Prechádzam parkom. V tomto parku ma kedysi jeden z mojich nápadníkov chytil za zadok. Tak som mu jednu vrazila. Mala som sedemnásť a chlapec bol moc aktívny. Ako by na to reagovali dnešné sedemnástky? Niekedy si pripadám strašne stará.
V tomto istom parku sa pred jednou mojou kamoškou odhalil exhibicionista. Kamarátka sa naňho pozrela a pokojne odkráčala preč. Nechala tam chudáka exhibicionistu stáť tak, ako ho Pán Boh stvoril v miernom pomykove, lebo takúto reakciu asi nečakal.
Na konci parku je knižnica. Kedysi som tam chodila často kvôli knihám. Teraz tam chodím zriedka a väčšinou kvôli internetu. Hmm...Mám rada knižnice, tú ich vôňu a atmosféru.
Za cestou je hotel Tatra. Najnovšie je natretý na ružovo, čo vo mne evokuje všeličo, ale aj tak je to najlepší hotel v Trenčíne. Bola som v ňom iba dvakrát. Raz zo školy na povinnú prehliadku historického nápisu na hradnej stene, ktorý hovorí o tom, že v roku 179 n. l. Marcus Aurélius vyhral bitku nad Kvádmi práve tu, v Trenčíne. Pravda, vtedy ešte nebol Trenčín Trenčínom, ale osadou Laugarício. A druhýkrát ma tam zobral švagor na obed. To, koľko za ten obed zaplatil, som si radšej nezapamätala.
Hneď oproti, smerom na Mierové námestie sú hudobniny. Kedysi, keď som to ešte s gitarou myslela vážne, som chodila párkrát do týždňa si postáť pred výklad a tajne snívať o tých vystavených nádherách. Neďaleko hudobnín je aj ulička, kam som chodievala na hodiny gitary. Učiteľ bol dieťaťom kvetín a myslel si, že mám talent. Párkrát ma prinútil koncertovať v kine Hviezda (o ktorom netuším, či ešte funguje). Našťastie, nikdy som nevystupovala sama, takže tých zopár zablúdilých divákov snáď neutrpelo vážnu ujmu na sluchu.
Vedľa je najlepšia pekáreň v Trenčíne. Za študentských čias sme tam každé ráno chodievali na žemle. Stáli vtedy 2 SK. Hneď vedľa je predajňa kníh. Je na tom istom mieste, odkedy si ju pamätám. Nepodľahla trendu dnešných čias - stále sa niekam premiestňovať, sťahovať, rušiť, obnovovať. Je stále taká istá. Kúpila som si v nej moju prvú mapu sveta.
Uprostred námestia je Morový stĺp, postavený ako mnohé ďalšie na pamiatku obetiam moru, ktorý v Trenčíne šarapatil v 18. storočí. Dnes je to skôr orientačný bod, pretože ak sa máte s niekým stretnúť, väčšinou je to pri "Moráku".
Smerom k Štúrovmu námestiu je Mestská brána. Je jedna z dvoch, ktoré bránili mesto pred Turkami. Na jej stene je latinský nápis: "Ak Boh nestráži mesto, darmo bdie ten, kto ho stráži". Stojí to za zamyslenie.
Hneď za bránou je ulička na Brezinu (mestský park). Za mojich čias to bolo miesto stredoškolákov, ulievačov, nezávislákov..Všetkých tých, čo chodili poza školu, poza dom a poza iné veci, do ktorých chodiť boli donútení. Ja som tam chodievala na rande flákať sa parkom a spoznávať krásy mladého života...Keď som išla naposledy okolo, videla som tam zopár mladých, tak je asi všetko tak ako bolo.
Oproti je Steps. Jeden z mnohých celoslovenských ženských časopisov ho označil za najlepší podnik v meste. Neviem. My sme tam chodievali zo začiatku na tonik, potom dlhý čas na pivo a iné alko-nápoje a potom na ľadovú kávu. Pretože práve tam robili najlepšieho Franka Sinatru. Tú chvíľu sme nechodievali na kávu, ale zásadne "na Franka". Ale ako často sa mení obsluha, tak sa mení aj Frank. Ani ten už nie je, čo býval.
Za námestím, ktorému teraz dominuje vodník, je ODA (okruhový dom armády). Kedysi sme tam chodievali do kina. Práve tam som videla hity tej doby ako Titanic a Independence Day a mnohé ďalšie. Neskôr ho na chvíľu zatvorili, ale ako som nedávno s potešením zistila, premieta sa ďalej. Neďaleko je ulica a na nej budova, kam som štyri roky chodila niekedy rada, niekedy so stiahnutým žalúdkom...gympel.
Taký je môj Trenčín. O Trenčanoch sa hovorí, že sú to hrdí ľudia. Asi áno.
Ale vzhľadom na to, že nie som priamo z Trenčína, nie som naň zase naviazaná veľmi silnou "pupočnou šnúrou". Dokonca sa mi stáva, že keď z času na čas počujem slová pesničky "Dnes" od Tublatanky, myslím na bratislavské staromestské uličky. Pretože práve tam mávam "rande so svojím mestom". Taká trochu schizofrénia.
