Andrej Tusičišny
Kráčaj Kráčaj Kráčaj
Touto fotografickou básňou sa lúčim s Alpami, ktoré ma k jej vytvoreniu inšpirovali. Za dva roky strávené v ich tieni som nemal možnosť spoznať ich tak, ako by som si prial. Stihol som však k nim získať veľkú úctu. Moje návštevy v Alpách nikdy neboli obyčajnými výletmi, ale púťou k tomu, čo presahuje smrteľného človeka. Ťažko opísať hlas sokola práskajúci ako bič medzi stenami ozrutnej ľadovcovej doliny. Ťažko vyjadriť osamelosť vo vysokohorskom sedle, kde okrem Vetra, skál a snehu niet nijakej živej duše. Ťažko nájsť slová pre čistotu, čo zostane v človeku, keď sa mu podarí nechať vlastnú malichernosť v poslednom údolí. Napriek tomu dúfam, že čosi z toho sa prenieslo aj cez objektív fotoaparátu. Každá cesta sa vraj môže stať Cestou – tú moju nachádzam a strácam na horskom hrebeni.
