťou a zmysluplnosťou. V článku si postupne ukážeme rôzne nastavenia mysle a ich dôsledky, ktoré vám pomôžu uvedomiť si, čo sa deje vo vašom vnútri. Následne tu tiež nájdete konkrétne tipy a inšpirácie, ako dosiahnuť väčšiu vnútornú rovnováhu a žiť viac v súlade so sebou samými.
Kto to tu vlastne riadi? Zavolajte mi vedúceho!
Predstavte si, že život je ako oceán a vy ste loď. Vody sú niekedy pokojné, inokedy rozbúrené. Musíte sa prispôsobiť okolnostiam, raz plachty napnúť, potom povoliť. Vy ste však kapitánom, a je len na vás, kam budete plávať. Či sa chopíte kormidla, alebo to prenecháte vyšším silám, Bohu a vesmíru, aby loď ovládali za vás, a vy sa tvárite, že s tým nič nemáte. Môžete sa tiež zavrieť v kajute, pokojne si vychutnávať vínko a oddychovať. Ale takto sa ľahko môže stať, že narazíte na útesy, pretože nevenujete pozornosť tomu, čo sa deje okolo vás. Inou cestou je vyhrnúť si rukávy, pevne sa chytiť kormidla a udávať svoj vlastný smer.
V psychológii sa často hovorí o miere kontroly, ktorú cítime nad svojím životom. Sú časy, keď máme opraty pevne v rukách, inokedy sa musíme spoľahnúť aj na okolnosti, dobrý vietor a náhodu. Podstatné je však uvedomiť si, že naše životy nebude žiť nikto za nás. Áno, druhí ľudia nám môžu poradiť, nasmerovať, vyjadriť podporu alebo poskytnúť svoj pohľad. Vždy je však len na nás, či a do akej miery prevezmeme kontrolu nad svojím prežívaním a či sa pokúsime plávať vpred aj napriek nie vždy ideálnym okolnostiam.
Aby sme sa mohli pohnúť z miesta, potrebujeme vedieť, kam chceme ísť, alebo aspoň mať nejakú predstavu, kam sa chceme dostať. Inak budeme krúžiť bezcieľne, až nakoniec skončíme hladní, unavení a so morskou chorobou. Ak sa spoliehate len na vlny a vietor, môžete síce doplávať hocikam, no potom je zbytočné frflať, že ste neprišli tam, kam ste chceli. Veď váš vnútorný navigátor nebol na palube, ale niekde vegetoval v hojdacej sieti na pevnej zemi.
Pamätáte, ako sa Alica z Krajiny zázrakov pýtala tučnej mačky odpočívajúcej na strome, ktorou cestou má v čarovnej krajine ísť? Mačka jej so šibalským úsmevom odvetila, že ak nevie, kam ide, je úplne jedno, ktorú cestu si vyberie. To platí aj pre naše životy. Pokiaľ nevieme, čo chceme a potrebujeme, nemáme ujasnené, čo nás baví, napĺňa, čo chceme zažiť, aké sú naše hodnoty a čo by sme preferovali radšej než všetky tie veci, na ktoré sa sťažujeme a dookola nadávame, je jedno, čo budeme robiť. Môžeme chodiť po celom svete, no v skutočnosti sa nepohneme z miesta.
To, kam a ako rýchlo v živote pôjdeme a či vôbec niekam dôjdeme, ovplyvňuje miera, do akej si uvedomujeme a uplatňujeme svoju slobodnú vôľu. Niekedy síce čakáme, že sa vonkajší svet zmení, no v skutočnosti ten svet vonku čaká, ako sa rozhodnete vy a čo potom urobíte. Mnoho ľudí žije v automatických vzorcoch premýšľania a správania, ktoré ani neskúma. Pozerajú sa na všetko tak, že „tak to proste je a basta!“ Potom sú tu však aj ľudia, ktorí si vedia uvedomovať svoje presvedčenia, meniť svoj prístup a správanie a zároveň skúšať meniť a zlepšovať aspoň tie veci, na ktoré majú dosah a ktoré je možné ovplyvniť aspoň trošičku.
Je dobré uvedomiť si, že slobodná vôľa sa najviac prejavuje práve v situáciách, ktoré nás skúšajú a kde úspech výrazne závisí od nášho prístupu. Napríklad pri ťažkej chorobe, rozchode po dlhodobom vzťahu, zmene kariéry alebo iných náročných životných okolnostiach.
Ľudia sú rôzni. Niektorí veria, že ich životná cesta je predurčená a že k nim prídu veci samé od seba, vrátane výziev a skúšok, ktoré im život pripraví. Iní držia kormidlo pevnejšie, sú akčnejší, podnikavejší, neznášajú pasivitu a pocit, že nad niečím nemajú kontrolu. Potom sú tí, ktorí rezignujú a čakajú, že sa niečo zmení bez ich pričinenia. Alebo naopak, tí, ktorí prichádzajú o nervy a zdravie snahou meniť situácie, z ktorých by bolo rozumnejšie odísť, prípadne sa na všetko vykašľať, pretože cítia, že sa už nič nepohne.
Je len na nás, ako žijeme, pretože nikto nemá zaručený recept na to, čo je správne. Iba rôzne sektárske spolky alebo extrémne ideológie. V skutočnosti neexistuje jeden univerzálny prístup. Namiesto toho je dôležité rozpoznať, ktoré nastavenia sú pre nás v danej etape života najužitočnejšie, a ktoré nás naopak obmedzujú.
Svet je taký, aký ho vnímame a aký si ho urobíme
Všetci máme svoje filtre, cez ktoré vidíme svet. Preto je niekedy ťažké zhodnúť sa na tom, ako veci vnímame, aké by mali byť, kde je vlastne problém a čo sa deje. Platí to aj pri veľkých veciach, ako sú voľby ovplyvňujúce kvalitu života ľudí v krajine, aj pri maličkostiach, ako či vo futbale bol ofsajd alebo bol rozhodca slepý či kúpený tímom súpera.
Aby som to výraznejšie zjednodušil, v zásade máme dva základné filtre – buď sme naladení viac optimisticky alebo pesimisticky.
Ak sme viac optimistickí, vidíme možnosti, riešenia a zlepšenia. Vieme, že veci nebudú zlé navždy, všetko nakoniec skončí dobre, rytier zachráni princeznú, drak skončí s mečom v oku a ľudia sú vlastne vo svojom vnútri všetci dobrí, aj keď sa niekedy správajú, no, povedzme, netaktne.
Negativizmus nás presviedča, že všetko je už z princípu zlé, nič nemá cenu, je zle a bude ešte horšie, ľuďom niet pomoci a načo sa vôbec snažiť, keď výsledok bude rovnaký. Alebo očakávame, že všetko dopadne zle.
Tieto pohľady na svet môžu mať aj extrémy, ktoré nás dokážu paralyzovať. Ak sme prehnane optimistickí a plní viery a ideálov, môžeme sa vzdať kontroly nad svojím životom. Necháme sa unášať prúdom a aj keď plávame priamo do zubatej žraločej papule, odvrátime pohľad na slniečko a modrú oblohu, pretože predsa tak zlé to nemôže byť a ani nebude, všetko nejako zvládneme. Takýto prístup je popieraním reality, ktoré nám bráni prevziať zodpovednosť.
Pri zarytom negativizme sa paradoxne tiež vzdávame kontroly. Nič nemá zmysel, načo sa snažiť, je to márne a zbytočné. Výsledkom je apatia, nezáujem, naučená bezmocnosť a pocit, že načo sa snažiť žiť zmysluplne, veď aj tak raz zomrieme. Niektorí extrémni negativisti sú už akési zombie počas života, minimálne svojím nastavením.
Či už sme príliš veľkí optimisti alebo zatvrdlí pesimisti, oba extrémy nás dokážu paralyzovať úplne rovnako. V oboch prípadoch sa totiž zbavujeme kontroly, neuplatňujeme slobodnú vôľu a stávame sa pasívnymi pozorovateľmi vo filme nášho života, v ktorom máme pritom hlavnú rolu. Je to, akoby sme kričali na plátno, nech tá postava konečne niečo urobí alebo sa správa rozumne. Málokedy si uvedomíme, že sme zároveň divákmi aj hercami na plátne a dokonca aj samotnou scénou, ktorú vnímame. Chceme, aby sa niečo zmenilo alebo pohlo vpred, no napriek možnostiam, ktoré máme, skloníme hlavy a ticho čakáme. A potom sa divíme, prečo sa nič nezmenilo. Obrovská záhada.
Pasce extrémnych a nemenných postojov
Ostaňme ešte pri pesimizme a optimizme. Týmto nastaveniam rozumie asi každý. Nie sú to len charakterové vlastnosti, ale aj kognitívne filtre, ktorými spracovávame to, čo zažívame a ako hodnotíme realitu, ktorá je pre každého z nás jedinečná. Inak povedané, hoci sa môže zdať, že všetci pozeráme na to isté, význam, ktorý tomu prisudzujeme, môže byť úplne odlišný.
Optimista bude vidieť pohár poloplný a teda je v ňom dosť vody, aby si uhasil smäd. Pesimista pozrie na ten istý pohár, povie, prečo je tam tej vody tak málo, prípadne ofrfle, že vodu on nechce, aj keď mu ju nikto neponúka, ten pohár sa len tak vyskytol v miestnosti. Akcieschopný pragmatik by nápoj vypil, ak je smädný, prípadne by si dolial viac vody, ak by to bolo treba. Alebo by ju vylial, ak by bola príliš odstáta.
Všetci máme svoje filtre mindsetu, skúseností, zážitkov, spomienok, presvedčení, emócií a momentálneho prežívania, ktoré ovplyvňujú náš celkový pohľad a prístup k životu.
Tieto vnútorné nastavenia však so sebou prinášajú svoje úskalia. Pesimizmus nás môže chrániť pred sklamaním, no zároveň kvôli strachu a vyhýbaniu sa nepríjemnostiam často zostaneme nečinní a stratíme príležitosti. Často sa stáva, že pesimista si podvedome vytvára situácie, ktorým by sa chcel vyhnúť, čím si vlastne „dokazuje“, že mal pravdu – potvrdzuje si svoje presvedčenia (tzv. confirmation bias). Toto je zároveň príklad sebanapĺňajúceho sa proroctva, pretože sústredením sa na to, že sa niečo pokazí, človek nevedomky koná tak, že sa presne to stane, aj keď sa tomu chce vyhnúť. Takýto cyklus upevňuje jeho nastavenie a zhoršuje jeho pohľad na svet. Stáva sa škrečkom utekajúcim v kolese vlastnej myšlienkovej negativity.
Pesimizmus tiež často vedie k prehnanému premýšľaniu, zvažovaniu všetkých možností, neustálemu hľadaniu potenciálnych problémov a nebezpečenstiev. Tento stav, známy ako paralýza z analýzy, nás ochromuje a bráni konať. Môžeme tak pokaziť aj potenciálne pozitívne situácie tým, že budeme hľadať problémy tam, kde nie sú, alebo budeme neustále pochybovať.
Napríklad muž, ktorý v každej partnerke hľadá chyby a potenciálne problémy, sa nikdy neodváži otvoriť srdce. Jeho vnútorný kritik mu stále hovorí, že „to aj tak nevyjde“. Výsledkom je, že vzťahy sabotuje skôr, než vôbec vzniknú a končí osamelý a frustrovaný.
Na druhej strane, optimizmus nám môže dodať energiu a vieru v lepšiu budúcnosť, ale ak je neprimeraný, stávame sa tvrdohlavo naivní. Ignorujeme riziká a jasné signály nebezpečenstva, preceníme svoje schopnosti a skončíme zranení či o veľa toho prídeme, či už reputačne, finančne alebo energeticky. Alebo sa vrhneme do vzťahu, v ktorom nám červené vlajky, ktoré prehliadame, nakoniec utkajú slučku, ktorá sa nám začne sťahovať okolo krku. Falošný optimizmus vytvára iluzórny pocit bezpečia, vďaka ktorému môžeme konať nerozvážne.
Predstavme si ženu, ktorá bezhlavo investuje všetky svoje úspory do rizikových projektov, odmieta počúvať varovania a tvrdohlavo verí, že „to nejako dopadne“. Keď príde kríza a peniaze stratí, ostane bez pomoci a v šoku, no napriek tomu zotrváva v ilúzii, že veci sa vyriešia samy.
Tieto filtre nie sú statické. Môžeme byť optimisti v jednej oblasti života a pesimisti v inej. Niekto môže byť racionálny v práci, no vo vzťahoch naivný a dôverčivý až príliš, čo vedie k poriadne zamotaným situáciám a pádom na hubu.
Oba extrémy, prílišný pesimizmus aj neprimeraný optimizmus, majú rovnaký výsledok: nečinnosť. Či už z paralyzujúceho strachu, alebo nás učičíka ilúzia, že „to nejako dopadne“, výsledok je rovnaký – nič neurobíme. Život plynie okolo nás a my ostávame stáť na mieste.
Ak si uvedomíte, že inklinujete k prehnanému pesimizmu alebo optimizmu, zamyslite sa, ako bude vyzerať váš život o desať rokov. Pokračovanie v pesimistickom nastavení pravdepodobne znamená, že ostanete zaseknutí v strachu a bez akcie. Prehnaný optimizmus môže viesť k stratám a sklamaniam, pretože ignorujete realitu. Tieto vzorce myslenia nás držia na mieste a obmedzujú viac, než si myslíme či pripúšťame. Niekedy stačí uvedomiť si tieto svoje nastavenia a rozhodnúť sa ich postupne meniť, aby sme mohli žiť slobodnejšie, zodpovednejšie a v rovnováhe.
Prečo sme takí, akí sme?
Naše nastavenie mysle často pramení z detstva a raných skúseností, ktoré nás formovali a vryli sa hlboko do našej psychiky. Ľudia, ktorí zažili opakované krivdy alebo emocionálne rany, si často vytvoria obranný pesimizmus. Tento postoj je adaptáciou na tieto minulé zranenia, pretože veria, že keď nič nečakajú, nikdy nebudú sklamaní, a funguje ako ochranný štít pred ďalšou bolesťou. Ak navyše vyrastali v prostredí, kde ich rodič, učiteľ či iná autorita kritizovala často a tvrdšie, prevezmú si tento vonkajší hlas do seba. Postupne sa tak v ich vnútri vytvorí vnútorný kritik, ktorý ich hodnotí zvnútra. Tento hlas má spočiatku za cieľ chrániť ich pred vonkajšou kritikou a neustále ich upozorňuje, aby si dávali pozor na to, čo robia a ako sa prejavujú. Má to však aj svoju tienistú stránku. Namiesto ochrany sa časom obracia proti nim samým, zosilňuje ich pesimistické presvedčenia a bráni im konať, najmä v situáciách, ktoré vyžadujú odvahu, sebadôveru a ochotu riskovať.
Tento prístup nás v konečnom dôsledku odpája od celej škály reality. Vnímame len tie časti sveta, ktoré sú zahalené v čiernych a šedých odtieňoch. Vytesňujeme tak všetky pozitívne, inšpiratívne a život obohacujúce aspekty, ktoré by nás mohli povzniesť, motivovať a priniesť radosť či uspokojenie. Život sa pre nás potom stáva súborom prekážok a povinností, nie pestrej palety možností a slobodných rozhodnutí, ktoré robíme preto, že niečo naozaj chceme, aj keď to nie vždy musí byť príjemné, nie preto, že to musíme alebo by sme mali. Preto aj to, do čoho sa musíme nútiť, môžeme zvládať s lepším nastavením a plným uvedomením si, čo a prečo to robíme.
Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa už odmalička naučili, že musia byť stále usmiati, silní a pozitívne naladení, inak by čelili kritike alebo trestu. U nich sa rozvinie obranný optimizmus, čo je rovnako adaptácia na prostredie, ktoré vyžadovalo, aby sme pôsobili šťastne, spokojne a bezproblémovo. Tento optimizmus ich presvedčí, že ak budú myslieť pozitívne, všetko sa vyrieši a problémy zmiznú samé od seba. Často však prerastie do extrému a stáva sa toxickou pozitivitou. Títo jedinci nepracujú na svojich vzťahoch, pretože veria, že všetko má ísť ľahko a bez problémov. Ak niekto naznačí, že sme mu ublížili, alebo upozorní na problém, takú osobu okamžite považujú za toxickú a snažia sa ju zo svojho života odstrániť. Namiesto konfrontácie a riešenia problémov uprednostňujú únik, často aj prostredníctvom povrchnej spirituality, kedy opakujú mantry, na niečo pomyslia, čo chcú do života pritiahnuť, zapália vonné tyčinky a odovzdane dúfajú, že vesmír všetko vyrieši. Pre nich platí: "Čo má byť, bude a všetko je tak, ako má byť, treba to len prijať a nesnažiť sa veci meniť." Tento postoj je v skutočnosti popieraním reality v zmysle jej prekrývania niečím iným, pretože viac súvisí s únikom od všetkého nekomfortného a je vyplnený predstavami o tom, aký by mal byť svet, aj keď taký nutne nie je. Vedie k pasivite a neschopnosti čeliť náročným situáciám.
Oba tieto príklady jasne ukazujú, ako naše adaptácie môžu slúžiť na ospravedlňovanie nečinnosti a vyhýbacích stratégií, namiesto toho, aby podporovali skutočnú zmenu, prevzatie kontroly nad vlastným životom a uplatnenie slobodnej vôle a zodpovednosti.
Cesta k akcieschopnosti
Medzi protipólmi pesimizmu a optimizmu existuje aj ich fúzia či integrácia. Znamená to vnímať realitu vo všetkých jej odtieňoch a zároveň prevziať zodpovednosť za svoj život, svoje činy a ich dopad na druhých ľudí a okolie. Ide o to, vidieť svet taký, aký naozaj je, so všetkými jeho nedokonalosťami, rizikami a nebezpečenstvami, ale aj krásami a možnosťami. Zároveň si uvedomiť, čo je v našich silách zmeniť alebo zlepšiť, aby sme žili život zmysluplný a napĺňajúci. Život taký, aký by sme chceli mať, alebo aspoň taký, pri ktorom môžeme povedať, že sme viac spokojní než nespokojní. Tento prístup je dospelejší a kombinuje optimizmus aj pesimizmus v zdravom pomere.
Ako teda nájsť tú správnu strednú cestu, ktorá je vhodná práve pre vás? V podstate ide o fúziu protikladov. Vnímať svet taký, aký skutočne je, nie taký, aký by sme si priali, a zároveň byť ochotný prispôsobiť sa, byť flexibilný a konať, keď treba. Je to ako surfovanie na vlnách, ktoré nám život prináša – potrebujeme nájsť balans medzi blízkosťou a vlastným priestorom vo vzťahoch, alebo rovnováhu medzi rutinou a priestorom na slobodu a sebarealizáciu. Je to zmiešanie toho najlepšieho z optimizmu a pesimizmu do niečoho, čo nie je ani suchá realita, ale ani naivný sen. Umožňuje nám to byť akcieschopnými, využívať inšpiráciu a príležitosti, no zároveň zostať pevne na zemi.
Ako surfer síce nebudete vlny ovládať, ale môžete sa ich naučiť čítať, učiť sa držať rovnováhu a využiť prúd vody vo váš prospech. Dokážete to tak, že budete:
Hľadať príležitosti: Buďte proaktívni, neváhajte konať. Nestačí len myslieť, snívať a predstavovať si, ako čo urobíte, potrebné je aj ukázať konkrétne činy. Nechoďte za niečím, čo už od začiatku nemá potenciál. Surfer aktívne vyhľadáva vlny a príležitosti. Vie, že sa neobjavia na malom jazere alebo na súši. Podobne by sme aj my mali byť proaktívni v hľadaní príležitostí, či už v kariére, vo vzťahoch alebo na ceste k budovaniu a zlepšovaniu seba samých.
Využívať moment: Keď príde správna príležitosť, využite ju. Nie každá šanca sa totiž objaví dvakrát. Zaváhanie sa nemusí vyplatiť. Nastavte sa tak, aby ste mohli ihneď konať, nadarmo sa nehovorí, že šťastie praje pripraveným. Poriadny surfer tiež využíva čaro momentu, vie, kedy odpočívať a kedy naopak konať, tvrdo ísť za svojim. Keď sa objavia tie správne vplyvy, hneď sa chopí inšpirácie a snaží sa situáciu naplno využiť. Ak sa teda objaví príležitosť, nezaváhajte, nepremýšľajte dookola, ale konajte. Surfer vie, že na pokojnej hladine mora je zbytočné a namáhavé snažiť sa ukázať, čo vie, pretože by aj tak nedosiahol požadovaný výsledok.
Chápať prúdy a riziká: Buďte realistickí a rozpoznajte, kedy je vyššia opatrnosť výhodou a kedy vás naopak môže zbytočne obmedzovať či spomaľovať. Ak sú vlny príliš vysoké, môžete sa dostať do poriadneho maléru, ak si nedáte pozor. Surfer rešpektuje silu mora a vie, kedy treba byť opatrný, aby si neublížil alebo nestratil vybavenie.
Hľadať vlny: Aktívne hľadajte príležitosti alebo si ich svojím správaním a prístupom vytvárajte. Nesnažte sa surfovať vo vode, ktorá je plytká. Tiež nečakajte, že sa more objaví uprostred púšte, choďte za ním, vyhľadajte ho. Surfer môže pádlovať ďalej, hľadať lepšie miesta, alebo dokonca využiť väčšie lode, aby mu vlny vytvorili. Ak príležitosti neprichádzajú, musíte za nimi vyraziť. Je lepšie ísť za horou, ako čakať, že príde k vám. Hľadajte aktívnejšie.
Tieto princípy ovplyvňujú vaše správanie v medziľudských vzťahoch, pri riešení problémov a zvládaní kríz, teda v situáciách, keď sú testované vaše schopnosti a keď je potrebné zmeniť situáciu, prístup alebo samých
Aktívny prístup k životu
Naše vnútorné nastavenie zásadne ovplyvňuje, ako sa rozhodujeme a ako konáme. Mnohí ľudia sa však vyhýbajú tomu, aby sa na svoje nastavenie pozreli bližšie. Často hovoria, že to nechcú riešiť, že sa v tom nechcú „hrabať“. Možno ich brzdí strach, že objavia niečo nepohodlné, alebo jednoducho nemajú odvahu priznať si, aké presvedčenia ich ovplyvňujú. Áno, keď sa v niečom neznámom hrabete, môžete nájsť niečo hnedé a smradľavé, ale naopak aj poriadne kusiská neopracovaného zlata.
Pozrieť sa pravdivo na to, ako myslíme, prečo tak myslíme, čo nám naše nastavenie prináša a čo nám naopak uberá, nie je jednoduché. Vyžaduje to úprimnosť a odvahu. Ak však chceme v živote konať aktívnejšie a zodpovednejšie, musíme začať práve tu.
Existuje niekoľko základných krokov, od ktorých sa môžeme odraziť, aby sme si lepšie uvedomili svoje nastavenie a mohli ho vedome meniť. Čo teda môžeme urobiť, aby sme sa posunuli k väčšej akcieschopnosti?
Základy aktívneho prístupu sú tieto:
Poznajte svoje myslenie (sebareflexia a metakognícia): Všímajte si, ako premýšľate a čo cítite. Ak spozorujete, že inklinujete k extrému pesimizmu alebo naopak k slepému optimizmu, skúmajte, odkiaľ tieto postoje pramenia. Sebareflexia vám pomôže vyhnúť sa pasivite aj neuváženému optimizmu.
Buďte flexibilní v myslení (kognitívna flexibilita): Rozvíjajte schopnosť meniť perspektívu, teda spôsob, akým sa na veci pozeráte, a prispôsobovať sa novým informáciám. Kognitívna flexibilita vám umožní nájsť zdravú rovnováhu medzi pesimizmom a optimizmom a reagovať na zmeny bez zbytočných extrémov.
Učte sa porozumieť svojim emóciám (emocionálna inteligencia): Naučte sa rozpoznať, pochopiť a zvládať svoje emócie. Táto schopnosť vám pomôže zvládať neistotu a stres bez toho, aby ste podľahli panike alebo rezignácii.
Stanovovanie jasných cieľov a zámerov: Premyslite si, čo konkrétne chcete, čo potrebujete, po čom túžite. Jasne si zadefinujte svoje zámery, aby ste mali motiváciu a realistický prístup.
Vyvažovanie intuície a faktov: Naučte sa počúvať svoju intuíciu a pocity, no zároveň overujte fakty a analyzujte situáciu objektívne. Pocity môžu klamať, byť odrazom minulosti a nie vždy sú správne. Preto je dobré kombinovať cítenie s racionalitou a pozerať sa aj na fakty, inak sa môžete ľahko zmiasť, schaosiť a stratiť.
Vedenie denníka: Zaznamenávajte si svoje myšlienky a pocity, aby ste identifikovali skreslenia a extrémy vo svojom myslení. Zapisujte si najčastejšie myšlienky, presvedčenia, to, ako sa cítite, čo tieto pocity vyvoláva, čo vám robí radosť a čo vás inšpiruje a posúva vpred.
Žite v prítomnosti (mindfulness): Väčšie ukotvenie v prítomnom momente, v tom, čo sa deje tu a teraz, čo je skutočné, v spojení so všímavosťou a prehĺbením zmyslového vnímania (čo vidíte, cítite, počujete a podobne), znižuje úzkosť z budúcnosti a pomáha sústrediť sa na to, čo môžete ovplyvniť práve teraz, namiesto toho, aby ste sa stratili v obavách a predstavách.
Súčasne si však dajte veľký pozor na fenomén naučenej bezmocnosti, ktorý nás môže obmedzovať oveľa viac, než si často uvedomujeme. Tento stav nastáva, keď sme toľkokrát zažili zlyhanie, nenaplnené potreby alebo neúspešné pokusy, že uveríme, že naša snaha nič nezmení. Vtedy sa zmierime s tým, že nič sa nedá urobiť, rezignujeme a často sa vzdávame predčasne, aj keď by ešte bolo možné niečo zmeniť.
Práve aktívnym prístupom a konkrétnymi krokmi sa môžeme postupne vymotať z tohto naučeného stavu. Aj keď nás sprevádza strach či pochybnosti, tieto kroky nám umožňujú zmierniť pocity úzkosti a zlepšiť kvalitu života. Flexibilné myslenie a činy plné odhodlania nám pomôžu nepoddať sa beznádeji.
Niekedy prídu chvíle, keď nás prekážky vyvedú z rovnováhy a máme pocit, že nič nemá zmysel. Práve v takých momentoch je však dôležité neprestať konať. Netreba čakať, kým budeme cítiť, že je niečo úplne správne, ani na ideálny okamih, pretože ten nemusí nikdy prísť. Nie vždy veci prídu v takej podobe, akú si vysnívame, a ľahko ich preto môžeme prehliadnuť, alebo, ak neprídu presne také, ako sme očakávali, hoci ponúkajú práve to, čo sme celý čas chceli a potrebovali, len to nevieme alebo nechceme rozpoznať.
Niekedy sa veci začnú hýbať až vtedy, keď sa najprv pohne človek sám. Ak budeme len čakať na motiváciu či inšpiráciu, môžu nás predbehnúť tí, ktorí možno nie sú lepší, no jednoducho sa rozhodli konať. A niekedy sú, bohužiaľ, rýchli preto, že sú jednoduchší. Aspoň o sebe toľko nepochybujú a nemyslia príliš na to, či na niečo majú, jednoducho idú a občas aj do cieľa dôjdu.
Pamätajte, že vaše životy nikto nebude žiť za vás a nikto vám presne nepovie, čo je pre vás správne. Vždy to bude len pohľad zvonku, ktorý môže byť užitočný, no nikdy úplný, pretože vy sami o sebe viete najviac. Ak to neviete, spoznávajte sa.
Odvaha žiť s otvoreným srdcom (a surfom v rukách)
V živote si nemusíme vybrať len jeden prístup; niekedy môžeme protiklady aj prepájať. Rozprávať sa aj s ľuďmi s opačnými nastaveniami a názormi, pochopiť ich, ukázať, že existuje aj pohľad zvonku, a možno sa od nich niečím inšpirovať. Môžeme sa učiť jeden od druhého, pretože v každom postoji, nastavení či spôsobe uvažovania je ukrytá hodnota.
Práve schopnosť prepájať a integrovať protiklady nás môže posunúť vpred. Či už ide o vyváženie optimizmu a realizmu, aktivity a pasivity, cítenia a analytického uvažovania s dôrazom na to, čo je skutočné, alebo o rovnováhu medzi vierou v úspech a ukotvením v realite. Ak spojíme pozitívne a negatívne myslenie, budeme schopní pragmaticky hodnotiť situácie a zároveň vnímať okolnosti tak, aby sme nestratili spojenie s realitou. Naučíme sa držať opraty života pevne v rukách bez prílišnej nečinnosti, ktorá môže prameniť zo spoliehania sa na vyššie sily alebo z rezignácie.
Stanovme si pritom realistické a zmysluplné ciele, ktoré nás inšpirujú. Keď budeme vedieť objektívne zhodnotiť svoje schopnosti a veriť si, lepšie odhadneme, kedy sa pustiť do rizika a kedy počkať alebo hľadať príležitosti inde.
Život je plný protikladov a zdanlivo neprepojiteľných vecí, ktoré však môžeme využiť vo svoj prospech. Môžeme byť realistickí, no nie zatrpknutí, zraniteľní, no zároveň odvážni a odhodlaní ísť za svojimi cieľmi. Môžeme prevziať zodpovednosť za svoj život, konať, ale zároveň prijať, že niektoré veci neovplyvníme. V týchto prípadoch môžeme zmeniť aspoň to, ako na ne pozeráme a ako o nich rozmýšľame.
Sme ako surferi na vlnách života. Neovládame oceán ani jeho vlny, no môžeme sa postupne zbaviť strachu postaviť sa na dosku. Učíme sa zlepšovať svoje zručnosti, aby sme sa na doske udržali. Keď už dokážeme udržať rovnováhu, môžeme čakať na vlny alebo ich aktívne hľadať, aby sme sa neustále posúvali, nehľadali príležitosti len pasívne, ale sami ich tvorili. Je to o odvahe postaviť sa na dosku a surfovať. Aj keď nás vlny zhodia, aj keď sme unavení, premočení a morskej soli máme akurát tak po krk, nevieme, čo príde, no stále ideme ďalej.
Na svet môžeme pozerať realisticky, ale s nádejou. Prijať veci také, aké sú, a zároveň sa neustále posúvať vpred a zdokonaľovať. Nezaspať na vavrínoch. Konajme s rozvahou a súčasne nasledujme to, čo cítime ako správne a hodnotné.
Len keď sa odhodláme naplno chopiť príležitosti a využiť vlny života najlepšie, ako vieme, budeme žiť naplno, aktívne a angažovane. Nejde o slepé veriť či čakať, že sa veci zmenia samy. Ide o to stať sa tou zmenou, ktorú chceme vidieť a dosiahnuť. Vidieť svetlé stránky aj úskalia nám pomôže vedieť, čo robiť, keď sa naskytnú príležitosti alebo keď si ich sami vytvoríme.
Život nás občas zhodí a vyhodí z rovnováhy. Prídu chvíle, keď sa zdá, že nič nemá zmysel. Niekedy doslova spadneme na zadok, inokedy aj na hlavu a spraví sa nám poriadna hrča. No práve vtedy je kľúčové neprestať konať. Netreba čakať na "správny pocit", na "správny moment" alebo na to, že sa niečo zmení zvonku. Niekedy sa veci začnú hýbať len vtedy, keď sa pohne najprv človek sám. Ak budeme len čakať na motiváciu či inšpiráciu, môžu nás predbehnúť tí, ktorí možno nie sú lepší, no jednoducho sa rozhodli konať.
Vaše životy nikto nebude žiť za vás a nikto vám presne nepovie, čo je pre vás správne. Vždy to bude len pohľad zvonku, ktorý môže byť užitočný, no nikdy úplný, pretože vy sami o sebe viete najviac. Ak to neviete, spoznávajte sa. Nik to neurobí za vás.
A preto sa chopte dosky a surfujte!
Pri písaní som si pomohol nasledovnými zdrojmi:
https://www.psychologytoday.com/us/blog/human-inner-dynamics/202312/understanding-the-inner-critic
https://www.simplypsychology.org/self-fulfilling-prophecy.html
https://www.webmd.com/balance/what-is-confirmation-bias
https://www.verywellmind.com/what-is-analysis-paralysis-5223790
____________________________________________________________________________
Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť, môžete mi ju cez tento odkaz kúpiť:
PS: Text je môj vlastný.
