Samozrejme je to oficiálne zakázané, veď chodiť sa má po moste a nie po zábradlím nezabezpečenom oblúku. A tak všetci študenti svoju tradičnú púť vykonávajú výlučne v noci, keď je pravdepodobnosť stretu s políciou minimálna. No a keďže tradícia je v podstate dosť nezmyselná, zvyčajne sa pred skúškou odvahy posilnia výbornou estónskou vodkou.
Keď mi moji hostitelia, Deniss a Carry, ten most ukázali, pocítil som akési zvláštne pichnutie pri srdci. A každým ďalším pohľadom na most sa moje odhodlanie len znásobovalo. Nie som študent v Tartu, tá zábavná historka sa ma nijako netýka, moji priatelia sami splnili svoju študentskú povinnosť len s veľkým (rozumej tekutým) sebazaprením. A predsa som neodolal. Ten oblúk bol jednoducho výzva.
Na koniec som nepotreboval ani nijakú z miestnych ríbezľových, citrónových, či vanilkových vodiek. Počkal som do zotmenia a jednoducho po betónovom oblúku prešiel na druhú stranu rieky. Až vtedy som pochopil čo ma hnalo dopredu, čo hnalo všetkých študentov, ktorí kráčali tou istou trasou predo mnou. Samotný „športový“ výkon napokon nebol vôbec ťažký. Ako to býva nielen s oblúkmi nad mostami, strmý bol len začiatok a koniec.
Podstatou bolo prekonanie prirodzeného ľudského strachu. Víťazstvo nad sebou samým. A hoci išlo len o veľmi malé symbolické dobrodružstvo, také, akých prežívame každý deň tucet, druhý breh rieky so sebou priniesol podivne oslobodzujúci pocit. Asi mal ten Nietzsche pravdu, keď napísal:
„Človek je most medzi zvieraťom a nadčlovekom - most ponad priepasť.“
