Spomínam si na chvíle, keď ma mama učila riekanku o sove, čo šla na tanec, vyfintená veľmi (ešte stále si z nej pamätám prvú strofu), alebo keď sme si spievali slovenské ľudovky - Čerešničky, čerešničky, čéréšnéé...Alebo, keď mi čítala z najobľúbenejšej knižky najobľúbenejšiu rozprávku o tom "Ako išlo vajce na vandrovku". Popravde, tú si veľmi nepamätám, ale presne si spomínam na obrázok. Bolo na ňom vajce a malo všetko ako sa patrí - nohy, ruky, oči, ústa, nos. A cez plece (vidíte, vtedy som ešte verila tomu, že vajce má plece) malo prehodený batôžtek. To aby malo na tej vandrovke čo jesť.
No nie je to krásne?
Kamarát nikdy nemal skutočného plyšového medveďa. Raz dostal puzzle s medvedíkovským obrázkom. Bol z toho taký rád, že sa mu potom snívali krásne detské sny plné dobrodružných zážitkov práve s týmto medveďom.
Keď sa kamarátky niekto v časoch ešte komunistických spýtal na to, odkiaľ je, šokovala čistou slovenčinou - Nó, z Kanady (časť Svitu). Tak zďaleka? Nó, zďaleka...
U babky na dedine sa priateľ hrával s bratom na vojakov. Plazili sa vysokánskou trávou, ktorá ich celkom schovala. Prečo už nerastie taká tráva?...Tráva je stále rovnaká, len oni dvaja ju už dávno prerástli.
Kamarátka vždy nedočkavo čakala na Mikuláša a jej o dosť starší brat sa vždy kvôli nej tváril, že Mikuláš je skutočný...A aj keď sú obaja už dávno veľkí, ešte stále si dávajú topánky do okna a a ešte stále sa tvária rovnako nedočkavo...
A tak spomíname. Na otázku "čo to znamená animovaný" a na veľkú radosť pri zistení, že je to len zložité slovo pre rozprávku. Na prvé sánky a premočené pančuchy. Na vôňu vyžehlených záclon. Na teplý asfalt ulice, na ktorej sme sa hrávali. Na mamkine buchty, na kamarátov bicykel...Každý z nás má niečo...milión drobulilinkých spomienok.
A nech sa tvárime akokoľvek dospelo, zodpovedne a vážne, je to v nás.
Veď si len spomeňte: " V krajine, kde sa piesok lial a kde sa sypal vodopád..."
Že sa usmievate? Ja tiež.
