Andrej Tusičišny
Čo vlastne robím
Že som zlý človek, som si prvýkrát uvedomil keď som mal štyri roky. Inšpirovaný televíznymi novinami, v ktorých práve premietali Libanonskú občiansku vojnu, som sa vytrepal na balkón, zaľahol za kvetináče s muškátmi, a zo starej drevenej hokejky – v mojich predstavách premenenej na snajperskaju vintovku Dragunova – odstreľoval nič netušiacich chodcov. Ako som rástol, fascinácia vojnou sa nestrácala. Podľa Zamarovského kníh som si kreslil mapy slávnych bitiek a pokúšal sa ich na papieri vyhrať za porazenú stranu. Neskôr som dokázal presedieť dlhé hodiny pri hre Civilization, pociťujúc zvrhlú radosť počas jadrového bombardovania Londýna a Babylonu. Ale súčasne mi prílišný cynizmus zabránil kráčať v stopách mojich predkov – medzi ktorými bol podozrivo vysoký počet mužov v uniformách – až do konca... a padnúť za vlasť v skutočnom živote. Namiesto toho som začal vojnu študovať vedecky.