Naučili ma liezť. Respektíve ukázali mi tento šport. Presne si pamätám na ten deň, kedy ma zobrali na Technické sklo. Bol marec a strašne fúkalo. Vyliezla som dve cesty a večer pri pive som bola za hrdinu. Odvtedy leziem dosť nepravidelne a dosť málo, ale aj tak neznášam mediálny boom okolo tohto športu, umelé steny za hypermarketmi a snahu o akékoľvek hodnotenie, súťaženie a používanie slovka "najlepší". Pre mňa to bude raz a navždy len o vnútornej slobode a o partii ľudí, s ktorými raz za čas vyrazím kamsi von.
Naučili ma nechodiť v zime obalenú do 28 vrstiev teplého oblečenia a nepovažovať bicykel za svojho osobného nepriateľa. A tak som sa naposledy 9. januára preháňala Bratislavou na "biku". Fasa vec.
Naučili ma, že humor je nevyhnutný. Hlavne v takých tých situáciach, kedy je človek na dne. Alebo kedy mu je naopak veľmi dobre. Nič nie je krajšie, ako keď ste s kamošmi naladení na tú istú frekvenciu. Dvojzmyselnosti a podpichovanie. Alebo, keď stačí pohľad a obaja viete "o čom"...to sú tie chvíle, keď si poviete, že to stojí za to.
Naučili ma, že aj keď meškajú, nemajú na mňa čas, nestretávame sa každý deň, občas na mňa nahúkajú a občas im to vrátim a niekedy ma pekne vytočia, vždy mi budú blízki. A budem sa môcť na nich spoľahnúť. Neviem, či vždy a neviem, či navždy, ale aj tak je to fajn.
Naučili ma robiť veci len tak - iným pre radosť. Lebo viem, že sa mi to raz vráti.
Naučili ma byť tu pre nich. Počúvať, radiť, objímať, fúkať bolačky...Lebo to isté robia oni pre mňa.
Naučili ma vychutnávať si chvíle s každým z nich, lebo čas plynie rýchlejšie, ako by sme chceli.
A naučili ma kopec iných skvelých vecí, za ktoré som vďačná. A úplne skromnúčko dúfam, že oni by mohli cítiť niečo podobné.
Venované...veď viete komu.
